Pôvodný horor Candyman režiséra Bernarda Rosea dodnes prekvapuje svojou originalitou a myšlienkovým presahom, ktorý v žánri na prvý pohľad klasického „slasheru“ len tak často nevidíme. Z ďalšieho filmu o záhadnom zabijakovi so špecifickou zbraňou a na telo vymyslenou mytológiou sa vykľul vo viacerých vrstvách metaforický film, ktorý v tomto žánri hovoril o nie až tak často vídaných témach. Hierarchia mestských metropol, nespravodlivé násilie vykonávané na afroamerickej komunite a život v mestom zabudnutom sídliskovom gete. Teda niečo, čo by sme v žánrovom filme očakávali skôr v dnešnej dobe. Okrem myšlienkového presahu však bol Candyman stále napínavým hororom s dusnou atmosférou a fantastickým soundtrackom. Bolo to jednoducho niečo viac, ako len nemenovaný vrah, ktorý masakruje po väčšinu metráže súložiacich tínedžerov. I keď aj tieto filmy majú svoje špecifické čaro.

Avšak teraz sme v súčasnosti, v dobe pokračovaní a oživovaní klasických značiek. Je však vcelku prekvapujúce, že nové spracovanie prišlo až teraz. Vzhľadom na jeho, v dnešnej dobe atraktívnu, tému a žáner, by som totiž očakával skorší návrat rozparovača s hákom namiesto ruky. Návrat tejto kultovej hororovej klasiky inicioval režisér a scenárista Jordan Peele a pri pohľade na jeho tvorbu (filmy Uteč a My) to vôbec nie je prekvapujúce. Avšak pri pokračovaní Candymana zaujal iba miesto scenáristu a hlavne producenta - podobne ako pri snímke BlacKkKlansman režiéra Spikea Leeho. Réžie sa ujala Nia DaCosta a v hlavných rolách sa objavili Yahya Abdul-Mateen II, Teyanah Parris a Colman Domingo. Príbeh sa tentokrát posúva o 30 rokov neskôr.

Maliar Anthony (Yahya Abdul-Mateen II) sa ocitá v bode svojej kariéry, kedy má pocit, že stagnuje a jeho tvorba nikam nevedie. Jedného dňa mu však jeho kamarát vyrozpráva tragický príbeh o záhadnom mužovi s hákom namiesto ruky, ktorý si po vás príde, keď vyslovíte pred zrkadlom päť krát jeho meno. V Anthonym sa niečo zmení. Príbeh v ňom rezonuje natoľko, až sa vydá pátrať po pôvode tohto ľudom vytvoreného strašiaka. No čím viac sa o minulosti Candymana dozvedá, tým viac začnú jeho obrazy nadobúdať temnejší tvar. S každým Anthonyho obrazom sa v jeho okolí začne nachádzať čoraz viac a viac zohavených obetí. Je Candyman naozaj skutočný?

Candyman sľuboval po výborných traileroch veľa a už z nich bolo zreteľné, že bude epším filmom ako druhá a tretia časť. A aj keď majú svoje brakové čaro, po najnovšom prírastku už oficiálne neexistujú. Jordan Peele ich totiž hodil dokontajnera uprostred mestom zabudnutého sídliska. Už z krásne štylizovanej úvodnej titulkovej sekvencie je jasné, že ide o ambiciózny film s úprimným pokusom o veľkolepý a inteligentný návrat tejto napoly zabudnutej hororovej legendy. Nový Candyman nie je len rebootom, ale aj dôstojným pokračovaním prvého filmu, z ktorého vychádza i celý príbeh. Tvorcovia zobrali všetky aspekty, ktoré ho činili kvalitným, rozvinuli ich a obohatili o nové nápady.

Film sa stále drží tých istých tém. Rasizmus je zasadený do súčasnosti a v niektorých scénach je vykreslený možno až extrémnym a jednostranným spôsobom, avšak to sa dalo pri filme, ktorý produkoval Jordan Peele očakávať. Určite to však nepovažujem za negatívum, práve naopak. Rasová nerovnoprávnosť a hnev, ktorý z nej vyplýva, je predsa jedným z hlavných, ak nie úplne hlavným aspektom Candymanovej mytológie. Jej možno až príliš očividné vyobrazenie vnímam ako zámer.

Nájsť v modernom horore zaujímavého protagonistu je pomerne ťažké, avšak pri Candymanovi sa to podarilo. Zasadenie filmu do umeleckého prostredia s hlavnou postavou maliara bol výborný nápad. Yahya Abdul-Mateen II je navyše v roli ústredného Anthonyho výborný a s ľahkosťou ťahá celý film. Jeho nedávny kariérny rozkvet mi teda vôbec nepríde prekvapujúci (Aquaman, pripravovaný The Matrix: Resurrections). Film je krásne nakrútený, plný širokých záberov, s dôrazom na lemovanie postáv do špecificky vybraného prostredia – podobne ako pri pôvodnom filme. Hneď z prvých scén možno vnímať metodickú kameru a citlivý strih. Len je škoda, že prostredie, s ktorým tvorcovia pracovali, nie je tak zaujímavé a jedinečné ako v origináli. A čo hudba? Soundtrack geniálneho Philipa Glassa tvoril v pôvodnom filme veľmi dôležitú rolu a dodnes sa považuje za jeden z najlepších, aké zazneli v horore. V súčasnej verzii ho nahradil skladateľ Robert Aiki Aubrey Lowe a jeho kompozícia nie je až tak atmosferická, i keď stále dostačujúca. Osobne však oceňujem, že Lowe sa nepokúšal Glassa napodobniť, ale šiel svojou vlastnou cestou.

Aj napriek trochu urýchlenému a zmätenému finále je Candyman výborným a ambicióznym hororom, ktorý má okrem fungujúceho napätia a niekoľkým šťavnato brutálnych scén, aj čo povedať. Z filmu je cítiť, že tvorcovia sa k projektu nepostavili len ako fanúšikovia (čo sa pri moderných vzkrieseniach hororových klasík stáva často), ale vytvorili plnohodnotné pokračovanie, ktoré určite stojí za zhliadnutie.

Candyman, USA / Kanada, 2021
Dĺžka: 92 minút
Réžia: Nia DaCosta
Scenár: Jordan Peele, Win Rosenfeld, Nia DaCosta, Bernard Rose (pôvodný scenár)
Kamera: John Guleserian
Hudba: Robert Aiki Aubrey Lowe
Strih: Catrin Hedström
Scénografia: Cara Brower
Kostýmy: Lizzie Cook
Produkcia: Jordan Peele, Win Rosenfeld, Ian Cooper
Hrajú: Yahya Abdul-Mateen II, Teyonah Parris, Nathan Stewart-Jarrett, Colman Domingo, Tony Todd, Vanessa Williams, Kyle Kaminsky, Rebecca Spence a ďalší
Distribúcia: Forum Film SK
Premiéra v SR: 26. augusta 2021
Foto: Forum Film SK