Americký režisér indického pôvodu M. Night Shyamalan na prelome tisícročí nakrútil trojicu všeobecne veľmi obľúbených diel s nadprirodzenými prvkami Šiesty zmysel, Vyvolený a Znamenia, okrem iného charakteristickými aj záverečnými twistami. Od ďalšieho filmu Osada však svoje početné publikum dosť výrazne polarizoval a môžeme skonštatovať, že od tohto momentu s ním idú ďalej iba tí, ktorých uhrančivá atmosféra a vysoká ambicióznosť tohto „historického“ trileru dokonale pohltila. Pokiaľ nerátame vysokorozpočtové štúdiové projekty typu The Last Airbender alebo After Earth, Shyamalan komunikuje v podstate už iba so svojim verným publikom. To presne vie, ako sa k nim režisér prehovára a s trochou nadsázky môžeme skonštatovať, že nikto iný už nemá do kinosály povolený vstup. Kto nevidel viackrát Vyvoleného, ten nebude pri Rozpoltenom a Sklenenom vôbec tušiť, ktorá bije a netradičný spôsob podávania informácií, kombinácia hororových a komediálnych prvkov a postupné odhaľovanie ústrednej témy vo found footage kúsku The Visit mu bude pripadať cudzí, možno až nezmyselný.

Nie je tomu inak aj v ďalšej novinke tohto autorského tvorcu, mystery horore Čas, v originálnom, výstižnejšom znení Old. Od začiatku sledujeme manželský pár Guya a Priscy s ich dvoma deťmi, Trentom a Maddox, na exotickej dovolenke v rezorte, ktorý miestny riaditeľ nazýva vlastnou verziou raja. Onedlho sa, spoločne s ďalšími pármi, dostávajú na krásnu odľahlú pláž na ostrove, kde ich má o piatej poobede vyzdvihnúť vodič autobusu. Netrvá však dlho a hŕstka turistov začne zisťovať, že s týmto miestom nie je niečo v poriadku. Vo veci však nie sú ani žraloci, ani jedovaté medúzy či hady. Trent totiž na pláži objaví mŕtvolu mladej ženy a dovolenkári začnú onedlho doslova na svojej koži cítiť prvky rýchleho starnutia. Vyriešiť záhadu sa zdá byť nemožné, a tak jediným logickým riešením v snahe zachrániť si život musí byť odchod z pláže. To sa ukáže byť veľkým problémom, cez príjazdovú cestičku, cez skaly sa nedá dostať naspäť kvôli prudkým bolestiam hlavy a oboplávať ostrov by nedokázal ani Michael Phelps, mimochodom spomenutý v jednom z mála humorom odľahčenejších miest v sujete. O postavách sa postupne dozvedáme vďaka dialógom viacero dôležitých informácií, respektíve si spoločne s nimi začneme uvedomovať, čo majú spoločné a začneme si vytvárať tu menej, tu viac šialenejšie teórie o dôvode, prečo sa práve takáto skupinka ľudí ocitla v jeden čas na jednom mieste.

Námet bezpochyby pripomenie legendárny seriál Lost pozostávajúci zo šiestich sérií, kde sme sledovali po havárii lietadla osudy niekoľkých desiatok postáv na záhadnom ostrove, odkiaľ niet návratu. Shyamalan sa však uvádza svoj film ako adaptáciu komiksu Sandcastle dvojice švajčiarskych autorov Pierrea - Oscara Levyho a Frederika Peetersa. Každopádne režisér si musel byť podoby s Lost vedomý a ako intertextuálny vtip môžeme brať obsadenie jedného z hercov tohto seriálu, Kena Leunga, do úlohy nešťastného dovolenkára Jarina. Napriek faktu, že ide o adaptáciu a že podobných príbehov o ľuďoch uviaznutých na jednom mieste „z nejakého dôvodu“ sme tu už mali viac ako dosť, pôsobí Čas na plátne prekvapivo ako niečo v hororovom žánri dosiaľ nevídané. Dôvodom je kombinácia netradičného nápadu extrémne rýchleho starnutia a spôsobu snímania mizanscény.

Kamera Mikea Gioulakosa kúzli krásne, ale nikdy nie gýčové obrazové kompozície, občas zabudnete aj na to, že sledujete veľmi dlhý záber, pri ktorom sa viackrát zmenila celá mizanscéna. Spoločne s postupne narastajúcou paranojou hlavných postáv, strih a kamera vytvárajú ťažko popísateľnú hypnotickú atmosféru, nepodobnú žiadnemu z doterajších režisérových diel. Shyamalan, neprekvapivo, využíva aj vtipnú intertextualitu určenú čisto pre svojich verných fanúšikov a ako herec v jednej z malých epizódnych úloh sa tu objavuje vo fialovej košeli. Kto dôverne pozná Vyvoleného, ihneď spozornie. Motív farby je signifikantný pre celú Shyamalanovu kariéru a dôležitý je, samozrejme, aj v Čas. Toto sú momenty, keď jeho priaznivci budú bez preháňania pociťovať pri sledovaní jeho novinky extázu a aj tento spôsob filmovej reči a komunikácie so svojim publikom je jeden z dôvodov, prečo ide o tak kultového tvorcu. Je to ako známy gitarový rif, vďaka ktorému ihneď spoznáte svoju obľúbenú rockovú kapelu.

Ústredná téma o vzácnosti každého prežitého momentu našich životov nie je určite tou jedinou témou, akú môžeme v priebehu deja vysledovať. Shyamalan je známy tým, ako sa každá z jeho tém a motívov pred divákmi postupom času defilujú. Každé slovo, každý dialóg a každé rozhodnutie postáv má svoj zmysel a dotvára celkovú mozaiku, ktorá nie je zložená iba z kúskov celého naratívu, ale ich úlohou je v prvom rade divákovi naznačiť, čo všetko nám chcú tvorcovia prostredníctvom svojho diela povedať. V prípade Času je toho, pomerne prekvapivo, dosť veľa, ako sa dozvedáme aj prostredníctvom tradičného režisérovho záverečného dejového obratu. Ten, opäť, môže byť tým najväčším kameňom úrazu, pretože sa nesnaží výraznejšie šokovať, ale dostať vo svojom jadre existenciálnu ľudskú drámu ešte do ďalšej, rovnako vysoko filozofickej roviny. Záver môžeme chápať aj ako synekdochu o konaní vyššieho dobra na úkor v globálnom merítku zanedbateľného množstva konkrétnych ľudských osudov, ide však o pomerne implicitnú interpretáciu videného. Do pozornosti dávame aj záverečný dialóg medzi Gyuom a Trischou v podaní Gaela Garcíi Bernala a Vicky Krieps, pretože ide o jeden z najemotívnejších a najsilnejších momentov celej režisérovej tvorby.

Čas sa javí pri posudzovaní podobných ťaživých tém ako jeden z umelecky najambicióznejších filmov kariéry M. Nigha Shyamalana, ak nie je vôbec tým najambicióznejším. Obsahuje však aj viacero nedostatkov; film akoby nevedel, v akom momente presne skončiť a posledné dve tri minúty nasledujúce po zásadnom odhalení sú doslovne zbytočne. Nie je príliš jasné, ako sa vyvíja myseľ človeka pri tak rýchlom starnutí, či ide v prípade rýchlo starnúcich detí v telách dospelých ľudí stále iba o deti, keďže naše osobnosti formujú predovšetkým zážitky, alebo či myseľ „dospieva“ spoločne s telom. Ak sa však dokážete naladiť na tú správnu vlnu, je vysoko pravdepodobné, že vás podobné menšie nedostatky nebudú vôbec trápiť. Či sa Čas/Old stane kultovým a uznávaným dielom, ukáže až čas, logicky už deň po premiére vyvoláva značne rozporuplné a kontroverzné reakcie kritiky, čo je pre každého autorského tvorcu s vyhraneným osobitým štýlom možno tá najlepšia vizitka.

Čas (Old), USA, 2021
Dĺžka: 110 minút
Réžia: M. Night Shyamalan
Predloha: Pierre-Oscar Lévy (komiks)
Scenár: M. Night Shyamalan
Kamera: Mike Gioulakis
Hudba: Trevor Gureckis
Hrajú: Gael García Bernal, Thomasin McKenzie, Rufus Sewell, Alex Wolff, Eliza Scanlen, Abbey Lee, Vicky Krieps, Ken Leung, Nikki Amuka-Bird, Aaron Pierre, Embeth Davidtz, Emun Elli-ott, Alexa Swinton, Gustaf Hammarsten, Kathleen Chalfant, Francesca Eastwood, M. Night Shyamalan, Matthew Shear
Strih: Brett M. Reed
Scénografia: Naaman Marshall
Masky: Tony Gardner
Kostýmy: Caroline Duncan
Produkcia: M. Night Shyamalan, Ashwin Rajan, Marc Bienstock
Distribúcia: CinemArt
Premiéra v SR: 22. júla 2021
Foto: CinemArt