V posledných rokoch sa v rámci svetovej kinematografie nakrútilo niekoľko filmov s tematikou zobrazujúcou život kokaínového kráľa. Okrem dokumentárneho filmu Pablo Escobar: The Great Hunt (2010) a životopisného seriálu Narcos (2015), ktoré priamo mapujú udalosti sprevádzajúce vzostup a pád drogového dílera, vznikli aj snímky odohrávajúce sa na pozadí Escobarovej krimivlády.

Príkladom môže byť film o letcovi spolupracujúcom s americkou tajnou službou a súčasne drogovým kartelom vo filme Barry Seal: Nebeský gauner (2017) alebo romantický príbeh lásky Escobarovej netere a mladého surfera Escobar: Paraíso Perdido (2014) odohrávajúcom sa v posledných rokoch nadvlády medellínskeho kartelu. Posledný z tejto nesúrodej série filmov s ambivalentnou postavou kolumbijského drogového dílera Pablo Escobar: Nenávidený a milovaný Fernanda Leóa de Aranoa je biodrámou o neustále narastajúcej a neukojiteľnej túžbe po absolútnej moci.

Snímka je adaptáciou memoárov Escobarovej milenky a investigatívnej novinárky Virginie Vallejo s názvom Loving Pablo, Hating Escobar. Príbeh je vyrozprávaný prostredníctvom voice-overa novinárky, kde sa dovedna spája jej navonok zidealizovaná a naivná predstava o šarmantnom zbohatlíkovi, konfrontovaná so skutočnou povahou jej temperamentného milenca. Pravda,  ale po určitom čase, ak nie hneď, vždy vychádza navonok a aj samotná Valeria prichádza na to, že ani párty na Escobarovej haciende nebola oslavou pomoci chudobným, ale korunováciou Pabla Escobara za kráľa medellínskeho kartelu. Všetky udalosti v sujete sú vyrozprávané z pohľadu novinárky Vallejo, čo v rámci celkovej skladby nemusí byť na osoh. V tomto prípade sa dej stáva príliš popisným s množstvom zbytočného pátosu. Nadmerne skúsený filmový divák nepotrebuje všetko nevyhnutne dopovedať. Niektoré dejové pasáže, môžu ostať nevypovedané. Divák si ich jednoducho domyslí. Výsledkom je tak snímka, ktorá sčasti pôsobí ako telenovela.

Film taktiež ponúka malý priestor, keď môžeme preniknúť do vnútorného sveta Vallejo. Jej vzťah s Pablom Escobarom je načrtnutý veľmi povrchne a zriedkavo vidíme ich intímny vzťah zblízka. Aj keď sem-tam nám Vallejo predsa len ponúka pohľad do jej vnútorných myšlienkových pochodov. „Radšej plakať kvôli mužovi v súkromnom lietadle ako v autobuse.“ Avšak, tieto momenty doslova prevalcovala deskriptívna povaha voice-overa. Snímka tak disponuje nízkou mierou skutočného záujmu o akýkoľvek ženský pohľad na kruté mužské kriminálno-mocenské hry, či náhľad do emocionálneho vzťahu novinárky a drogového dílera. Veľká časť filmu si priam vyžaduje, aby sa Vallejo stala iba vševediacim rozprávačom jednotlivých kapitol Escobarovej profesijno-životnej cesty, v ktorej nemala žiadnu priamu úlohu a pri ktorých nebola vôbec prítomná. Presvedčivý herecký kasting v podaní Javiera Bardema a Penélope Cruz však tento nedostatok čiastočne kompenzuje.

Dejová línia je pomerne zložitá. Jedným z dôvodov, prečo pôsobí ako neprehľadná sieť udalostí, akcií a reakcií je jej nadmerná fragmentárnosť. Film, samozrejme, nemôže ponúknuť taký široký priestor pre vykreslenie situácií, charakterov a udalostí ako seriál. Preto tvorcovia väčšinou volia koncipovať snímky po kúskoch, elipsách, fragmentoch. Jednotlivé epizódy zo života vplyvnej osobnosti, akou Escobar nepochybne bol, sú však priveľmi útržkovité. Akoby sa toho na veľmi malej ploche udialo príliš veľa. Pre snímku je charakteristický presun v čase a v priestore. Dej sa tak neustále pohybuje medzi Severnou a Južnou Amerikou, medzi jednotlivými mestami a miestami, kde Escobar žil a kde sa na sklonku svojho života ukrýval. Zjednodušením dejovej línie by tak jednotlivé úryvky filmu boli prehľadnejšie a ponúkali by aj omnoho viac priestoru na uvažovanie, spájanie a usporadúvanie fabuly. Opäť sa dostávame k problému, že nie všetky udalosti v príbehu musia byť explicitne dané, pretože divák, v tomto konkrétnom prípade, exploatuje dvojnásobne. Jednak z reálneho života a jeho vedomostí o Pablovi Escobarovi, ale aj z iných, aj vyššie spomenutých, filmov a seriálov. Na druhej strane, pre diváka, ktorý o Escobarovi nikdy nepočul sa snímka môže naozaj zdať veľmi neprehľadnou a zmätočnou.

Kontrapunktom k zložitej formálnej štruktúre narácie, a zároveň najvýraznejším vyjadrovacím prostriedkom v príbehu sa stáva kamera a voyeristický prístup k vykresľovaniu postavy Pabla Escobara aj Virginie Vallejo. V mnohých prípadoch zastupuje samotného diváka a umožňuje mu stať sa súčasťou príbehu. Vždy nasleduje trajektóriu postavy a vyčká, kým sa usadí alebo presunie na iné miesto. Divák má teda pocit, akoby sa nachádzal vo vnútri deja ruka v ruke spolu s postavami. Kamera (Alex Catalán) taktiež reflektuje interný subjektívny stav postáv. Sleduje Vallejo vo chvíli maximálneho emocionálneho vypätia a nepokojne krúži okolo nej a pozoruje stavy jej úzkosti v momente, keď novinárka prichádza na to, že sa stala hlavným terčom Escobarových nepriateľov. Aj snímanie Escobarovej tváre je úzko prepojené s pohybom kamery. Vo väčšine záberov je jeho tvár snímaná ako roztrieštená, presne ako jeho dve povahy – profesionálna v podobe krutého tyrana, ktorý svojim kolegom neodpustí žiadne chyby a osobná, keď je tento antagonista charakterizovaný ako človek bytostne závislý na vlastnej rodine so sklonom pomáhať chudobným. Odrazy fragmentarizovanej tváre Escobara v zrkadle svedčia o jeho miestami nejednoznačnej ambivalentnej povahe. Podobne ako zábery, keď lišiacky vykúka spoza bazénového okraja. Kamera pri tom neustále kopíruje jeho pohyby pod hladinu vody a nad úroveň bazéna. Kamera tak nie je iba obyčajným prostriedkom, ktorý „len“ sníma, ale manipuluje a nabáda diváka k aktívnemu sledovaniu deja a odhaľovaniu implicitných významov a stáva sa vodítkom nasledujúcej akcie.

Je zaujímavé, ako odlišne vyznieva postava Pabla Escobara v jednotlivých filmoch a seriáloch. Zatiaľ čo v seriáli bol vykreslený ako krutý, nekompromisný a inteligentný muž s bezhraničnou túžbou po moci a rešpekte, v tejto snímke miestami pôsobí až groteskne. Či už v scéne, keď sa na moment stáva nemotorným hráčom futbalu a netrafí bránku alebo v televíznych prenosoch, keď postava vyznieva, ako do seba uzavretý introvert s neschopnosťou vysloviť jednu súvislú vetu. Vždy sa však tieto reflexie zhodujú v tom, že aj napriek jeho stále narastajúcej túžbe po moci, rešpekte a uznaní sa jeho achillovou pätou napokon vždy stáva vlastná rodina, kvôli ktorej obetuje svoju slobodu, riskuje a napokon zaplatí aj vlastným životom.

Pablo Escobar: Nenávidený a milovaný (Pablo Escobar: El Patrón del Mal), Španielsko, Bulharsko, 2017
Dĺžka: 123 minút
Scenár a réžia: Fernando León de Aranoa (podľa predlohy Virginie Vallejo)
Kamera: Alex Catalán
Strih: Nacho Ruiz Capillas
Hudba: Federico Jusid
Hrajú: Javier Bardem, Penélope Cruz, Peter Sardgaard, David Valencia, Giselle Da Silva, Nathan Cooper, Lillian Blankenship, Julieth Restrepo a ďalší
Distribúcia: Bontonfilm
Premiéra v SR: 14. júna 2018
Foto: Bontonfilm