Čo si pamätáte zo stredoškolského dejepisu? Mnoho bývalých študentov narodených po novembrovej revolúcii už asi len to, kedy sa odohrali svetové vojny a aké udalosti sa v tom čase stali. Niektorí sa naučili aj to, že niekedy existoval nejaký Lenin, Hitler, Kim Čong-un, či Stalin. Avšak, zriedkakto, no väčšinou sa jedná iba o staršie ročníky, tuší, kto to ten Stalin bol. Dôvod je prostý. Zatienila ho možno ešte známejšia osobnosť Adolfa Hitlera.

Ak by sme si osobnosť Josifa Visarionoviča Stalina mali predstaviť v kocke, pravdepodobne, by sme spomenuli jeho bohatú extrémistickú revolučnú činnosť neustále sprevádzanú odsúdením do pracovného tábora a následným útekom. Okrem mnohých významných funkcií, ktoré zastával, si násilné podriadil mnohé štátne orgány, najmä tajnú políciu, likvidoval svoju opozíciu, neskôr aj koalíciu a rozbehol i násilnú kolektivizáciu. Tieto súvislosti nie sú vo filme  Stratili sme Stalina explicitne zakomponované. O mnohých sa dozvedáme z jednotlivých sekvencií, dialógov alebo implicitných narážok. Za niekoľko desiatok rokov sa nie vždy presvedčivému rečníkovi Džugašvilimu, najmä v časoch najväčšej krízy v krajine, podarilo vytvoriť si neuveriteľne silný kult osobnosti. Čo sa ale dialo vo vládnych kruhoch po jeho náhlej a nečakanej smrti?

Práve v tomto momente sa začína vynikajúca čierna (slapstick) komédia škótskeho režiséra Armanda Iannucciho reflektujúca zákulisie a intrigy v Kremli bezprostredne po tom, ako Stalin v roku 1953 zomrel. Strach i podozrievavosť v kruhoch jeho stúpencov i odporcov po tejto zlomovej udalosti enormne narastali. Stratili sme Stalina je sto sedem minútovou adaptáciou francúzskej grafickej novely s rovnomenným názvom od dua tvorcov Fabien Nury a Thierry Robin. Mnohí historici umenia mali a majú so snímkou problém v rámci nepresnosti niektorých údajov a faktov. Avšak, v rámci filmového umenia je potrebné si uvedomiť dôležitosť filmového napätia a rytmu. Stratili sme Stalina disponuje faktami, ktoré nie sú zobrazené s milimetrovou ani centimetrovou presnosťou, ale boli vkusne prispôsobené pre potreby filmu.

Zo snímky sa v podstate dozvieme mnoho z kontextu tej danej doby. A informácie, ktoré by sme chceli vedieť, no film ich priamo neponúka, si jednoducho dočítame v odbornej literatúre. Čo je však na tomto filme výnimočné? Ako sa odlišuje od ostatných snímok s podobnou tematikou? Odpoveď môžeme dedukovať už počas prvých minút expozičnej časti Iannucciho filmu. Vážnych filmov o tejto síce negatívnej, ale bezpochyby výnimočnej postave zo svetovej histórie, bolo veľa. Ani jedna sa však nepokúsila reflektovať vážnu a krutú tému, trefnou a funkčnou satirou. Táto „komédia krutosti“ je zvláštne zábavná a brutálna zároveň. Iannucci pretvára horor na komédiu. Tento žáner akoby nebol deficitom, ale benefitom. Ešte presnejšie a expresívnejšie vyjadril absurditu danej doby. Absolútnu moc koncentrovanú v rukách jednotlivca – despotu, akým bol Stalin. Aj to, ako celý ten zvrátený systém narušila taká nepretaktizovaná udalosť akou je samotná smrť. (Takmer) všetci stúpenci mocného Stalina sú vykoľajení a postupujú tak, ako ich samotný vládca dlhé roky učil. A niektorí úplne v rozpore s jeho učením. Ktovie prečo…

„Stalin je nenahraditeľný!“ A predsa sa našiel niekto, kto ho napokon zastúpil. Snímka v podstate opisuje takmer všetko z čias Stalinovej samovlády. Ilegálne praktiky človeka s neobmedzenou mocou. Odstraňovanie nepriateľov štátu. Zriaďovanie pracovných táborov. Unášanie a vydieranie nepohodlných prostredníctvom rodinných príslušníkov. Majstrovstvo tohto filmu spočíva v jeho schopnosti jednotlivé Stalinove „reformy“ vyjadriť v jednej krátkej a jednoduchej vete, bez toho, aby tvorcovia museli čokoľvek dovysvetľovať. Z histórie vieme, že tesne pred svojou smrťou Stalin rozpútal rozsiahlu propagandistickú kampaň na zatýkanie lekárov po celej krajine, počnúc moskovským Kremľom. Výsledok bol taký, že keď samotný najvyšší dostal porážku „všetci dobrí doktori boli už dávno v Gulagu alebo mŕtvi“. Podobne to bolo aj so sovietskymi lietadlami. Tie sa nekazia, pretože „nič sovietske sa predsa nekazí!“.

Prostredníctvom zámerného expresívneho klišé, spomalených záberov i dialógov tvorcovia vytvárajú akési panoptikum antiheroistických, dokonca priam antiinteligentných postáv. Hodnostári sú na neustále sprevádzaní teatrálnou hudbou a na propagačné materiály ich maľujú a fotia v duchu  náboženskej ikony. Na snehobielych modrých pozadiach s obláčikmi a expresívnym svietením zhora a z boku. Veru, hotové sväté obrázky! Vysoko postavení ľudia nerozumejú elementárnej neverbálnej komunikácii, Stalinov syn je nemožný babrák, dcéra preafektovaná hysterika. Azda najvydarenejšou je scéna odchodu všetkých vojakov, Stalinových priateľov i služobníctva z domu pozostalého. Sedia v autách, každý z nich vyrazí v tom istom momente. Zaseknú sa všetci uprostred a nevedia sa dohodnúť, kto pôjde ako prvý. Čo na to povedať?! Krásne inscenovaná Sodoma a Gomora na sovietsky spôsob.

Celou snímkou sa tiahne príznačná vojenská zelená farba a sovietska červená štylizácia mizanscény neustále evokujúca prítomnosť zobrazovanej tematiky. Červené mašle na pohrebe, malé pionierky v bledých uniformách s červenou šatkou. Celá štylistika je ešte zvýraznená zastrihávaním Stalinových fúzikov, uviazaním veľkej mašle na krk Stalinovej busty rukami, ktoré nepatria jemu, ale tento pocit výrazne evokujú. A v podstate celá veda oko dekorácií v scéne Stalinovho pohrebu.

Takýto počiatočný zmätok po obmene vlády signalizuje aj rozhodovanie priateľov Stalina v otázkach dekorácií. Má byť mašľa nariasená alebo nie? Obraz má byť namaľovaný ostro, ale s jemným rozostrením? Nikto nevie. Keďže dovtedy o všetkom rozhodoval Stalin, ťahanie za pomyselné motúzy sa stalo axiómou. Pri hlasovaniach o rôznych veciach a otázkach sa súdruhom nie vždy podarilo zhodnúť na tom istom názore. V prípade, že nedvihli ruky všetci, boli napomenutí. Po verbálnej pripomienke sa s nevôľou nakoniec zodvihlo všetkých (až) sedem rúk, akoby hádzali los o loptu vo futbale. A takto jednohlasne sa rozhodovalo o všetkom.

Stratili sme Stalina ( The Death of Stalin), Veľká Británia, Francúzsko, Belgicko,  2017
Dĺžka: 106 minút
Réžia: Armando Iannucci
Scenár: Armando Iannucci, Ian Martin, David Schneider
Kamera: Zac Nicholson
Strih: Peter Lambert
Hudba: Christopher Willis
Hrajú: Olga Kurylenko, Tom Brooke, Paddy Considine, Justin Edwards, Adrian McLoughlin, Simon Russell Beale, Jeffrey Tambor, Steve Buscemi, Michael Palin, Paul Ready, Roger Ashton-Griffiths a ďalší
Distribúcia: CinemArt
Premiéra v SR: 5. apríla 2018
Foto: CinemArt