Životopisné filmy sa vo všeobecnosti, ale najmä o velikánoch umenia, tešia veľkej obľube. Často sú popisné, inokedy zasa sa príliš odkláňajú od reality alebo v snahe o originalitu prekročia všetky medze. Priniesť na filmové plátno  život, ale najmä dielo Augusta Rodina (nie po prvý raz), sa tentoraz snažil francúzsky režisér Jacques Doillon vo filme jednoducho nazvanom Rodin,  ktorý je zaradený aj k filmom Týždňa francúzskeho filmu (22.3.-28.3.)

Režisér a scenárista Jacques Doillon (1944) sa v tomto opuse ujal oboch funkcii, no ťažko posúdiť v čom viac vynikol alebo skôr pohorel. Ako scenárista načrtol príbeh o zakladateľovi moderného sochárstva, umelca, pre ktorého je proces tvorby hlbokým sexuálnym zážitkom, v náznakoch, bez hlbšieho ponoru do jeho prírodou a sexom opantanej duše. A mal ešte možnosť ako režisér obrazovo dotvoriť scenár, veľa dopovedať. Nestalo sa. Ešte viac zahmlil jeho postavu tajomnom a kto nepozná Rodinovu tvorbu, trochu jeho životopis, bude mať v hlave zmätok. Oveľa viac sme sa dozvedeli o tvorbe tohto senzualistu (filozofický názor, že jediným prameňom poznania sú zmyslové javy, pocity a vnemy) a geniálneho sochára, opradeného nespočetnými škandálmi z filmu Camille Claudel (1988), jeho nesmrteľnej milenky a tiež vynikajúcej sochárky, takisto od francúzskeho režiséra Bruna Nuytenna, v ktorom hlavnú úlohu stvárnila Isabelle Adjani a Rodina Gérard Depardieu. Camille je v podstate stredobodom Rodinovho života aj v tomto filme, tvorca sa však na rozdiel od svojho predchodcu snaží vykresliť sochára v trochu lepšom svetle. Skôr sa prikláňam k Nuytennovej interpretácii, že bol síce génius, ale aj egoista, ktorý išiel hlava – nehlava za svojim cieľom. U Doillona osciluje takmer medzi obeťou a zvodcom. A to všetko režisér prezentuje nudne a príbehu chýba tá spaľujúca vášeň, ktorá sa niesla celým Rodinovým životom. Aj keď som zvyknutá na režisérovo pomalé rozprávanie, nedá mi neskonštatovať, že prispel filmom Rodin do radu nezáživných, nudných životopisných filmov.

Príbeh sa začína v období, keď sa Rodin (Vincent Lindon) ako 42- ročný zoznámi s Camille Claudel (Izïa Higelin), ktorá sa zo začiatku stane jeho žiačkou, čoskoro však milenkou. Snímka opisuje až po uši zamilovaného Rodina, ktorý neskôr trpí rozchodom s Camille, čo je najviac spochybňujúce. Pravdou je skôr to, že zranená Camille sa z rozchodu nikdy nespamätala a skončila v blázinci. Doillon síce nespochybňuje jej bôľ, ale naznačí, že ju viac kvárilo neuznanie jej tvorby, to bolo skôr príčinou jej duševnej choroby ako rozchod s Rodinom, ten bol už len navyše. Čo je pravda sa už síce nikdy nedozvieme, ale jedno je isté, že potratila, údajne ju donútil k potratu a nikdy sa s ňou nechcel oženiť. Rodin bol spokojný so svojou jednoduchou, ale poslušnou Rose Beuret (Séverine Caneele) a nič na tom nemienil meniť. Podľa historických faktov (to vo filme nie je) sa s ňou v roku 1917 v januári oženil, zomrela dva týždne po svadbe a Rodin ju nasledoval v tom istom roku v novembri. Rose zniesla všetko všetky jeho milenky (bolo ich neúrekom), ale vzťahu s Camille sa predsa len trochu obávala. Isté je, že pre veľkého maliara veľa znamenala aj jedna, aj druhá. Rose mu zaručila domov a pokoj, Camille ho svojim spôsobom inšpirovala, radila mu, ale takisto sa snažila aj sama vyniknúť, preraziť. Narodila sa v zlom čase, lebo žena vtedy musela tvrdo bojovať o svoje miesto pod slnkom. Rodin ju prevyšoval všetkým a pripúšťam, že to bola tak trochu aj hra: kto z koho. Pochopiteľne, že okolnosti hovorili za Augusta Rodina.

Vo filme je dostatok erotických scén, musím priznať, že nie nevkusných, ale živočíšnosť, ktorá by z nich mala vyžarovať, chýba. Sú pekné, ale nudné, aj keď ich herci zahrali s plnou sústredenosťou. Vincent  Lindon robil čo mohol, nie je to jeho chyba, že jeho Rodin vyznie síce herecky dobre stvárnený, ale neuchváti. Niečo svojim spôsobom zachránia scény sochárovho tvorivého nadšenia z procesu tvorby. O to sa režisér snažil predovšetkým – ukázať umelca, ktorého vždy a všade pohltila tvorivá invencia. Vo filme sa okrem iného veľa krúti okolo vzniku sochy Honoré de Balzaca. Ten je na začiatku nahý, no po škandále s nahou sochou Victora Huga, ktorú mal vytvoriť pre Parížsky panteón, sa takisto nevyhol protestu. Rozčarovaný navliekol na spisovateľovo neforemné telo kabát a dielo je dodnes obdivované. Čudovali by ste sa kde všade.

Jacques Doillon je vo Francúzsku dosť vysoko cenený tvorca. Má na svojom konte celkom slušný počet filmov, ktoré vzbudili zaslúžený ohlas. Napríklad Rodinný život, Pomsta ženy Mladý Werther, Príliš veľa lásky. No Rodin sa k nim nezaradí. Nefandím životopisným filmom, ktoré sa každú cenu príbeh ozvláštňujú aj za cenu nepresností a skresľovania udalostí, ani za diela, ktoré sa kŕčovite držia historickej pravdy. Ak chceme presnosť, lepšie je siahnuť po encyklopédii. Ale každý z nich by mal obsahovať niečo navyše, keď už nič iné tak aspoň snahu priblížiť velikána z ľudskej stránky, v lepšom prípade spojiť jeho život s tvorbou. No by som už chcela priveľa. Podarí sa to, ale raz za storočie. No Rodin nespĺňa ani jednu zo spomenutých možností, pomaly, fragmentovito unáša a dezorientuje diváka Rodinovým  životom a tvorbou. Že ním začína éra moderného sochárstva sotva postrehneme, zistíme len dávno známu pravdu, že ľudské telo bolo pre neho najvhodnejším prostriedkom, ako vyjadriť jeho duševný stav. Pozrite si film a posúďte, či vám to stačí...

Rodin, Francúzsko, Belgicko, 2017
Dĺžka: 119 minút
Scenár a réžia: Jacques Doillon
Kamera: Christphe Beaucame
Strih: Frédéric Fichefet
Hudba: Philippe Sarde
Hrajú: Vincent Lindon, Izïa Higelin, Séverine Caneele, Anders Danielsen Lie, Patricia Mazuy, Pascal Casanova, Régis Royer, Anthony Bajon, Serge Nicolai, Nathalie Bécue, Pauline Cousty, Guylene Péan a ďalší
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 22. marca 2018
Foto: Film Europe