Slovenskí branci je neregistrovaná polovojenská organizácia proruskej politickej orientácie, ktorá pôsobí na Slovensku od roku 2012. Organizácia bola založená ako neregistrovaný telesno-branný klub a od apríla 2016 jej aktivity zastrešuje občianske združenie Naša vlasť je budúcnosť, ktoré SB označujú ako svoje „civilné oddelenie“. Organizácia spolupracuje so slovenskou pobočkou Nočných vlkov, ruského motorkárskeho klubu a neoficiálne polovojenskej organizácie ruskej vlády. Slovenskí branci majú približne 200 členov.

V júli 2018 podal minister obrany SR Peter Gajdoš podnet na generálnu prokuratúru SR vo veci preskúmania zákonitosti organizácie. Slovenskí branci sami seba označujú ako názorovo a ideologicky neutrálnu brannú organizáciu a verejne sa ohradzujú voči obvineniam so sympatií smerom k myšlienkam nacizmu a fašizmu. Zvýrazňujú najmä svoju pronárodnú orientáciu a všeslovanskú vzájomnosť. Ministerstvo vnútra SR však tvrdí, že skupina má väzby na extrémistické subjekty. Toľko v stručnosti o tom, čo sa dozviete o organizácii s názvom Slovenskí branci z internetových stránok. Užitočnejšie však bude, pokiaľ máte záujem o tematiku, pozrieť si najnovší dokumentárny film českého režiséra Jana Geberta Až přijde válka o tomto prazvláštnom zoskupení. I keď prezentovaného najmä z pohľadu skupiny a jej vodcu, predsa ide len o informačne a umelecky výživnejšie podnety na premýšľanie ako „suché“ informácie z internetu.

Už v roku 2014 nakrútil vtedy študent Vysokej školy múzických umení Dominik Jursa krátkometrážny dokument s názvom  Toto nie je hra o fungovaní Slovenských brancov, a najmä z pohľadu ich zakladateľa Petra Švrčeka. Divák možno vtedy prvýkrát počul o tom, že v slovenských lesoch sa po víkendoch premávajú v maskáčoch a so zbraňami v ruke nejakí pomätenci a snažia sa nás uchrániť od atakov utečencov, Spojených štátov, mimozemšťanov alebo kohokoľvek, kto nám chce vziať našu domovinu. Dokument dal veľký priestor Petrovi a nesnažil sa ho silou mocou pred kamerou diskreditovať, pretože to koniec koncov dokázal protagonista sám. No a veľmi podobný prístup zvolil aj Jan Gebert, ktorý zašiel ešte ďalej a svoju osobu aj so štábom v diele vôbec nepriznáva. Až přijde válka aj vďaka určitému vývoju skupiny v čase pripomína v súčasnosti obľúbenú kombináciu non-fiction a fiction tvorby, kde sa tieto hranice stierajú v čo najväčšej možnej miere. Pochopiteľne však ide o rýdzi dokument, keďže postavy tu sú za samých seba, vyjadrujú vlastné postoje, ale iné dokumentárne prvky sú potlačené a ku koncu je už zrejmý naratívny vývin scenára a filmu.

Na začiatku sa ocitáme v dome Petrových rodičov a zisťujeme, že ide o inteligentného maturanta so slušným rodinným zázemím a pevným materiálnym zabezpečením. Už od úvodných sekvencií nám tak tvorca ponúka jeden z veľmi dôležitých podnetov na zamyslenie. Zázemie a nedostatok hmotných statkov, a v neposlednom rade aj absencia inteligencie, vážne nemusia byť tými jedinými spúšťačmi zapojenia sa do extrémistických činností. I ostatní členovia spolku sa nevyznačujú navonok prejavovanou brutalitou, všetko si nechávajú na svoje tréningy usporiadané každý druhý víkend a občasné verbálne nadávanie na „parazitov“ v koži imigrantov, pekne v bezpečí interiéru auta a v pohybe. Snímka začína Petrovou maturitou, pokračuje zábermi z branných cvičení, rozhovormi medzi členmi partie v hierarchii skupiny na tom „vyššom“ spoločenskom stupienku, do toho občas prenikne nejaký ten rozhovor pre televíziu a navštívime aj veľkú párty v kulturáku alebo prezentáciu spolku na Devíne. Režisér necháva všetko na členoch brancov a najmä jej veliteľovi a tým pádom aj na divákovi. Nepodsúva mu žiaden svoj názor prostredníctvom zbytočného komentára, pretože slová Petra a spol. hovoria samé za seba a len tak mimochodom, ak sa k snímke dostane aj ultrapravicovo orientovaný občan, tak ho iba presvedčí o jeho pravde. Implicitné posolstvo snímky zrejme nepochopí. Čo všetko je na nakrútenom materiáli tak alarmujúce, netreba vopred zbytočne prezrádzať, v snímke je toho totiž omnoho viac, ako v informáciách zhrnutých v prvom odseku recenzie, a možno aj viac ako by divák od podobného dokumentu čakal. Prvoplánové moralizovanie Gebert nahradil dôslednou observáciou subjektu.

Až přijde válka, ČR, Chorvátsko, 2018
Dĺžka:  76 minút
Scenár a réžia: Jan Gebert
Kamera: Lukáš Milota
Strih: Jana Vlčková
Hudba: Johny Poupě
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 22. novembra 2018
Foto: ASFK