Problém, na ktorý diváci nealkoholici vo filmoch o alkoholikoch narážajú, je nesfilmovateľnosť závislosti na alkohole a myslím si, že to platí pre všetky závislosti, ktoré sa kedy pred kameru dostali. Hrdina filmu Úsmevy smutných mužov nezastaviteľne vstáva z noci z postele, neomylne hľadá fľašky s čímkoľvek a ráno ho manželka, ktorá už-už uverila, že sa polepšil, nájde v posteli pomočeného a vo zvratkoch. 

Filmové alter ego spisovateľa Josefa Formánka (zosobnené hercom Davidom Švehlíkom) menom Josef, dorazí do sérii dramatických lapsusov do protialkoholickej liečebne. V retrospektívnych častiach, sprevádzaných hrdinovým komentárom sa odvíja jeho cesta do tejto nezávideniahodnej destinácie. O svoju záchranu tu zápasia postavy najrôznejších osudov a je to boj o život. Silná tekutina je viac než šťastie, dôstojnosť, kariéra alebo manželstvo. Za stav nejakej nedefinovateľnej beztiaže sú títo ľudia ochotní obetovať všetko. Nič ich neudrží. Sprístupniť motiváciu  tohto dobrovoľného vstupu do predpeklia je úlohou tvorcov. Dovolím si tvrdiť, že v tomto prípade zlyhali rovnako ako v minulosti, lebo vôbec nie je isté, či takáto vysvetľujúca introspekcia do záhad alkoholikovej duše, je vôbec možná. Čo je na alkohole tak neuveriteľne príťažlivé ostáva nealkoholikovi záhadou.

Režisér Dan Svátek evidentne holduje silným dramatickým príbehom, poväčšine dostatočne medializovaným, aby upútali pozornosť. Zatratení (2002) sa inšpirovali  osudmi českých pašerákov heroínu v Thajsku. Za držanie fotografie jedného z nich, Emila Novotného (tým druhým bol Radek Hanykovics, ktorý zomrel v roku 2007 v Čechách), odsúdeného za pašovanie na 50 rokov, sa v Thajsku údajne ocitol za mrežami i samotný Svátek. Ďalšou „adrenalínovou“ témou, inšpirovanou prípadom heparinového vraha Petra Zelenku (Václav Jiráček, Jánošík z filmu Agnieszky Holland), vraždiaceho v roku 2006 na ARO v nemocnici v Havlíčkovom Brode, bol film Hodinu  nevíš... (2009). Oba kritiku ani divákov veľmi nezaujali, ale pri sledovaní najnovšieho Svátkovho filmu je zrejmé, že jeho režijná profesionalita pozitívne pokročila, kostrbatosť a neistota, zakrývaná často kvázi experimentálnym švihom ustúpila sústredenej snahe o plnokrvné dramatické postavy. Ich komorné zoskupenie do terapeutického kruhu liečebne dáva  kvalitnému hereckému výberu dosť šancí nato, aby aspoň čiastočne oslabili klišé príbehovej schémy. Švehlíkov Josef nakoniec porazí prekliatie jednoducho, začne behať, zvládne maratón a je z toho vonku.

Namiesto drámy, odkrývajúcej  neznáme priestory ľudskej psyché, kde vládne intenzívna potreba ponoriť sa do slasti zabudnutia, vytrhnúť sa z prízemnej a ťaživej banality života, lietať, vznášať sa, byť všade, so všetkými, dokázať všetko ľahko a bezbolestne, dostávame  poučnú príručku, kde je  štipka ušľachtilého moralizovania, dve kvapky antabusu a pol litra obdivu k nástenkovému hrdinovi.

Skladba charakterov, sústredených v liečebni, nebola na zahodenie a viala úspornou originalitou. Všetci mali na alkoholické bezvedomie dôvod, ale ich suma akosi nedokázala vysvetliť prečo niekto s problémami v zamestnaní, v  rodine, či v samom sebe pije a množstvo iných to ani nenapadne. Honza (Ondřej Malý), slávny atlét, ktorý ako sa zdá je k ďalšiemu triumfu najbližšie a načas vykročí cez prahy liečebne do normálu, sa vracia  späť ako porazený. Pacienti liečebne sa na zmietanie bezmocných tiel v kŕčoch musia pozerať povinne, aby pochopili čo ich čaká, ak nedokážu prekonať príťažlivosť ohňovej vody. Tomáš (Ivan Franěk) sa kajá za nedovolený vzťah k dcére a Milan (Jaroslav Dušek) existuje v nejakom druhu paralelných životov, v duálnom stave, telom tu, mysľou  kdesi v nepoznanom, kam sa  nakoniec odoberie.

Kapitola, nadpísaná titulom „alkoholici v českom  filme“ ani nie je príliš obsažná, určite sa do nej omnoho úspešnejšie zapísal film Dobří holubi se vracejí (1988), ktorý podľa knihy Ladislava Pecháčka napísal spolu s autorom režisér Dušan Klein. Dokáže omnoho účinnejšie sprístupňovať divákovi jednotlivé postavy, v čomsi s nimi súznieť a rozumieť ich tekutému ťažítku.    

Filmy o alkoholikoch nie sú vďačným diváckym materiálom. Tých, ktorí mu podľahli obvykle nevidia dôvod zdieľať svoju traumu s kýmkoľvek a ostatných to alebo nezaujíma, alebo by v tejto téme radi videli čosi viac, než ilustrácie s minimálnou batériou variabilných možností. Môžeme sa pýtať, aké by asi  mali byť, aké odpovede by tieto príbehy stratencov mohli poskytnúť? Napríklad odpoveď na záhadu ľudskej potreby úniku z reálneho sveta, hľadanie stavov, ktoré v takzvaných primitívnych spoločnostiach vyžadovalo náboženstvo, s často prekvapujúcimi vysvetleniami a dôvodmi. Možno by sa narkomani i ožrani dostali do svetla, kde by to pre nich i pre nás bolo omnoho zaujímavejšie.

Úsmevy smutných mužov (Úsměvy smutných mužů), ČR 2018
Dĺžka: 92 minút
Réžia: Dan Svátek
Scenár: Dan Svátek, Josef Formánek
Kamera: Jakub Šimůnek
Hudba: Ondřej Havlík
Hrajú: David Švehlík, Jaroslav Dušek, Ondřej Malý, Ivan Franěk, Marika Šoposká, Simona Babčáková, Jiří Maryško, Jaroslav Plesl, Michal Gulyáš, Taťjana Medvecká, Ha Thanh Špetlíková, František Černý, Anna Randárová, Rostislav Novák st., Marika Procházková, Radovan Král, Petra Nesvačilová a ďalší
Distribúcia: Bontonfilm
Premiéra v SR: 22. novembra 2018
Foto: Bontonfilm