Plechový bubienok – filmový prepis rovnomenného románu nemeckého držiteľa Nobelovej ceny za literatúru Güntera Grassa (1939 - 2015) - získal, popri iných oceneniach, v roku 1979 na MFF v Cannes Zlatú palmu ex aequo s filmom Apokalypsa režiséra Francisa Coppolu a o rok neskôr Oscara za najlepší cudzojazyčný film. Pre slovenského diváka sú tieto fakty o to vzácnejšie, že za kamerou výborne obstál náš krajan, kameraman Igor Luther.  Ale o tom sme sa mali možnosť presvedčiť na vlastné oči až na slovenskej premiére Plechového bubienka v roku 1994.

Jeho nemecký filmový režisér a spoluscenárista Volker Schlöndorff  (1939) vraj musel dodržať zmluvu s americkým  distribútorom United Artists (dĺžka nesmela prekročiť  dve a štvrť hodiny premietacieho času), a tak vystrihal pre festivalovú verziu 25 minút originálneho materiálu. Po mimoriadnom úspechu filmu u divákov i kritiky už nikto neuvažoval o návrate k pôvodnej režisérskej verzii. Okrem režiséra. Tvorca filmov ako Mladý Törless, Michael Kohlhaas, Swanova láska, Služobníčkin príbeh, Smrť obchodného cestujúceho a ďalších, sa nevzdával. Nakoniec sa mu podarilo dohodnúť s potomkami a následníkmi producentov a v roku 2009 došlo k revízii nakrútenej stopáže. Keďže si zachoval pôvodný technický scenár, kde si s nemeckou precíznosťou zaznamenával jednotlivé scény i čísla klapiek, vrátil do filmu asi dvadsať minút materiálu. V týchto dňoch máme vďaka ASFK a jeho ambicióznemu dlhoročnému Projektu 100 možnosť  vidieť tento režisérsky zostrih aj u nás.

Rozprávačom príbehu a zároveň jeho symbolom je malý Oskar. Ako trojročný sa rozhodne uniknúť pred  zlom sveta, tým, že už nebude rásť a zostane navždy v tele dieťaťa. Po páde do pivnice sa fyzicky nevyvíja, ale psychicky rastie, i keď akýmsi zvrhlým spôsobom. Cituje Goetheho, ale niet v ňom ani kúska citu, zdá sa, že ho fascinuje zlo. Všetko a všetkých sleduje, ale aj nenápadne manipuluje a okolie dovádza do nepríčetnosti ustavičným bubnovaním na  červeno-bielom plechovom bubienku. Pri pokusoch mu ho odobrať, jačí takým vysokým tónom, že rozbíja sklo. Je ako stvorenie z iného sveta. Neľudský trpaslík s mrazivo modrými očami v podaní skvelého, vtedy asi jedenásťročného  Davida Benneta.

Košatý dej románu je vo filme, samozrejme, zúžený a  tvorcovia si vybrali udalosti rokov 1899 -1945, teda prvé dve tretiny knihy. Oskar približuje divákovi históriu svojej rodiny dávno pred svojím narodením, napríklad začína rozprávaním o svojej kašubskej babičke z matkinej strany. Pre vysvetlenie - Kašubčania sú potomkovia slovanského etnika, ktorí prišli na územie poľského Pomoranska ešte prv ako Poliaci a Nemci, ktorí sa tu usídlili.  Kašubčanom je aj bratranec Jan, ktorého hrá Daniel Olbrychski. Sledujeme zbližovanie Oskarovej mamy Agnes (Angela Winkler) s jej nápadníkmi (Jan je jedným z nich) i to, ako si za oficiálneho partnera nakoniec vyberie zámožného obchodníka a kuchára Alfreda Matzeratha (Mario Adorf). Oskar si vlastne  nie je celkom istý, kto z nich je jeho otec. Neskôr  náklonnosť k Agnes prejavuje aj židovský majiteľ obchodu s hračkami (Charles Aznavour). Sledujeme vzťahy  milenecké, rodinné, susedské, vplyv politiky na ne a na zmeny života v poľsko-nemeckom meste Gdaňsk. Kamera nás zavedie aj ďalej - vidíme napríklad epizódu Oskarovho úteku z domova a jeho vystupovanie s varietnou skupinou liliputánov medzi nemeckými jednotkami vo Francúzsku počas vojny.

Striedajú sa scény a udalosti z osobného života protagonistov, slzy i smiech, irónia i hrôza. Ani o erotické motívy nie je núdza. Stačí spomenúť stretnutie kašubskej babičky s budúcim otcom jej dcéry Agnes, ktorého zachránila pred prenasledovateľmi tak, že ho na poli nechala vliezť pod svoje široké sukne. Alebo Oskarovo erotické šantenie so šumienkou na tele jeho opatrovateľky Marie. Hrané scény sa prelínajú s dokumentárnymi zábermi - mítingy, streľba,  ruiny, mŕtvoly. Počiatky vojnovej  tragédie, holocaust, pogromy, vidíme očami infantilného stvorenia, ktoré nechápe, ako ľahko je vydať sa nesprávnym smerom a aká tenučká čiara delí život a smrť. Lenže všetko je servírované s istou dávkou satiry, irónie. Neprekonateľná je scéna, keď sa obrovský hitlerovský patetický politický míting v Gdansku  zrazu mení na valčíkový ošiaľ.

O knihe i filme sa toho za tie roky popísalo viac ako dosť. O multižánrovosti na hranici magického realizmu, provokatívnosti a kontroverznosti. A to sa ešte nevedelo, že Grass sa vyrovnával aj so svojou utajenou nacistickou minulosťou. Nikto však nepoprie, že ide o dielo, ktoré sa zapísalo do dejín literatúry i kinematografie.  Plechový bubienok vyšiel v knižnej podobe v roku 1959 ako prvý a vari aj najznámejší Grassov román. V českom preklade som ho spoznala v roku 1969. Jeho slávnu filmovú adaptáciu som videla až koncom dvadsiateho storočia. Uvedomila som si však, že niektoré scény sú nezabudnuteľné, i keď neviem či ide skutočne o tie filmové alebo o spomienkový mix vlastných predstáv z prečítaného a videného.

Nemyslím si, že by dlhšia verzia významne ovplyvnila vyznenie filmu. Jeho posolstvo si odčíta každý divák sám podľa vlastnej citovej i skúsenostnej výbavy. Priznám sa, nežiadalo sa mi vidieť režisérsky zostrih. Hovorila som si, je to viac ako známe a strašne dlhé. Ale nakoniec som bola rada, že som videla starý, ale nestarnúci dobrý film svojimi dnešnými diváckymi očami. Neľutujem.

Plechový bubienok (Die Blechtrommel, režisérsky zostrih), Nemecko, Francúzsko, 1979
Dĺžka: 164 minút
Réžia: Volker Schlöndorff    
Scenár: Jean-Claude Carriére, Volker Schlöndorf , Franz Seitz - podľa románu Güntera Grassa
Kamera: Igor Luther
Hudba: Maurice Jarre
Strih: Suzanne Baron
Hrajú: Mario Adorf, Angela Winkler, David Bennent, Katharina Thalbach, Daniel Olbrychski, Charles Aznavour a ďalší
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 19. októbra 2017
Foto: ASFK