Najjednoduchšie by bolo konštatovať, že nemecko-nórsko-belgicko-luxemburský digitálne animovaný europuding „Bocian“ Riško trpí všetkými typickými chybami tretej triedy digitálnej animácie. A divák trpí spolu s ním. Problém je v tom, že slovenské kiná ho premietajú za rovnaké vstupné ako špičkové animované snímky Zootropolis, V hlave, Hľadá sa Dory, Autá 3, Baby šéf či Ja, zloduch 3. Privykať deti na nízku kvalitu za vysokú cenu, učiť ich nenáročnosti a mizernému vkusu je mimoriadne zákerné. Preto považujeme za dôležité písať aj o takýchto nepodarených filmoch, ktoré si inak žiadnu pozornosť nezaslúžia.

Nemecký scenárista a režisér Tobias Genkel pracoval od deväťdesiatych rokov minulého storočia ako kresliar storyboardov, animátor a výtvarník na nemeckých kreslených televíznych seriáloch a filmoch Käpt'n Blaubär, Pippi Dlhá Pančucha, Felidae, Werner a Dieter. V roku 2015 so strihačom a produkčným Reezom Memarim nakrútili nemecko-belgicko-luxembursko-írsko-americký digitálne animovaný film Uuups! Archa je fuč… o čudesných bytostiach, ktoré zmeškali nástup na Noemovu archu a musia samy čeliť potope sveta. Dramaturgia, forma, výtvarné riešenia i animácia boli na rovnako nízkej úrovni, ako v „Bocianovi“ Riškovi, ale aspoň tá idea bola originálna. Zdalo by sa, že tržby zo vstupného do svetových kín vo výške 24,3 milióna dolárov nie sú žiadna sláva… až kým si neuvedomíme, že celý rozpočet bol okolo osem miliónov, takže dielko vlastne vykázalo vysoký zisk. Scenáristicko-režisérsku dvojicu to povzbudilo natoľko, že ignorovala všeobecne nepriaznivé recenzie a pustila sa do ďalšieho europudingu, tentoraz v luxembursko-nórsko-nemecko-belgickej koprodukcii s prispením amerických dolárov.

Snímka mala premiéru v prehliadke detských filmov Generation Kplus na tohtoročnom berlínskom filmovom festivale, kde dokonale zapadla a nezískala nijaké ocenenie – na rozdiel od Piatej lode Ivany Grófovej, ocenenej Kryštálovým medveďom. Prvého júna sa potom objavila v repertoári internetovej služby Google Play a 30. júna sa v obmedzenej miere dostala do amerických kín. Pretože sa na nej podieľalo päť krajín, má nemenej distribučných názvov. V angličtine vystupuje pod menami A Stork's Journey aj Richard the Stork. Absurdné úvodzovky do slovenského názvu presadil tunajší distributér, aby aj jeho cieľová skupina poznala, že vrabec nie je bocian.

Ak Uuups! Archa je fuč… mal aspoň originálny námet, na „Bocianovi“ Riškovi nie je originálne vôbec nič. Ešte aj zlý je len takým priemerným, všedným, nezapamätateľným spôsobom, takže aj v súťaži zlých filmov by skončil druhý. Nejde totiž o čestnú prehru neskúsených začiatočníkov či nadšených priekopníkov nových filmových technológií, ale o chladnokrvnú vypočítavosť. Genker s Memarim sa v biznise pohybujú dosť dlho na to, aby si uvedomovali svoje limity. Musia tušiť, že: Uuups! Talent je fuč… No na druhej strane, niekde tie milióny skrátka zarobiť treba! Nehľadia preto na diváka (a už vonkoncom nie na toho detského), nenakrúcajú z ideového, emocionálneho či akéhokoľvek iného pretlaku. Zarábajú. Preto sa neostýchali vypustiť na verejnosť film, aký žiadna príčetná televízia nikdy nezaradí do hlavného vysielacieho času. Film, ktorému najviac pristane DVD, priložené ako bonus zdarma k inému tovaru. Film, ktorý v riadnych kinách za bežné vstupné nemá čo hľadať.

Keď bol vrabčiak Riško ešte malým vajíčkom, zaútočil na jeho vrabčích rodičov v mestskom parku medveď. Alebo je to tiger? Mačka? Pes či vlk? Ťažko povedať, alebo aj grafika je v tomto filme mizerná a zvieratká nemajú typický vzhľad ani pohyby. Skrátka a dobre, Riška vychovala rodinka bocianov a on nadobudol presvedčenie, že sám je bocian. Podobnosť s vierou vačicami vychovanej mamutice Ellie z Doby ľadovej, že sama je vačica, nie je v žiadnom prípade náhodná! Keď sa na jeseň bociany vydajú na dlhú púť do Afriky, nechajú Riška doma. Zanovitý vrabčiak sa však rozhodne, že poletí za nimi. Cestou stretne psychicky labilnú a chorobne utáranú no dobrácku sovu Oľgu, ktorú jej rodina zavrhla. Podobnosť s rybkou Dory z Hladá sa Nemo je zákonitá! S kuvičkou (nie, písmeno R tam skutočne nechýba, je to skrátka prerastený kuvik ženského rodu) Oľgou, jej imaginárnym priateľom Olegom a samoľúbym klamárskym papagájcom (anduliakom) Kikim, špecialistom na disco music, putujú kľukatou cestou odkiaľsi zo severu (Nemecko?) do Afriky.

V ktorejkoľvek krajine sa môžu spoľahnúť na strelené  multikultúrne holuby. Večne sedia na telefónnych vedeniach alebo anténach a preto (?) sú neustále pripojené na internet, vydávajú zvuky príznačné pre hardvér (pípanie mobilov, štartovacie tóny počítačov, zvukové znamenia a signály...) a rozprávajú žargónom chorobne závislých používateľov sociálnych internetových sietí. Pre príbeh slúžia ako chór či deus ex machina, ktorý vždy dokáže umelým nadprirodzeným spôsobom posunúť dej vpred. Prekvapenie však neprinesie žiadne, presne ako rodinou opustená Oľga, vymyslený priateľ Oleg a diskopapagáj Kiki pre príbeh ani jeho zavŕšenie nemajú vôbec žiadny význam.

„Bocian“ Riško teda za cenu normálneho filmu ponúka neoriginálny príbeh o putujúcich zvieratkách. Schematické rozprávanie nedotknuté dramaturgiou, je necitlivo pozliepané zo všemožných klišé a stereotypov. Motívy, z ktorých je zopár na hranici sviežosti, nie sú nijako zúročené ani vypointované. Postavy sú hnané vpred chaotickým brownovým pohybom ľubovôle autorov, bez ohľadu na príčinné súvislosti a motiváciu. Hoci film má len 82 minút, ťahá sa vpred tak neokrôchane a ťarbavo, že začína byť nudný už po pol hodine.

Môže za to okrem slabučkej formy najmä rozprávačská impotencia tvorcov,  absencia tempa, rytmu, spádu a neschopnosť vytvárať napätie. Príznačný nemecký zmysel pre humor sa prejavuje v množstve kopancov, pádov, nárazov a telesných výlučkov. Grafika, okrem toho, že je nenápaditá, neoriginálna a zameniteľná s ľubovoľným iným treťotriednym digitálne animovaným filmom, sa vyhýba náročnejším textúram, odleskom a tieňovaniam, čo zapríčiňuje „zombie efekt“ plochých mŕtvych očí postáv a mizernú perspektívu. Vidieť tento film v 3D musí byť skutočným utrpením. Samotná animácia je nízkorozpočtová, na úrovni starších slabších videohier či lacnej televíznej animovanej produkcie bez detailov a nuancí, bez charakterizovania postáv pohybmi, gestikou. Pestrosť a hravosť autori chápu ako sústredenie čo najväčšieho množstva čo najkrikľavejších farieb.

Paradoxne najzaujímavejšia je retrospektíva, v ktorej Oľga rozpráva Riškovi svoj smutný rodinný príbeh. Genkel a Memari aj v tomto napodobnili špičkové animáky a Oľgine spomienky stvárnili formou klasicky kreslenej animácie. Je pôvabná, hravá, nápaditá… skrátka má všetko, čo zvyšku filmu chýba.

Kto povedal, že tradičný kreslený film je dnes už mŕtvy, nanajvýš vhodný pre umelecky náročné projekty? Veď detváky si z obohraných DVD okrem klasických disneyoviek stále dokola prehrávajú milované animované filmy Asterix a Obelix, Rock-a-Doodle, Charlie: Všetky psy idú do neba, Palculienka, FernGully: Posledný dažďový prales, Anastázia, Železný obor, Šťastný Luke, Posledný jednorožec a ďalšie. Ak ich aj vy máte doma v zbierke, načo by ste s deťmi chodili do kina na „Bociana“ Riška?

„Bocian“ Riško znudí friško!