Po Marhuľovom ostrove sa režisér Peter Bebjak s kameramanom Martinom Žiaranom presunuli z juhu západného Slovenska na divoký východ. Spolu so scenáristom Petrom Balkom neskrývajú zámer pracovať s romantizujúcimi motívmi vznešených zloduchov – rebelov. Napokon, kraj Nikolu Šuhaja Lúpežníka je od dejiska ich novej drámy Čiara len neďaleko.

Na Slovensku opäť vznikajú zaujímavé filmy. A nemáme na mysli koprodukčné snímky s menšinovou slovenskou účasťou, alebo na Slovensku nakrútené filmy zahraničných tvorcov, ktoré štátni úradníci tak radi vydávajú za slovenské. Ani projekty čisto komerčné. Ale pôvodné slovenské diela so slovenskými tvorcami, témami i reáliami. Filmy, ktoré sa nehanbia za svoju slovenskosť ani za vyššie ambície, no zároveň nestrácajú divácku atraktívnosť. Filmy ako Stanko, Eva Nová, Červený kapitán, Piata loď, Špina… Najnovšie k nim treba prirátať aj Čiaru scenáristu Petra Balka, režiséra Petra Bebjaka a producentky Wandy Adamík Hrycovej.

Vlastne, asi by bolo správnejšie uviesť dámu na prvom mieste. Nielen preto, že záverečné titulky ju uvádzajú ako autorku námetu a teda vlastne i celého projektu. Predovšetkým preto, že sa nedala zlákať novým trendom slovenských žánrových, divácky atraktívnych, ale po filmárskej, myšlienkovej či umeleckej stránke neveľmi prínosných projektov. Práve naopak – kriminálny príbeh zo života pašerákov na slovensko-ukrajinskej hranici sa nebála posunúť, pozdvihnúť na úroveň psychologickej a vzťahovej drámy.

Neznamená to však, že by tvorcovia svoj film zahltili baladickou poéziou, používajú ju iba ako jednu z mnohých, pozorne a presne dávkovaných ingrediencií. Väčšinu času Čiara stojí oboma nohami pevne na zemi – špinavej, smradľavej, ale našej. Tej, kde čestní, spravodliví, zákonov dbalí občania sú len hlúpymi bezbrannými ovcami, vhodnými leda na podojenie a ostrihanie. Doja, strihajú, porážajú, porcujú a predávajú ich štát rovnako ako podsvetie. Pretože jedno nemožno oddeliť od druhého. Pretože jedno nemôže jestvovať bez druhého. Obe sú súčasťou rovnakého celku, jedného systému.

Hlava slovenského gangu pašerákov cigariet a utečencov Adam Krajňák (Tomáš Maštalír) je ako predstaviteľ podsvetia obchodným partnerom skorumpovaného policajného dôstojníka Petra Bernarda (Andy Hryc). Slovensko-ukrajinská hranica ich „biznis“ umožňuje a zároveň komplikuje: musia totiž vychádzať s ukrajinskými „obchodnými partnermi“ na druhej strane. Lenže to sa občas nedá. Najmä ak Krajňák, ktorý nemá zábrany zmrzačiť zradcu, predsa len nástojí na istých zásadách morálky a svedomia. Tabak áno. Utečenci áno. Drogy nie. Drogy, ktoré sú tým najvýhodnejším kontrabandom...

Dej je situovaný do doby pred vstupom Slovenska do Schengenského priestoru, ale netají, že ani po utvorení vonkajšej hranice bezvízového priestoru Európskej únie sa toho zasa až tak veľa nezmenilo. Samotný Schengen pre príbeh nehrá takú významnú rolu, akú mu pripisujú propagačné materiály k filmu a motív prevádzania utečencov je výsostne aktuálny. Snímka sa okrem spoločensko-kritickej a kriminálnej línie sústreďuje aj na Krajňákov rodinný život. Akoby kriminálny príbeh a sociálna analýza mali tvoriť len pozadie. Ťažiskom je vzťah gangstra s manželkou Sašou (Zuzana Fialová), neželaná a baladicky tragická láska tvrdohlavej dcéry (Kristína Kanátová) i vnútorná premena chladnej dominantnej matky (Emília Vášáryová).

Balkovi, Bebjakovi, kameramanovi Martinovi Žiaranovi, strihačovi Marekovi Kráľovskému a v neposlednom rade autorovi hudby Slavomírovi Solovicovi sa darí syntéza mrazivej škandinávskej psychologickej kriminálky s tradičnou talianskou mafiánskou drámou (akých každý rok v Benátkach vídame hneď niekoľko) i balkánskou tragikomédiou.

Hoci o správnosti obsadenia Vášáryovej do roly drsnej, bezcitnej, dominantnej bývalej krčmárky Anny Krajňákovej možno viesť siahodlhé debaty. Kultivovaná žena pôsobí v tejto úlohe podobne čudne a nepatrične, ako krčmár Milana Lasicu v Nvotovom a Pišťankovom Rukojemníkovi. Spolu s Andym Hrycom však naplno dokazujú svoje herecké majstrovstvo. Prekvapením na rozdiel od nich je Maštalír, ktorému sa darí prekročiť tieň televíznej zábavy a suverénne, s bravúrou vytvárať originálny, nejednoznačný no zároveň uveriteľný a sugestívny charakter... a prekrývať tak i slabšie miesta logiky, kauzality a motivácie.

Z povahy príbehu je však pre diváka neľahké súcítiť s gangstrom natoľko, aby sa oňho bál, aby s ním tŕpol a trpel. Maštalírov Krajňák rozhodne nie je žiadny sympatický darebák. Preto je dobre napísaná a skvele nafilmovaná Čiara poznamenaná istým citovým odstupom až chladom, ktorý sa pretavuje skôr do akejsi vypočítanej akademickej osudovosti než do žánrového napätia.

Skvelí, vynikajúco obsadení neopozeraní ukrajinskí herci majú tú výhodu, že réžia ich necháva rozprávať po ukrajinsky, s prekladom v titulkoch, čo len posilňuje autenticitu ich herectva. Zato Slováci nerozprávajú žiadnym z lokálnych východných a rusínskych dialektov, ale čímsi, čo možno nazvať „novodobou televíznou slovenčinou“, takže nejeden divák si bude dlho klásť otázku, čo na ďalekom, bohom i úradmi zabudnutom východe odrazu robí toľko Bratislavčanov.

Bebjakova réžia totiž k publiku nie je veľmi ústretová. To, že príbeh odkrýva vzťahy a motivácie len postupne a nenásilne, akoby mimochodom, je osviežujúce a príjemné. Menej vítaný je zmätok v divákovej mysli, keď viackrát netuší, kto sú všetky tie postavy na plátne, čo robia a prečo.

Hoci Čiaru i napriek prestížnemu oceneniu z karlovarského festivalu sotva možno prijať nekriticky a bez výhrad, rozhodne nevyvoláva pocit trápnosti. Nenudí, nepodkladá sa, ponúka svieži príbeh, poctivé filmárske remeslo, zaujímavé postavy, solídne herectvo, neobyčajný obraz, kvalitnú hudbu a necháva divákovi dostatok priestoru na interpretovanie i dotváranie. Po úletoch Zlo a Čistič je Čiara nepochybne vrcholom doterajšej Bebjakovej tvorby. Ale najmä prísľubom vecí budúcich.

Čiara (Межа / Čára), Slovensko, Ukrajina, Česko, 2017