Vojna o planétu opíc (War for the Planet of the Apes)
Vojna o planétu opíc je už tretím dielom novodobej ságy vychádzajúcej zo slávneho románu od Pierra Boulleho z roku 1963 (jeho ďalším známym dielom je Most cez rieku Kwai, ktorý sa dočkal oscarovej adaptácie). A zase raz sa potvrdzuje, že to nemusí automaticky predznamenávať pokles kvality – o to viac, ak sú v projekte angažovaní kvalitní tvorcovia. Čo v tomto prípade platí do bodky.
Kto z divákov by už nepoznal prvú a kultovú adaptáciu z roku 1968 s Charlesom Hestonom v hlavnej roli? Pre viacerých fanúšikov vlastne dodnes existuje iba táto, končiaca šokujúcim zvratom so Sochou slobody. Nanešťastie, jej kvality veľmi rýchlo rozmelnili ďalšie a čoraz horšie pokračovania, či zbytočné seriálové verzie. V novom miléniu sa pokúsil navrátiť značke lesk uznávaný režisér Tim Burton, ale ani on veľmi nepochodil. Skutočnú renesanciu prinieslo až Zrodenie planéty opíc od režiséra Ruperta Wyatta, a to sa písal už rok 2011. Naň zdarne nadviazal Úsvit planéty opíc od Matta Reevesa a práve Matt Reeves sa ujal aj ďalšieho dielu.
Od udalostí minulého filmu uplynuli dva roky a nevyhnutný konflikt ľudí a opíc, urýchlený konaním pomstychtivého opičiaka Kobu, prerástol do otvorených bojov. Do nich sa zapájajú aj Kobovi stúpenci, ktorí bojujú na strane ľudí proti svojim a líder inteligentných ľudoopov Caesar sa snaží všemožnými silami ochrániť svojich blízkych. A to aj takým spôsobom, že za každú cenu nezabíja vojnových zajatcov, aby ukázal, že nechce nič len mier. Lenže na ich protivníkov, vedeným nemilosrdným plukovníkom, to nezaberá, čo komplikuje odchod opičieho národa z lesov ďaleko do bezpečia.
Pôvodná Planéta opíc už dnes trochu zostarla, ale v dobe vydania bola svojim spôsobom prelomová. A nešlo len o masky, za ktoré bol John Chambers ocenený Čestným Oscarom, ale i o samotnú tému. Veď kto to kedy predtým videl, aby v americkom veľkofilme hrali ľudoopi výraznejšiu rolu ako ľudia, naopak degradovaní na primitívne bytosti? Niečo podobné už v prípade Vojny o planéty opíc veľmi nehrozí, no i tak je minimálne zaujímavé sledovať ako radikálne sa vymyká diváckym očakávaniam, tak ako napríklad i nie až tak dávny komiksový Logan. Všetko to, čo sľubuje marketingová kampaň sa pritom v podstate naozaj udeje, no často tým menej očakávaným spôsobom. Viac ako vojnový film ide každopádne o komornú drámu jednej postavy bojujúcej s vlastnými démonmi vo svete, z ktorého sa pomaly vytráca nádej.
Aj keď úplný úvod príbehu patrí ľuďom, tentokrát hrajú ešte menšiu rolu ako v predošlých dvoch filmoch. Dej tak väčšinu času stojí a spadá na digitálnych opiciach, ktorým vdýchli život skutoční herci za pomoci najnovších technológií. Už Úsvit bol v tomto ohľade jasnou špičkou, no Vojna zachádza ešte ďalej. Nejde len o fantastickú mimiku, ale aj také detaily ako adekvátne spracovanú srsť, vďaka čomu ani jedna scéna nepôsobí nepatričným, či prehnane digitálnym dojmom. Opice sú často ľudskejšie ako ich protihráči na opačnej strane, pričom najväčší priestor si pre seba, pochopiteľne, kradne Caesar v podaní Andyho Serkisa. Známy špecialista na tieto typy charakterov (stvárnil aj Gluma z Pána Prsteňov, či King Konga) mu prepožičal aj svoj charizmatický hlas a je až fascinujúce, ako uveriteľne pôsobí ponor do jeho vnútra. Takto živo pôsobiaca počítačom vytvorená postava tu snáď ešte nikdy nebola a zahanbiť sa pritom nenechajú ani mnohí ďalší. Ako napríklad pustovník Zlá opica s vynikajúcim hlasovým prejavom Steva Zahna. Je skutočne osviežujúce vidieť podobný typ veľkofilmu, kde efekty slúžia výhradne príbehu a nie opačne.
Z ľudských postáv stoja za zmienku vlastne iba dve. Jednou z nich je bezmenný plukovník (Woody Harelston), no o to je dôstojnejším protihráčom samotnému Ceasarovi. I keď na prvý pohľad pôsobí ako klasický šialenec idúci stoj čo stoj za svojim cieľom, ich brilantná dialógová výmena odhaľuje viaceré zaujímavé kontúry jeho charakteru. Muž, ktorý neváha zabíjať ani zástupcov svojho vlastného druhu a boja sa ho aj jeho vlastní, má pritom opodstatnenie pre svoje konanie a rozhodne nie je čiernobiele. Nepoháňa ho totiž klasická nenávisť, ale niečo úplne iné – snaha zabrániť definitívnej skaze ľudstva. Druhým zaujímavým ľudským zástupcom je malé nemé dievčatko (vychádzajúca hviezda Amiah Miller), ktoré sa zhodou okolností ocitne na strane Caesara. Okrem toho, že v deji zohráva vcelku zásadnú rolu, viacerým scénam dokáže i za pomoci citlivej hudby (výborný soundtrack Michaela Giacchina) dodať požadované emócie.
Vojna o planétu opíc je svojim spôsobom veľmi odvážny projekt, no to je súčasne i jeho slabinou. Nejde totiž o príliš divácky zážitok, čo podtrhuje aj zámerne pomalé tempo a chvíľami až depresívna westernovo pôsobiaca post-apokalyptická atmosféra. Dej je možno až príliš jednoduchý a ani celkový dopad nie je až tak drvivý, ako tvorcovia zamýšľali. Lenže i tak ide o výborné vyvrcholenie jednej ságy, ktorá ako celok jednoznačne predčila i originál. To, že sa tu uzatvára jedna kapitola, pritom nemusí nutne znamenať i koniec príbehu. A zrejme ani nebude – stále je totiž o čom rozprávať a vzhľadom na stabilný kvalitatívny trend prípadné pokračovanie nemusí pôsobiť dojmom varenia z vody.
Vojna o planétu opíc (War for the Planet of the Apes), USA, 2017
Dĺžka: 140 minút
Réžia: Matt Reeves
Scenár: Mark Bomback, Matt Reeve
Kamera: Michael Seresin
Strih: William Hoy, Stan Salfas
Hudba: Michael Giacchino
Hrajú: Andy Serkis, Woody Harrelson, Steve Zahn, Karin Konoval, Amiah Miller, Terry Notary, Ty Olsson, Michael Adamthwaite, Toby Kebbell, Gabriel Chavarria, Judy Greer, Sara Canning, Devyn Dalton, Aleks Paunovic a ďalší
Distribúcia: CinemArt
Premiéra v SR: 13. júla 2017
Foto: CinemArt