Protagonistkami taliansko-francúzskeho filmu Šialene šťastná známeho talianskeho režiséra, scenáristu a producenta Paola Virziho sú pacientky psychiatrickej liečebne na toskánskom vidieku: manio-depresívna patologická klamárka, uvravená  Beatrice, ktorá dávno stratila schopnosť rozlišovať realitu od predstáv, každého presviedča o svojej urodzenosti či nadradenosti a depresívna, mĺkva, potetovaná anorektička Donatella, ktorá sa nedokáže vyrovnať s tým, že jej  pre rodičovskú neschopnosť odobrali syna (v náručí s ním sa pokúsila o samovraždu) a dali ho na adopciu.

Obe ženy predstavujú iné vekové i spoločenské kategórie, majú rozdielne predstavy o šťastí, ale postupne sa zblížia a jedného dňa sa pokúsia o neplánovaný útek, aby ich realizovali. Niektoré kritiky hovoria, že je to  svojská európska verzia amerického filmu Thelma a Louise. Dokonca, v jednom okamihu sa tvorcovia pohrali s citáciou – kamera sníma obe ženy v slávnej scéne za volantom kabrioletu, ktorým unikajú. Lenže dôraz je v tomto prípade nie na akčnom príbehu, ale na psychologickej drobnokresbe. Koniec -  koncov, ako sa v titulkoch zvykne zdôrazňovať, podobnosť  s reálnymi  postavami je čisto náhodná, ale v tomto prípade sa vraj scenáristi nechali inšpirovať aj  skutočnými osudmi psychiatrických pacientov.

Nepopierateľne však celý film stojí a padá s hereckými výkonmi protagonistiek. Režisér Paolo Virzi mal pri  ich výbere viac ako šťastnú ruku. Postavu Donatelly zveril svojej manželke a matke ich dvoch detí Micaele Ramazotti, kým do postavy Beatrice obsadil známu Valériu Bruni - Tedeschi (mimochodom, jej sestrou je Carla Bruni-Sarkozy, manželka bývalého francúzskeho prezidenta). Režisér sa podieľal aj na scenári a hudbou poveril (podobne ako pri niektorých predchádzajúcich filmoch) svojho brata Carla Virziho .

Počas komplikovaného úteku  spoznávame bližšie osudy i povahy oboch žien. Ich konanie vzbudzuje  sprvu skôr odpor ako sympatie, kým si neuvedomíme príčiny. Napríklad ich osamelosť a citovú nenaplnenosť, výber nevhodných partnerov, vnútornú slabosť a neschopnosť, ktorou neubližujú iba sebe, ale celej svojej rodine  a podobne.  Neospravedlňuje ich to, ale stávajú sa pre nás čitateľnejšími, pochopiteľnejšími. Silná je napríklad scéna, v ktorej vidíme ako sa Beatrice, na jednej strane mieša do života iných, ale nezvláda vlastný život, necháva sa ponižovať a  zneužívať kriminálnikom natoľko, že sa na to nemôže dívať ani celkom cudzí človek – taxikár - a zasiahne. Scéna, v ktorej sa Donatella na pláži stretáva so svojim synom a s nemým súhlasom jeho adoptívnych rodičov s ním komunikuje, však pôsobí melodramaticky. Rovnako ako stretnutie so ženatým otcom jej dieťaťa, ktorý sa na syna odmieta čo i len pozrieť, či nejedna z ďalších častí komplikovanej skladačky útekov a návratov.

Rozprávania druhej časti filmu je  scenáristicky nie vždy  plynulé, občas nejasné (napríklad vzájomné vzťahy  zamestnancov  psychiatrickej liečebne a ich postoj k samotným zverencom), či zas príliš predvídateľné. I temporytmus je relatívne pomalý. Neujasnený je aj samotný žáner. Viac je tu tragických momentov ako avizovaných komediálnych. Divák sa síce môže uškŕňať, pohoršovať, prípadne súcitiť, ale vzápätí si uvedomí, že tie príbehy sú vlastne nie výnimočné,  mnohé momenty z nich možno pozná z okolia, prípadne ich tiež zažil (hlavne ženské diváčky), bez toho, aby mu za bláznivé chovanie  niekto nariadil pobyt na psychiatrii.

Zaujímavý je režisérov komentár k filmu, ktorým naznačuje, že v psychiatrických zariadeniach sú neraz aj ľudia, ktorí sa tu vlastne skrývajú pred hrozbou bláznivého sveta vonku. Moderné lieky, či elektrické šoky alebo práca v záhrade,  možno na chvíľu pomôžu. Ale čo ak sme všetci  trochu unavení zo života i z toho neustáleho hľadania šťastia? Čo vlastne chápeme pod pojmom: chcieť byť šialene šťastná?  Napriek tomu, že film Šialene šťastná zaujal na domácej pôde, bol ocenený národnými filmovými cenami, zdá sa, že u našincov zaboduje možno viac u ženskej populácie, a to neskôr na televíznej obrazovke, ako teraz v kinách.

Šialene šťastná (La pazza gioia), Taliansko, Francúzsko, 2016
Dĺžka: 116 minút
Réžia: Paolo Virzi
Scenár: Paolo Virzi, Francesca Archibugi
Kamera: Vladan Radovic
Strih: Cecilia Zanuso
Hudba: Carlo Virzi
Hrajú :Valeria Bruni Tedeschi, Micaela Ramazzotti, Valentina Carnelutti, Sergio Albelli, Tommaso Ragno, Luisanna Messeri, Francesco Lagi, Giada Parlanti, Paolo Vivaldi, Alice Terranova, Chiara Arrighi, Fabrizio Brandi, Maria Grazia Bon a ďalší
Produkcia: ASFK
Premiéra v SR: 1. júna 2017
Foto: ASFK