Olli Mäki (Hymyilevä mies)
Najnovší severský príspevok v našich kinách, Olli Mäki, sa v niečom trochu vymyká svojim trpko-humorne ladeným bračekom o osamelých outsideroch (napríklad nedávny Muž menom Ove). Nebojte sa, nie je to drastická zmena. No v prípade prvého celovečerného filmu tridsaťosem ročného ročného režiséra Juha Kuosmanena sa pozrieme snáď prvýkrát v slovenských kinách do zákulisia škandinávskeho boxu. A zároveň do vyše polstoročia vzdialenej minulosti. Ten sa zaoberá jednou krátkou, ale asi najzaujímavejšou, epizódou zo života fínskeho boxera Olliho Mäkiho. Vo svojej podstate je však Olli typický severský hrdina a divák, pozorne sledujúci súčasnú škandinávsku kinematografiu, si príde na svoje. Rovnako ako fanúšik boxu a športu všeobecne.
Olli Mäki bol boxerom v ľahkej váhe a na amatérskej úrovni dosiahol pozoruhodné výsledky. V roku 1957 sa umiestnil vo svojej váhovej kategórii druhý na majstrovstvách Európy a o dva roky neskôr si už odnášal titul. Z olympijského tímu na hrách v Ríme v roku 1960 odišiel a dal sa na profesionálnu dráhu. V tom čase bol majstrom sveta v kategórii do 57 kilogramov afroameričan Davey Moore. Medzi oboma boxermi bol zorganizovaný v Helsinkách na olympijskom štadióne v roku 1962 zápas o titul majstra sveta. Výsledok je znalcom známy, no najlepšie bude, ak po ňom nebudete pátrať a počkáte si až na posledné minúty filmu. Olli vyhral do konca kariéry 28 profesionálnych zápasov.
Olli je neobyčajný mladý dvadsaťpäť ročný mladík. Má rád šport, nerobí mu problém ráno vstať a ísť si zabehať, v telocvični drieť do úmoru, a je aj patrične ambiciózny. Popritom zvláda aj iné veci, dokáže sa zabaviť, napríklad i na svadbe v úvodnej sekvencii filmu. Nie je to žiadny sociálny prípad, ktorý chce divákovi dokazovať, že aj spoločnosťou odpisovaný outsider dokáže, ak chce, a navzdory všetkým, vystúpiť na vrchol. Mama a otec ho nebili, v škole sa nepotýkal so šikanou a dievčatá ho mali na strednej škole asi celkom rady. Tieto osvedčené schémy veľmi dobre poznáme, no časy prvého Rockyho a podobných filmov sú preč. Dnes by už podobný príbeh pôsobil značne šablónovite. Východiskovou nekonfliktnou situáciou je daný aj celkový charakter snímky. Nie je to teda sociálna dráma, nie je to ani dráma v klasickom slova zmysle, nie je to dokonca ani typický športový film, zameraný na podrobne naaranžované zápasy v ringu.
Olli Mäki sa zameriava na krátke obdobie od oznámenia jeho životného zápasu, prvého svojho druhu vo Fínsku, až po samotný duel pred pred desaťtisícami fanúšikov. To „medzi“ je, samozrejme, tvrdá príprava. Ak tu máme hľadať nejaký hmatateľnejší cieľ postáv, ako iba ťažký tréning, tým je snaha o redukciu váhy zo 61 kilogramov na 57 v priebehu dvoch týždňov. Kto bol niekedy na diéte vie, že je to skôr úloha na mesiac, až dva. Ale termín je jasne stanovený a neúprosný. Prečo Olliho manažér nezaradil svojho zverenca do vyššej hmotnostnej kategórie, vedel iba on sám a film túto otázku nerieši, iba letmo naznačí. Sledujeme tak tréning na čerstvom vzduchu v hustom daždi, pravidelné návštevy sauny, behanie po lese, plávanie v studenom fínskom jazere... Zrnitá čiernobiela kamera je ako stvorená pre snímanie podobných obrázkov. Oporou sú športovcovi jeho manažér, a tréner, Elis a priateľka Raija.
Kde sa vôbec nachádza ten potrebný konflikt? Otázkou je, či je vôbec potrebný a mojou odpoveďou je, že vlastne ani nie. Elis je občas tvrdší, oddávanie sa láske by podľa neho malo počkať až po dosiahnutí cieľa a i Raija je v každom momente prípravy maximálne ohľaduplná. Jej predstaviteľka Oona Airola súčasne pôsobí sympaticky. Jarrko Lahti sa zase výrazne podobá svojmu predobrazu, ale v tom, samozrejme, netkvie jadro úspechu. Pri hercovej vyšportovanej postave a pote na tvári máme pocit, že kvôli úlohe musel absolvovať rovnakú tortúru ako samotný boxer. Olli nie je postavou typu Tonyho La Mottu, nemusí bojovať so svojím cudzím pôvodom, ani so vznetlivou povahou a nemá žiadneho nepriateľa. Nikto tu nie je zápornou postavou, nikto nestavia Ollimu do cesty zákerné prekážky, dokonca ani novinári - tí iba kladú klasicky hlúpe otázky. Fráza „tak určite“ nebola ešte v šesťdesiatych rokoch všeobecne zaužívaná, takže boxer musel byť o niečo vynaliezavejší.
Problémom tu sú samotné okolnosti. Veľký tlak verejnosti, prevzatie zodpovednosti na vlastné plecia. Byť hrdinom národa je síce na jednej strane príjemné, na druhej strane sa však všeobecne očakáva, že nezlyháte. A Olli nám ukazuje, ako sa dá relatívne bezproblémovo vysporiadať s podobnou situáciou. Je to, samozrejme, dané aj jeho povahou, prioritami v živote a schopnosťou skĺbiť profesionálnu dráhu, súkromný a milostný život do fungujúceho celku. Film je určený pre ľudí riadiacich sa heslom „v zdravom tele zdravý duch“ a možno aj podľa tržieb v našich kinách sa dozvieme, koľko ich ešte medzi nami ostalo.
