Po thajskom filme Občan pes (2004) a Strýko Búnmí (2010) je Láska z Khon Kaen ďalším thajským titulom, ktorý  začína svoj let klubovým distribučným orbitom. Pre divákov bude toto stretnutie s mystickým rozprávaním  experimentujúceho buddhistu výzvou. Vymyká sa čomukoľvek, na čo si v snahe pochopiť, o čo v tomto príbehu ide, spomenieme.

Režisér Apichatpong Weerasethakul, ktorý je autorom i Strýka Búnmího, oceneného Zlatou palmou na MFF v Cannes, sa nesnaží svoje rozprávanie priblížiť európskym príbehovým zákonitostiam, výstavbe od expozície po záverečné finále, kauzálnej logike vývoja postáv a deja, či  jeho akejkoľvek časopriestorovej orientácii. Voľne prekračuje hranice medzi svetmi živých a mŕtvych, príbeh nezačína ani nekončí, dejové línie voľne levitujú nad inými dejovými líniami a ich vzájomné väzby sú voľné, asociatívne, ponechané na imagináciu publika.

To, ako si diváci obraz zo života vidieckej nemocnice s vojakmi, trpiacimi záhadnou spiacou chorobou vysvetlia je nakoniec vždy individuálne. Niekto napíše do chatov „čakal som viac“, niekto tvrdí, že je pripravený dať sa pochovať s týmto filmom. Jednako však treba vedieť niekoľko podstatných kultúrnych všeobecností, ktoré aspoň zčasti vysvetľujú režisérov štýl. Aj keď sa v recenziách často objavujú tvrdenia o nadväzovaní na tú či onú ázijskú avantgardu, postmoderný minimalizmus a podobne, pokusy situovať tento štýl rozprávania do nejakých  arthousových kontextov je relatívny a v podstate nevysvetľuje vôbec nič.

Vysvetlenie pôvodu spavej choroby vojakov faktom, že na mieste, kde stojí  nemocnica, bol kedysi cintorín a kedysi dávno tu boli pochovaní vojaci, bojujúci vo vojne dvoch kráľovských rodov a odčerpávajú stratenú energiu svojich súčasníkov, je pre nás z rodu legiend. Referenčným rámcom rozprávania sú však súradnice budhistického myslenia, kde súčasná karma, suma akejkoľvek životnej činnosti jednotlivca, má svoju príčinu i dôsledok v karme minulého života. Naše životy tvoria nekončený reťazec a tento kolobeh sa nazýva samsara, vykúpenie z opakovanej následnosti, splynutie s univerzálnym bytím je nirvána. Priestupnosť jednotlivých životov, ich závislosť a akási spirituálna kauzalita, je svetom, v ktorom sa pohybuje i rozprávanie filmu.

Jednému z vojakov, Ittovi, sa venuje dobrovoľníčka Jenjira. Je to postaršia žena z domácnosti, jednu nohu má o desať centimetrov kratšiu, chodí o barlách a v čase, keď sa Itt prebudí, vodí ho na prechádzky, do kina a pri jedle v miestnych reštauráciách sa rozprávajú. Itt jej vysvetľuje, čo vo svojich snoch vidí a cíti, teplo svetla a vôňu kvetín, vypytuje sa na jej amerického manžela Richarda. Zoznámili sa na internete a on sa rozhodol  doma všetko predať a prísť za ňou do Thajska. Jen predsa len sníva o európskom manželovi. Čas trávi v nemocnici, kam prichádza Keng, mladá žena a bývalá policajtka. Dokáže sa napojiť na spiacich vojakov a čítať ich sny. Jen vodí po záhrade, kde bol kedysi kráľovský palác. Vidí princovu šatňu, zlatú kúpelňu i umývadlá z barmského nefritu. Do tohto „nadreálneho“ sveta vplieta režisér fragmenty zo známej „normality", kolektívne kondičné tance pre ženy i reklamné promo, propagujúce krémy a gumovú podložku, ktorá zbaví gazdinky osamelosti. Nevyhýba sa ani humorným momentom. Sestrička vyzýva ženy, aby si siahli na vztýčený úd spiaceho vojaka. Jen zvedavo diskutuje s dvoma bohyňami, ktorých drevené kópie defilujú v chráme. Pojedajú pri tom ovocie a ich nadprirodzený pôvod neprezrádza takmer žiadny detail.

Na záver vidíme rozkopané ihrisko. Deti hrajú futbal medzi kopami zeminy a Jen ich sleduje s naširoko otvorenými očami. Čo vlastne vidí sa nedozvieme. Vo filme vystupuje herečka pod svojím vlastným menom a spolupracuje s režisérom od filmu Slastne tvoja (Blisfully Yours, 2002). Videli sme ju aj v Strýkovi Búnmí. Jej hereckú kariéru obmedzila automobilová nehoda v roku 2003.

Za príbehom stojí reálny pocit úzkosti a ohrozenia, s ktorými sa režisér zdôveruje v mnohých rozhovoroch. Thajská spoločnosť je po vojenskom prevrate z roku 2014 kontrolovaná armádou a vystavená jej netransparentným metódam. Mnohí režisérovi priatelia sa ocitli vo väzení a on sám žije v obavách o svoju budúcnosť. Vracia sa teda do svojho rodného mesta a vplieta do svojich osobných pocitov i akýsi druh spoločenskej reflexie.

Film sprítomňuje, vizualizuje svet, do ktorého zahŕňa jeho spirituálny, náboženský rozmer. Vidí ho celostne, to neviditeľné a nehmatateľné inštrumentalizuje obrazom, rozprávaním a zvukmi. Spôsobom, akým sa to „iné“  spoznáva  je meditácia, sústredené pozorovanie, harmonizovanie vnútorného rytmu s plynutím prítomného časopriestoru. Režisér vedie svojho diváka presne týmto smerom. Vytvára štruktúru, ktorá túto metódu navodzuje. Zastavuje sa, pozoruje monotónny pohyb ventilátorov, nehybné interiéry i exteriéry, doprevádzané šumom vetra, či zvukom cikád.  Sú to postupy svojou podstatou nedramatické, poetické, náznakové a ťažko definovateľné. Žiadajú si pripraveného a trpezlivého diváka.   

Láska z Khon Kaen (Rak ti Khon Kaen/Love in Khon Kaen), Thajsko, Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko, Maslajzia, 2016
Dĺžka: 122 minút
Scenár a réžia: Apičatpong Vírasechakul.
Kamera: Diego García
Strih: Lee Chatametikool.
Hrajú: Jenjira Pongpas, Banlop Lomnoi, Jarinpattra Rueangram, Bhattaratorn Senkraigul, Sujittraporn Wongsrikeaw, Tawatchai Buawat, Petcharat Chaiburi a ďalší
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 21. apríla 2016
Foto: ASFK