Tvorcovia katastrofických filmov sa radi inšpirujú po prvé historickými udalosťami (väčšinou všeobecne známymi), kde si fakty prispôsobujú vlastnej dramaturgickej potrebe, po druhé potenciálnou prírodnou, vesmírnou alebo technickou hrozbou prichádzajúcou z ich nekonečnej deštrukčnej fantázie. Film Vlna, pomerne známeho nórskeho režiséra Roara Uthauga, svojským spôsobom kombinuje oba spôsoby.

Na začiatku filmu nám ponúkne historické zábery dokumentujúce katastrofu z dôb minulých a týmto spôsobom dáva ihneď najavo, čo nás v nasledujúcich desiatkach minút čaká. História sa totiž nevyhnutne bude opakovať. Našťastie, iba v kinách, i keď isté memento neodvratnosti osudu, sálajúce celú dobu z plátna, nám zabráni v pocite diváckeho bezpečia. Uthaug akoby pomocou dogiem subžánru rekonštruoval udalosti z blízkej budúcnosti.  

Kristian je geológ okolo štyridsiatky, bývajúci so svojou šťastnou rodinou v idylickom mestečku Geiranger v lone nádhernej nórskej prírody. Miestny horský masív Akerneset je však časovanou bombou, ktorá už raz udrela a chystá ďalší útok na miestne obyvateľstvo a všeobecnejšie na základný ľudský inštinkt, inštinkt prežitia (nielen seba, ale aj rodiny, čiže potomstva ako pokračovateľa rodu) a vzájomnej súnaležitosti. Kristian a jeho tým priebežne merajú pohyby skál nórskych fjordov. Jedna z jej trhlín sa rok čo rok posúva o 15 centimetrov a tento pravidelný  posun môže v konečnom dôsledku vyvolať mohutné cunami, smerujúce práve cez Geiranger, postavený v zálive niekde na úrovni nadmorskej výšky mora. Nedlho po začiatku filmu sa masív začne správať neobvykle, roztrhá meracie zariadenia a začína dráma. Kristian, pripravený na odchod za novým životom do väčšieho Stalangeru, sa na poslednú chvíľu rozhodne v meste ostať  ešte na jeden deň, a to práve v deň D, deň katastrofy. V nebezpečenstve tak bude pochopiteľne aj jeho rodina. Manželka Idun, syn v pubertálnom veku a malá dcérka. Dochádza k nevyhnutnému rozdeleniu na dve skupiny, kde jedna musí v časovom horizonte zachrániť tú druhú, aby došlo (prípadne nedošlo) k záverečnému navráteniu do pôvodného stavu.

Film Vlna sa nesnaží nabúrať zabehané klišé subžánru katastrofického filmu. Pravidelní diváci fikčných katastrof všemožného charakteru si určite časom uvedomili, že práve tento typ filmov obzvlášť rád používa zabehané naratívne postupy, jasne danú typológiu postáv, nie stopercente na reálnom základe prepracovanú logiku priebehu katastrofy a málokedy prichádza s revolučnou novinkou. Uthaug si "tak trochu" vypožičiava postavy z Emmerichových filmov. Kristian Kristoffera Jonera pripomenie Dennisa Quaida z Dňa potom (The day after tommorow, 2004) a Johna Cusacka z 2012 (2009) nielen rodinným statusom, zahrňujúcim peknú ženu a minimálne jedno dieťa v teenagerskom veku, ale aj charizmou vzbudzujúcou pocit istoty ochrancu a morálne nikdy nechybujúceho jedinca. Prítomnosť malého blonďavého dievčatka nám dá zase ihneď spomenúť na Ddakotu Fanning a Vojnu svetov (War of the worlds, Steven Spielberg, 2005). Joner síce tento pocit nutne u diváka vzbudiť nemusí, nesprevádza ho totiž aura svetoznámej hereckej hviezdy. Na druhú stranu však má výhodu neopozeranosti a pôsobí viac civilne a jeho postava menej vykonštruovane.

Väčšina katastrofických filmov prichádza s deštrukciou na konci expozície, pomerne rýchlo predstaví postavy a venuje sa záchrane a stále sa opakujúcim deštrukčným prejavom živlu. Vlna sa delí na dve približne rovnako dlhé polovice, ktoré od seba oddeľuje práve ničivé cunami. Postavy tým pádom spoznávame dlhšie, ale nesprevádza ich vývoj milostného vzťahu, alebo inej vedľajšej línie, ako napríklad v podobne "rozpoltene" vystavanom Titaniku Jamesa Camerona (Titanic, 1997). Uthaug sa zameriava na monumentálne zábery prírody a buduje tak pôdu pre šok, prameniaci nielen z úchvatne nakrútenej vlny, ale z kontrastu krásy a ničivosti prírody všeobecne. Keďže vieme čo nás čaká, pôsobia tieto zábery od začiatku zlovestne. Takáto dramaturgická štruktúra, zameraná iba na jeden krátky moment prejavu ničiacej sily však môže mnohým pripadať problematická, po vlne nenasleduje už nič spektakulárne, samotná záchranná akcia však prinesie dostatočné množstvo dramatických momentov.

Skutočne problematicky sa môže Vlna javiť však ako film bez výraznejších ambícií a neprinášajúci zmenou prostredia do žánru v podstate vôbec nič nové. Prináša klasické melodramatické momenty, záchrany v poslednej chvíli, určité diery v logike, ale všetko je podané v striedmej forme a s vedomím určitej komunikácie tvorcov s publikom, očakávajúcom práve tieto prvky. Nikdy neskĺzne k prehnanému pátosu alebo nechcenej smiešnosti. Z poslednej doby preto najviac pripomína španielsky Nič nás nerozdelí (Lo impossible, Juan Antonio Bayona, 2012). Len sa treba zmieriť s faktom, že prenosom zaužívaných klišé do severských vôd sa z katastrofického filmu automaticky art nestane. Dodávam, že film má zmysel vidieť jedine v kine, jeho pomerne nižšie hodnotenie na filmových databázach pripisujem práve jeho dostupnosti na internete ešte pred premiérou. Neurobte rovnakú chybu.

Vlna (Bølgen), Nórsko, 2015
Dĺžka: 104 minút
Réžia: Roar Uthaug
Scenár: John Kåre Raake, Harald Rosenløw-Eeg
Kamera: John Christian Rosenlund
Strih: Christian Siebenherz
Hudba: Magnus Beite
Hrajú:  Kristoffer Joner, Thomas Bo Larsen, Ane Dahl Torp, Fridtjov Såheim, Jonas Hoff Oftebro, Edith Haagenrud-Sande, Arthur Berning, Eili Harboe, Laila Goody, Lado Hadzic, Mette Agnete Horn, Herman Bernhof, Silje Breivik, Tom Larsen, Tyra Holmen, Håkon Moe a ďalší
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR:  28. januára 2016
Foto: Film Europe