Po troch rokoch od Nespútaného Djanga prichádza Quentin Tarantino do kín so svojím ďalším filmom Osem hrozných. V poradí ôsmym, kedže Kill Bill a Kill Bill 2 sa rátajú ako celok a k tomuto faktu odkazuje aj samotný názov. Súčasne ním kompletizuje voľnú trilógiu spagheti westernov, ktorú akoby načal Nehanebnými bastardmi a pokračoval v nej spomínaným Djangom. Súčasne ide o jeho najdlhší projekt vôbec.

Osem hrozných majú jemne pohnutú históriu. Začiatkom roka 2014 unikol na internet pôvodný scenár, čo Tarantina nahnevalo a rozhodol sa príbeh vydať iba v knižnej podobe. Neskôr svoj názor aj kvôli počiatočným priaznivým ohlasom zmenil, ale súčasne sa rozhodol ho jemne prepracovať. S výsledným projektom sa spája niekoľko zaujímavých faktov. Jedným z nich je existencia dvoch verzií snímky – jednej určenej pre multiplexy a dlhšej nakrútenej na starší 70 milimetrový formát. Druhou, z pohľadu bežného diváka zásadnejšou, je účasť legendárneho hudobného skladateľa Ennia Morriconeho. Tarantino sa nikdy netajil jeho obľubou a jeho skladby využíval vo svojich predošlých dielach. Až teraz však došlo na ich prvú klasickú spoluprácu a Morricone sa po dlhých rokoch vrátil k westernovému žánru. A to pôvodne tvrdil, že s týmto kultovým režisérom nebude nikdy spolupracovať. Nuž, názory ľudí sa môžu veľmi rýchlo meniť.

Od skončenia občianskej vojny uplynulo len pár rokov. Je tuhá zima a nájomný lovec John „Kat“ Ruth v dostavníku preváža svoju korisť, Daisy Domergue, do mestečka Red Rock, kde ju majú obesiť. Cestou stretáva ďalšie dve osoby a nakoniec sa rozhodne nenechať ich napospas neľútostným podmienkam. Jednou z nich je major Marquis Warren, bývalý černošský vojak, druhým odpadlík Chris Mannix tvrdiaci, že má byť novým šerifom Red Rocku. Počasie je však čoraz horšie a štvorica je tak nútená nedobrovoľne stráviť čas na zastávke na chate u Minnie Minnie, ta je však údajne odcestovaná a miesto toho ich privíta viacero cudzincov. Vonku medzitým začína zúriť poriadna snehová búrka, ale k búrke sa schyľuje aj medzi ôsmimi cudzincami. Nie každý je ten, za koho sa vydáva...

Z doterajšej tvorby päťdesiatdva ročného režiséra sa práve jeho najnovší dá považovať za najklasickejší western. Aj keď pojem klasický treba brať s rezervou. Tarantino naďalej využíva viaceré svoje trademarky, vďaka ktorým je jeho štýl rýchlo rozpoznateľný. Tým najviditeľnejším je v tomto prípade často využívané delenie materiálu na kapitoly. Tých je šesť a hoci sú číslované chronologicky, dej úplne chronologický nie je. Rozprávačom príbehu je samotný režisér a občas si pomôže kratším flashbackom, či ďalším pohľadom na rovnakú udalosť, v jednom momente dokonca neváha ani sám komentovať a vysvetľovať názov kapitoly. Napriek nízkej variabilite prostredia – najväčšie porcie príbehu sa odohrávajú počas cestovania dostavníkom a hlavne v samotnej chate – tak dokáže týmito postupmi patrične osviežovať rozprávanie. Nie každý by s takýmto materiálom, priam stvoreným pre divadelné dosky, dokázal zápasiť tak ako on. Aj keď na dĺžke mohol pokojne ubrať a príbeh by zásadne neutrpel.

Takmer trojhodinová minutáž je totiž vražedná a atmosféra sa buduje veľmi pozvoľne. Spoznávame charaktery, ich predpokladané motivácie a skutočne do tuhého začne ísť až niekde v polovici. Po tom sa už dianie, našťastie, nezastaví a dopredu sa rúti rýchlosťou dostavníku, avšak je otázne, či niektorých neotrávi počiatočné hazardovanie a dialógové výmeny, ktoré sa držia skôr pri zemi a často im chýba akýsi pomyselný zlatý klinec.

Úvodné ohlasy pritom najviac chválili scenár, čo je pre mňa do istej miery prekvapením. Nie preto, že by scenár nebol vydarený, ale preto, že film je určite silnejší z iných aspektov. Úvod má pochopiteľne zmysel a vďaka nemu sa dostanete postavám patrične pod kožu. O to viac je možné doceniť peklo, ktoré vypukne neskôr a šikovné pointovanie predošlého diania. Šialená krvavá zábava pritom v ničom nezaostáva ani za Kill Billom, ale vôbec nepôsobí lacným dojmom. Jedinečný zážitok však každopádne nie je daný scenárom, ale skôr precíznou a napätie vytvárajúcou réžiou, vynikajúcimi hereckými výkonmi (Samuel L. Jackson, Kurt Rusell, Jennifer Jason Leigh, Walton Goggins...) a nakoniec aj chytľavou a vhodne zvolenou Morriconeho hudbou. Tá možno nehrá tak často, ako by mohla, ale vo chvíľach, keď sa rozoznie naplno, okamžite púta pozornosť.

Osem hrozných trochu pripomína režisérovu prvotinu, Gaunerov, akurát zasadenú do odlišného prostredia. Alebo ak chcete, aj výrazne natiahnutú krčmovú scénu z Nehanebných bastardov. Každému divákovi bude ihneď jasné, že pre väčšinu postáv, ak nie pre všetky, to skrátka nemôže skončiť dobre. A predsa vás bude zaujímať, ako to dopadne a akými zákrutami dej dospeje k záveru. Tarantino to teda z tohto pohľadu zase dokázal. Určite nakrútil aj lepšie, dokonca aj zaujímavejšie snímky, ale s tvrdením, že trochu poľavil sa nestotožňujem. Aj keď tí, čo adorujú Pulp Fiction a vnímajú ho ako vrchol jeho tvorby, zrejme nebudú naplno uspokojení ani tento raz.

Osem hrozných (The Hateful Eight), USA, 2015
Dĺžka:182 minút
Scenár a réžia: Quentin Tarantino
Kamera: Robert Richardson
Strih: Fred Raskin
Hudba: Ennio Morricone
Účinkujú:  Samuel L. Jackson, Kurt Russell, Jennifer Jason Leigh, Walton Goggins, Demián Bichir, Michael Madsen, Bruce Dern, James Parks, Dana Gourrier, Zoë Bell, Lee Horsley, Gene Jones, Keith Jefferson, Craig Stark, Belinda Owino, Channing Tatum a ďalší.
Distrubúcia: Forum Film
Premiéra v SR:  7. januára 2016
Foto: Forum Film