„Dnes mám päť rokov!“ Touto vetou malého Jacka, ktorý je zároveň rozprávačom príbehu, sa začína nový írsko-kanadský film Izba. Nakrútil ho írsky režisér Lenny Abrahamson podľa scenára svojej krajanky Emmy Donoghue, ktorá však od roku 2004 žije v Kanade a je autorkou rovnomennej úspešnej knižnej predlohy z roku 2010 (kniha bola medzi iným nominovaná aj na prestížnu Bookerovu cenu a v roku 2011 vyšla v slovenskom preklade Jozefa Kota).

Protagonistami knihy i filmu sú Jack (bezprostredne pôsobiaci detský kanadský herec Jacob Tremblay) a jeho mama Joy (americká herečka a speváčka Brie Larson). Divák ich sleduje v zdanlivo banálnych situáciách, keď pripravujú narodeninovú tortu, cvičia, čítajú, pozerajú televíziu, hrajú sa či debatujú, občas sa škriepia, ale cítiť hĺbku ich vzájomného láskyplného vzťahu. To všetko je však iba povrch, pod ktorým cítime niečo divné, podozrivé, ba až zlé. Začíname si všímať, že Jack nosí neprimerane dlhé vlasy ako dievča, je na svoj vek relatívne vyspelý – vie čítať, písať i počítať a pod vplyvom televízie sa vyjadruje tak povediac až „dospeláckym“ jazykom, ale vníma detsky. Prihovára sa jednotlivým predmetom i stenám v izbe, ktorá pre neho predstavuje domov a bezpečie.  Postupne sa dozvieme, že v izbe, kam denné svetlo zablúdi iba cez malé strešné okienko, sa narodil i vyrástol. Je to jediný svet, ktorý pozná, nikdy nebol vonku lebo dvere sú zamknuté a ich tajný kód pozná iba „starý Nick“ (Sean Bridgers). Je to pre neho záhadná bytosť, ktorá im občas nosí potraviny a veci a niekedy si líha do postele s jeho mamou. Počas jeho návštev musí Jack zostať zavretý v skrini a nevydať ani hlások. Vidí ho vlastne len cez medzierky skriňovej žalúzie. Rovnako ako divák, ktorý však, na rozdiel od dieťaťa, pochopil, že ten nenápadný muž je násilnícky psychopat, ktorý Jackovu matku kedysi ešte ako študentku uniesol z ulice, uväznil, sexuálne ju zneužíva, a je len otázkou času, kedy ju i dieťa, ktoré s ňou splodil, a ktoré sa ona pred ním snaží chrániť, zavraždí.
Tu niekde sa film láme. Prvá časť v komornom prostredí izby má svoje napätie a istú gradáciu - od pohody matky a syna k postupnému ohhaľovaniu krutej pravdy. Všetko vnímame očami Jacka, ktorý miluje izbu, nechce ju opustiť a nevie pochopiť, že mama z nej plánuje útek do sveta, o ktorom doteraz ani netušil a rozhodujúcu úlohu má zohrať  práve on.

Plán nakoniec vyjde a v druhej časti filmu sledujeme ústrednú dvojicu v normálnom svete, ktorý  vonkoncom nie je taký slobodný a dobroprajný, ako si to predstavovala Joy, ale ani natoľko nepriateľský, ako sa obával Jack. Obaja sa musia naučiť žiť v nových podmienkach. Na rozdiel od knihy je dejová i vzťahová línia a psychologická kresba postáv dosť zjednodušená. Až natoľko, akoby sa autorka Donoghue rozhodla ustúpiť scenáristke Donoghue a čiastočne podľahla producentskému volaniu (alebo niekoho iného) po akejsi „happyendovitosti“. Vzdáva  sa nastavovania krivého zrkadla bulvárnym novinám, pre ktoré je prípad Jacka a jeho matky šťavnatým sústom, či vzťahovým problémom v Joynej rodine, nehovoriac o vypustení pasáží z psychiatrie v náznakoch riešenia posttraumatického syndrómu. Joy síce nezvládne celkom televízne interview a podľahne na čas depresii i samovražedným sklonom, ale Jack sa veľmi rýchlo adaptuje na podmienky nového prostredia. Nájde si kamaráta zo susedstva, teší sa z rodinného psa a pohody u starých rodičov. A nakoniec i z čiastočne uzdravenej mamy, ktorá v duchu pravdepodobne stále rieši, či neobrala svojho syna nielen o otca, ale aj o možnosť normálneho detstva a nakoľko sa trauma „izby“ podpíše pod jeho psychiku v budúcnosti.

Režisér Lenny Abrahamson akoby v druhej časti rezignoval na pohľad dieťaťa. Jacka akurát nechá komentovať niektoré momenty a venuje sa aranžovaniu pomerne predvídateľných sekvencií ako z klasického rodinného filmu. Pohráva sa najmä s motívom Jackovych vlasov. Chlapec verí, že v nich je skrytá sila a odmieta sa dať ostrihať. Urobí tak však bez zaváhania, keď si myslí, že táto sila môže pomôcť mame k uzdraveniu. Pôsobivá je aj scéna, v ktorej Jack túži ešte raz vidieť svoj niekdajší „domov“ – izbu. Prichádzajú tam spolu s mamou a obaja vlastne prvý raz vidia, dom kde žil ich väzniteľ a ako vyzerá  záhradná búda, v ktorej bola ich izba. Obaja ju vnímajú akosi inak. Zmenila sa, ale i oni sa zmenili. A čo je najdôležitejšie dvere do izby, ale aj metaforické dvere do ich budúcnosti sú otvorené.

Ak diváka niečo určite osloví, sú to herecké výkony. Najmä deväťročného Jacoba Tremblaya ako predstaviteľa päťročného Jacka a Brie Larson v úlohe jeho matky Joy. Ale pozornosť si zaslúžia aj Joan Allen ako stará mama a William H.Macy ako jej prvý a Tom McCamus ako druhý manžel. Pozornosť  diváka sa však sústreďuje  na príbeh. Spisovateľka Emma Donoghue priznáva, že ju inšpirovali svedectvá zneužívaných žien ako boli Natascha Kampusová, Elizabeth Fritzlová či iné, ale jej kniha je vyslovenou fikciou. Jej sila spočíva v tom, že sa o všetkom dozvedáme z uhla pohľadu päťročného dieťaťa. Filmová adaptácia už tak dôsledná nie je. Človek by povedal, na úkor výsledku. Lenže to si divák, ktorý knihu nečítal ani neuvedomí. Svet má síce momentálne iné problémy, ale  manipulácia so ženami a ich deťmi pretrváva. Trpký filmový príbeh možno publikum príjme ako zaujímavý  kamienok mozaiky odrazu súčasnosti na striebornom plátne. A to ešte nevieme, ako budú reagovať neskôr televízni diváci. Nuž a kritika.

V každom prípade na tohtoročných decembrových Britských nezávislých filmových cenách - British Independent Film Awards (BIFA), ktoré už tradične predznamenávajú sezónu ceremoniálov udeľovania filmových ocenení,  získala v kategórii Zahraničných nezávislých filmov prvenstvo práve írsko-kanadská dráma Izba.

Izba (Room), Írsko, Kanada, 2015
Dĺžka: 118 minút
Réžia: Lenny Abrahamson
Scenár: Emma Donoghue na motívy vlastnej knihy
Kamera: Danny Cohen
Hudba: Stephen Rennicks
Hrajú: Brie Larson, Jacob Tremblay, Sean Bridgers,  Joan Allen, William H.Macy, Megan Park,Tom McCamus a ďalší
Distribúcia: Continental film
Premíéra v SR: 10. decembra 2015
Foto: Continental film