Nie náhodou kritika porovnáva írskeho animátora Tomma Moora s klasikom japonskej filmovej animácie Hayaom Miyazakim. Nielen pretože podobnosti medzi jeho novinkou Pieseň mora a Miyazakiho Ponyo z útesu nad morom (2008) sú viac než očividné. Zhodujú sa lokáciou, disfunkčnosťou rodiny hlavných postáv, prerastaním súčasnej reality s ľudovými mýtmi a oba sú o dospievaní chlapcov pod vplyvom dievčat s magickými schopnosťami. Tým sa však podobnosť nekončí.

Tomm Moore rovnako ako Miyazaki využíva vo forme i obsahu výsostne moderného rozprávania prvky folklóru. Umne ich spája s motívmi umelými, zahraničnými, klasickými aj aktuálnymi. Výsledkom sú originálne príbehy, vyrozprávané jedinečným filmovým jazykom, moderné, no so silou mýtov a s voľným poľom pre divákovu interpretáciu. Pravdaže, majstrovstvo Miyazakiho i Moorea nespočíva v tom čo robia, ale ako to robia. No po príklad netreba chodiť až do Japoska, podobne – len priamočiarejšie a bez módnych ornamentov – predsa postupoval vo svojich celovečerných snímkach Zbojník Jurko (1976) a Krvavá pani (1980) aj náš neprávom zabúdaný klasik Viktor Kubal.

V Mooreovom celovečernom debute z úsvitu írskeho stredoveku Brendan a tajomstvo Kellsu (2009) o mladom mníchovi, knihách, barbaroch a zakázanej láske, sa obraz niesol v tóne írskej zelenej farby a v štýle prírodných motívov zo stredovekých knižných iluminácií. Pieseň mora je prirodzene modrá, jej kresba minimalistická, detsky prostá, s nádychom keltských ornamentov. Prebúdza v nás spomienky na dôverne známe české večerníčky zo sedemdesiatych rokov, ale viackrát, najmä scénami z mesta, prácou so zvukom i veľavravným tichom pripomenie aj tvorbu Sylvaina Chometa, najmä Iluzionistu.

Na škótskom pobreží, na útese nad morom, žije zlomený mĺkvy, večne zachmúrený ovdovelý strážca majáka Connor so zatrpknutým synom Benom , ktorý nedokáže mladšej nemej sestričke Saoirse odpustiť, že pri jej pôrode im zomrela mama. Dominantná babička usúdi, že vidiek nie je vhodné prostredie pre zdravý vývoj detí a zoberie ich do mesta. Lenže tam obe trpia. Každé inak, ale rovnako silno, takže sa rozhodnú spoločne ujsť domov. Práve na sviatok zosnulých, Halloween.

Realistický príbeh zo súčasnosti nachádza paralelu v keltskej mytológii. Iba tulenia víla – selkie – môže piesňou zachrániť svet legiend pred definitívnou katastrofou, ktorú uskutočňovaním svojich dobrých úmyslov spôsobila stará čarodejnica Macha, keď chcela zbaviť trápenia svojho užialeného syna, obra MacLira. Berie mýtickým bytostiam ich smútky, trápenia a žiale, ale s nimi i ďalšie city, vrátane pozitívnych. Rozprávkové postavy, obri, duchovia, víly, škriatkovia sa bez citov menia na kusy skál. Lenže tulenia víla nevie, akú má moc, netuší ani, že je víla – a čo je horšie, od narodenia ešte neprevravela ani slovko. Nieto ešte spev.

Tak ako v Miyazakiho filmoch hrá dôležitú rolu hudba Joa Hisaišiho, v Piesni mora obrazu sekunduje dielo francúzskeho skladateľa s perzskými i hebrejskými koreňmi Bruna Coulaisa (Mikrokozmos, Himaláje, Putovanie vtákov, Koralína a svet za tajnými dverami). Skomponoval hudbu k dánsko-fancúzskej animovanej rozprávke na motívy z eskimáckych mýtov Chlapec, ktorý chcel byť medveďom (2002) a v neposlednom rade aj k Mooreovmu Brendanovi a tajomstvu Kellsu. Ako vtedy, aj teraz spolupracoval s írskou folkovou skupinou Kíla a hudba tvorí s obrazom nerozdeliteľný celok, rovnocenný kompozícii obrazu, farbe i montáži.

Pieseň mora je mnohovrstevnaté dielo. Dokáže uspokojiť mnohých. Dá sa chápať ako prostá rozprávková zábava, symbol, metafora, interpretácia mýtu, meditácia o našich duchovných koreňoch i ako komplexné dielo s nádychom postmodernizmu. Neodrádza náročnou vyumelkovanou formou či nenaplnenými ambíciami, ale ani sa nepodkladá prvoplánovým humorom. Naoko prosto a ľahko, v skutočnosti však veľmi premyslene až rafinovane sa dotýka najpodstatnejších vecí ľudského života. Preto vie ulahodiť dcéram, synom, sestrám, bratom, otcom i matkám, najmä však deťom, ktoré sa ukrývajú vo väčšine z nás.

Kto si nechá ujsť tento zážitok, ochudobní sám seba.

Pieseň mora