Vybíjená
Ak divák kráča do kina na film Vybíjená, očakáva všetko, čo s frontmanmi tohto projektu súvisí: od Viewegha ľahkosť, humor a satirické štípance všetkému, na čo príde reč, od sexu až po politiku, od „partičkového tria“ Suchánek, Genzer, Sokol bujarú improvizačnú zábavu, ktorá nevie byť neprirodzená a nudná a od režiséra Petra Nikolajeva spoľahlivé remeselné zvládnutie tohto vulkanického komplexu.
Pred filmom sa zdá, že nepremeniť všetky tieto dispozície na úspešný divácky film s dlho citovanými bonmotmi, sa asi ani nedá. Po filme ostáva otázka jediná: ako sa im podarilo vyrobiť presný opak tohto nespochybniteľne logického očakávania ? Osvedčené a masívne množené rozprávacie modely slúžia mainstreamu, či už literárnemu alebo filmovému predovšetkým nato, aby odviedli ak už nie perfektnú, tak aspoň uspokojivú remeselnú prácu. Od tejto „výrobnej skupiny“ nikto nežiada znepokojujúce a prevratné myšlienky a spoločenské analýzy, hlboké sondy do zneistených duší mužov a žien, ktorí na prahu akéhokoľvek desaťročia náhle precitli a zmúdreli. Dokonalým príkladom produktu tohto typu, za ktorý iste všetci kinári pobozkajú ruku ako producentovi, tak režisérovi je Revival (2013) režisérky a scenáristky v jednej osobe Alice Nellis. Nie vždy takéto kopírovacie metódy fungujú. Zlyhávajú najmä v prípadoch, keď je obohraný model vo vyššom leveli než sú remeselné a intelektuálne schopnosti „interpretov.“ Ak sa siaha na metafyziku a existenciálne otázky ihriska, rozdeleného na polia života a smrti, je aj Alice Nellis v outside, ako to dokazuje jej nový film Anjeli všedného dňa, ostatne tiež podľa Vieweghovej novely z roku 2007.
Zjazd spolužiakov zo strednej školy na akejsi chate pri jazere je z rodu spomínaných naratívnych evergreenov. Vychádzajú z nich obvykle divácke hity v štýle Pelíškov a Pupenda, nostalgické komediálne melodrámy, pevne zasadené do filmovej tradície českého kina a jej orientácie na vkus urbanizovanej strednej triedy. „Malý realizmus“ tohto prúdu sa obvykle málo znáša s ambíciami prekvapiť svet kvintesenciou kvality a objavnosti ( i keď niektorí českí tvorcovia týmto optickým klamom nesporne trpia). Má bližšie k televíznej poetike, jej publicistickej aktualizácii problémov každodennosti.
Asi netreba príliš veľkú dávku predstavivosti na približnú orientáciu v témach prepieraných na podobných stretnutiach. Kdo koho miloval, nenávidel, ohováral, zvádzal i zrádzal a čo z toho nakoniec zostalo (obvykle nič, len závan márnosti, interpretovaný ako ono zmúdrenie). Kolektívna konfrontácia súčasných štyridsiatnikov (a viac) s ich dospievajúcimi podobami z 80. rokov, je diskusiou o hodnotách alebo aspoň o tom, čo protagonisti za hodnoty považujú. Hlavnú rolu v tejto neprehľadnej „vybíjanej“ hrá krása, samozrejme, ženská. Vedľa seba spytujúco sedia dve spolužiačky , zosobnené Simonou Babčákovou (Hujerová) a Simonou Krainovou (Eva) a divák s veľkým prekvapením musí konštatovať, že tá škaredšia je šťastnejšia a krása vlastne nezaisťuje toho v živote veľa, skôr má leví podiel na problémoch ľubovoľného druhu. Banálne truizmy? Stopercentne. Stačí si zalistovať v ženských časopisoch. Podobných úvah na túto tému je požehnane, v približne rovnakej, intelektuálne značne poddimenzovanej verzii. Potom je tu trojica kamarátov, Jeff (Ondřej Sokol) je ženatý s krásnou Evou. Vytúžená trofej a súžitie s ňou, je už v aktuálnej vekovej fáze zostručnené len na únavnú výmenu názorov, končiacich iritovanou bodkou. Chlapi žijú spolu v staromládeneckej chyžke, plnej prázdnych fliaš od piva a roztrúsených čipsov. Len tak mimochodom sa dozvieme, že Skippy (Richard Genzer) je homosexuál, pripútaný k Tomovi (Michal Suchánek). Ten nič netuší, lebo je trvalo zamilovaný do Evy. V podobnej reťazi charakterov a ich vzájomných väzieb by sa dalo pokračovať a skočiť v obľúbenom žánri pod názvom klebeta. Živí sa na ňom ako bulvár, tak všetky komerčné televízie.
Ešte stále však nie sme v jadre problému tohto filmu, ktorým je remeselná, hlavne dramaturgická nedopracovanosť a nepresnosť. Dôležité dramatické momenty (smrť prvej škarednice Vetvičkovej, ktorá skočila pod metro) sa dozvedáme len tak krátko a mimochodom, bez dôslednej dramatickej prípravy a patričných akcentov. Množstvo dejových liniek sa stráca v neprehľadných digresiách, retrospektívach a retroflashbackoch, bez akejkoľvek vypointovanosti. Scenárista mal zrejme veľké problémy prepísať románovú príbehovú linku do dramatickej tak, aby mal divák jasno a nekládol si neustále otázky. Mňa osobne zaujímalo, prečo má Skippy vyholené obočie. Musíte dávať veľký pozor, aby ste pochopili význam tohto dôležitého detailu.
Výsledkom je odemocionalizovaná hra (ak, samozrejme, nerátame pár uchechtnutí) s maximálnym programom a minimálnym účinkom. Jediné, o čom môže kritik rozmýšľať je, či tvorcovia mali nedostatok peňazí alebo času.
Vybíjená, Česká republika, 2015
Dĺžka: 94 minút
Réžia: Petr Nikolaev
Scenár: Miroslav Oščatka podľa predlohy Michala Viewegha
Kamera: David Ployhar
Strih: Michal Hýka
Hudba: Jiří Chlumecký
Hrajú: Ondřej Sokol, Michal Suchánek, Richard Genzer, Simona Krainová, Linda Bartošová, Lukáš Vaculík, Simona Babčáková, Monika Absolonová, Hynek Čermák, Zuzana Čapková, Kateřina Burianová-Rajmontová, Petra Špindlerová, Václav Matějovský, Michal Šášinka, Jakub Burýšek a ďalší.
Distribúcia: Garfield film
Premiéra v SR: 12. marca 2015
Foto: Garfield film