Tri srdcia (3 coeurs)
Tohtoročný druhý ročník Týždňa francúzskeho filmu – Crème de la Crėme (12. - 18.marca 2015) otváral titul Tri srdcia. Na prvý pohľad to mohol byť banálny melodramatický príbeh o ľúbostnom trojuholníku, keby... Keby sa tvorcovia s istou dávkou humoru nerozhodli pohrať práve so slovíčkom “keby“ a nevsadili na výborné herecké až hviezdne obsadenie. Mimochodom, nestarnúca a stále krásna Catherine Deneuve predstavuje matku svojej skutočnej dcéry Chiary Mastroianni, kým jej druhú dcéru hrá Charlotte Gainsbourg.
Dej príbehu sa začína v okamihu, keď daňový kontrolór, štyridsiatnik Marc (Benoît Poelvoorde) zmešká vlak. Náhoda mu privedie do cesty Sylviu (Charlotte Gainsbourg). Noc strávia v rozhovore a prechádzaním sa po provinčnom mestečku. Nevymenia si adresy, nepoznajú svoje mená, ale zblížia sa natoľko, že sa dohodnú na stretnutí v Paríži o týždeň. Lenže Marc má problémy so srdcom a schôdzku zmešká. Neskôr, keď sa dá zdravotne ako tak do poriadku, rozhodne sa vrátiť do mestečka a svoju neznámu nájsť. Netuší, že tá medzitým odišla s priateľom za prácou do USA a príťažlivá Sophia (Chiara Mastroianni), majiteľka starožitníctva, s ktorou sa práve zoznámil a ponúkol jej pomoc v účtovníctve, je jej sestra. Uvedomí si to až omnoho neskôr, keď sa už schyľuje k svadbe a Sophia čaká jeho dieťa. Dokáže však odolať vášni k Sylvii?
Jednotlivé postavy sú zaujímavo scenáristicky kreované. Sociálne sú zaradené do lepšej strednej vrstvy. Madame Berger (Catherine Deneuve) vychovala svoje dcéry pravdepodobne sama (o neprítomnom otcovi sa nehovorí) a dcéram zverila svoje starožitníctvo. Obe majú svojich partnerov, ale útočisko hľadajú v matkinej krásnej vile. Sylvia a Sophia sú predstavované ako mimoriadne precitlivené až psychicky labilné bytosti. Opakovane zdôrazňujú, že tá druhá je pre ne najdôležitejším človekom v živote a ťažko znášajú odlúčenie. Chcú konať čestne, a tak sa Sylvia hneď po prvom stretnutí s Marcom, v ktorom vidí muža svojho života, odsťahuje bez slov od priateľa k mame. Vracia sa k nemu, až po neuskutočnenom rande v Paríži, keď ho psychicky vykoľajená žiada o pomoc. Sophia zas svojmu priateľovi oznámi, že sa zamilovala do iného a rozchádza sa s ním, na relatívne nebežnom mieste - v kine počas filmu. Osud ich však zrazu postavil do situácie, v ktorej sú sokyňami a podvádzajú, aby neublížili jedna druhej i sebe samej. Dokedy?
Pri postave Marca diváka možno chvíľu aj prenasleduje otázka, čo len tie ženy na ňom vidia. Veď krásou neoplýva a skôr sa zdá ako osamelý človek, ktorý má už svoj vek a nielen v skutočnosti, ale aj metaforicky zmeškal svoj vlak. Tvrdí síce, že nemá problémy zoznamovať so ženami, ale podobne ako vo svojej práci, snaží sa dostať do súkromia druhých, lebo sám súkromný život akoby nemal. Povolanie zdedil po otcovi a má ho rád, i keď predstavuje profesiu, ktorú bežní ľudia neznášajú, kto už má rád „daňovákov“? Usmievame sa, keď v jeho kancelárii, sledujeme ako sa bez tlmočníka márne snaží dohodnúť s ázijskými obchodníkmi. Ľutujeme ho, keď vidíme vo vzťahu k dvom ženám jeho strach a bezmocnosť, ale zároveň netušíme, čo sa deje v jeho hlave a srdci. Je milovaný, ale miluje i on alebo je to iba vzbura voči osudu a záchvat vášne? Prípadne neklíči niekde v jeho vnútri popri zmysle pre spravodlivosť – zákon platí na každého – aj pocit, že práve on je ten vyvolený, ktorý musí zakročiť a potrestať neprávosť? Je jeho vyšetrovanie daňových podvodov starostu, dôkazom jeho charakteru alebo prešpekulovanej pomsty? Alebo sa jednoducho rozhodol v práci i v súkromí, ktoré konečne získal, riskovať aj keby mal všetko stratiť ?
Režisér Benoît Jacquot (1947) začínal kedysi prácou v televízii a neskôr ako režisér jedného z filmov série o Angelike. Potom úspešne spolupracoval napríklad s Marquarite Durasovou aj na filme India Song. V prípade Troch sŕdc je aj spoluscenáristom. A možno povedať, že sa pohráva s jednotlivými motívmi akoby až na hranici žánru. Napríklad hudobne sa vracia motív zlovestných tónov, ktoré akoby predurčovali drámu, prinajmenšom vraždu či samovraždu, ale nakoniec to bude iba dusno pri kradnutých objatiach dvojice, ktorá už chápe, že ich vzťah raní druhých. Jacquot vzdáva hold pokoju malého mestečka, kam sa dal Marc po čase preložiť. Nikde necítiť tú hektiku súčasnosti. Skype a mobil zohrávajú svoju úlohu modernej komunikácie, ale inak akoby tu mal čas svoje vlastné pravidlá. Kamera sa opakovane vracia k pohľadom do zrkadiel, okamihom s cigaretou, nervnej hre so zapaľovačom, aby vzápätí ponúkla domácu pohodu pri krásne prestretom stole, v záhrade, či v lese na prechádzke s deťmi. Pekná je práca so svetlom, vystihnutie atmosféry. Zakázanej láske patrí symbolické šero. Park, kde sa má odohrať osudové stretnutie je však plný svetla, stromy, lavičky či pohodené stoličky vypovedajú samé o sebe o nálade čakania
Sledujeme akúsi skladačku, v časovej postupnosti, ale zároveň akoby nadčasovú. Občas zaznie hlas rozprávača, ktorý pokojne, s odstupom, bez emócii, oznamuje hoci aj, že prešli štyri roky alebo, že dvojica odletela narýchlo a tajne a zas sa vrátila a život ide ďalej. Znepokojujúce momenty, ale i humor. Na jednej strane klasicky vykonštruovaná melodráma, na druhej akoby až jej paródia. Potom zrazu príde v závere okamih, v ktorom sa režisér zaskvie: Ponúkne obraz s hereckou akciou bez slov, ktorý však poskytne množstvo podtextov a vysvetlení. Vlastne, divák si nemusí byť celkom istý tým, čo skutočne videl, čo sa stalo, či nestalo na filmovom plátne a v osude hrdinov. Mohlo to byť aj takto, ale čo keď nie? Priaznivci francúzskej kinematografie si však prídu na svoje. Je to pôvabné, určite nejednoznačné, ale šarmantne podané. No, a ako tvrdil slávny francúzsky spisovateľ, vidieť treba nielen očami...
Tri srdcia (3 coeurs), Francúzsko, 2014
Dĺžka: 106 min.
Réžia: Benoit Jacquot
Scenár: Julien Boivet, Benoit Jacquot
Kamera: Julien Hirsch
Hudba: Bruno Coulais
Hrajú: Charlotte Gainsbourg, Chiara Mastroianni, Benoit Poelvoorde, Catherine Deneuve, Cedric Viedra, Thomas Doret a iní
Distribúcia: Europe Film
Premiéra v SR: 12. marca 2015
Foto: Europe Film