Prvý hraný celovečerný film známeho slovenského dokumentaristu Jara Vojteka Deti o vzťahoch rodičov a detí – vzbudil pozornosť už počas nakrúcania a neskôr pri svetovej premiére na tohtoročnom MFF Cinematik v Piešťanoch. Nečudo, že sa ho do kolekcie svojej najväčšej putovnej prehliadky na Slovensku – už 20. ročníka Projektu 100 – rozhodla zaradiť Asociácia slovenských filmových klubov ako jediný dlhometrážny slovenský film a v týchto dňoch ho uvádza do našich kín.

Žilinský rodák Jaro Vojtek (1968) absolvoval štúdium réžie dokumentárneho filmu na VŠMU u Dušana Hanáka v rokoch 1994-1998. Hoci každý z jeho šestnástich režijných počinov zaujal, najviac sa spomínajú tri tituly: Už jeho dlhometrážny debut My zdes (2005) o slovenskej rodine, ktorá sa po rokoch rozhodne vrátiť z Kazachstanu na Slovensko, získal rad ocenení, medzi nimi i Hlavnú cenu na MFF dokumentárnych filmov o ľudských právach Jeden svet v Prahe. S medzinárodným úspechom ako jeden z najlepších východoeurópskych filmov sa stretol i jeho druhý dlhometrážny dokument Hranica (2009) o dedinke Slemence, ktorá sa ocitla zrazu rozdelená hranicou medzi vtedajším Československom a Sovietskym zväzom a zostala takou dodnes, napriek politicko-geografickým zmenám a vybudovanému prechodu. Na medzinárodných festivaloch bol uvedený a ocenenie získal aj ostatný dokument Cigáni idú do volieb (2012). Navyše sa stal Jaro Vojtek aj držiteľom ocenenia Krištáľové krídlo za audiovizuálnu tvorbu v roku 2012.To už mal rozpracovaný projekt hraného celovečerného filmu Deti, ktorý pozostáva zo štyroch poviedok: Syn, Maratón, Kanárik a Otec.

Jaro Vojtek má šťastie na výborných spolupracovníkov a darilo sa mu aj pri výbere obsadenia, v ktorom figurujú herci i neherci a „hviezdia“ detskí predstavitelia. Silne na mňa zapôsobil napríklad príbeh prvej poviedky Syn, v ktorej sa rodina len ťažko vyrovnáva s autizmom jediného syna Maťka (prekvapujúci výkon malého Romana Bublu). Dieťa, ktoré sa v úvodnej scéne pokojne hrá doma so svietiacou sklenenou guľôčkou, sa vzápätí pri prehliadke v zubnej ordinácii stáva nezvládnuteľným zvieratkom. Nepredvídateľne reaguje na vonkajšie podnety, nehovorí, iba vydáva zvuky a nikoho nechce pustiť do svojho sveta. Matka rezignuje, ale nešťastný otec (Vlado Zboroň) sa ešte pokúša nájsť cestu k svojmu milovanému dieťaťu, darčekmi i návštevou ľudového liečiteľa... Mimochodom, dvanásťročný predstaviteľ Maťka na stretnutí s novinármi spontánne vyhlásil, že hrať takéhoto autistu bolo síce ťažšie ako sa učiť text, ale potešil ho pingpongový stôl, ktorý si dopriala rodina za jeho honorár .

Detský herecký výkon dominuje aj tretej poviedke Kanárik. Jedenásťročný Arnold Nagy z Dobšinej suverénne stvárňuje chlapca, ktorý žije s necitlivým otčimom (Richard Felix) a márne nahovára matku, aby od neho odišli. V škole sa mu posmievajú a jeho jediným priateľom je kanárik...

Protagonistom druhej poviedky Maratón je mladý muž (Martin Horváth), ktorý nezvláda odlúčenie od rodiny vo väzení a pokúsi sa o útek cez zasnežené lesy domov do rómskej osady. Lenže syn ho už nepozná a ani manželka a jeho brat z neho nemajú veľkú radosť.

Záverečná poviedka Otec je hereckým koncertom Évy Bándor v postave ženy, ktorú práve zradil manžel, robí si nároky na syna i celý majetok a jej zostáva nielen riešiť vlastnú situáciu, ale sa postarať aj o zomierajúceho otca (osemdesiatnik János Gosztonyi, budapeštiansky herec a niekdajší Bándorovej pedagóg, ktorý sa, žiaľ, premiéry už nedožil).

Treba povedať, že vo svojom hranom debute nezostal Jaro Vojtek nič dlžný svojej povesti skvelého filmára, ktorý vie, čím chce diváka osloviť. Zdôrazňuje: „Chcel som hovoriť o rôznych podobách vzťahov... Pýtam sa, čo nás formuje? Ako sa môžeme vymaniť z predurčenosti týchto vzťahov a nájsť osobnú slobodu? A sme toho vôbec schopní?“

Jeho dlhoročný spolupracovník, strihač Maroš Šlapeta (1972) zdôrazňuje, že vo filme zaznie málo slov, je však komunikatívny a v mysli diváka zostávajú obrazy. Jednotlivé poviedky charakterizuje ako „balady, ktoré sa síce končia smutne, ale majú oslobodzujúcu silu.“

Napriek silnej autenticite filmu, krásnej kamere v zachytávaní lesov a dolín, je tu priestor aj pre metaforu. Hoci autista, ktorý odmieta hru s lietadielkom a krídla slov, morská hladina, na ktorej sa hojdá opustená žltá nafukovačka, kanárik, ktorý nevie spievať...

Každá poviedka sa odohráva v inom ročnom období, každá má svojskú atmosféru. Spája ich téma vzťahov a potreby lásky, ktorá sa nám nedostáva. Ale aj skutočnosť, že zobrazujú prostredie sociálne slabších vrstiev Ľudí, ktorí sa neraz ocitnú na okraji spoločnosti, lebo majú ťažko chorého člena, majú finančné problémy, sú bez práce a vyrastajú v neúplnej rodine, osamelí a chorľaví starí ľudia, ale aj obyvatelia rómskych osád a pod.

A predsa je divák akoby v rozpakoch a má výhrady k scenáru. Možno sa prejavuje aj to, že vo všeobecnosti chýba práca dramaturga, akéhosi oponenta. Niektoré situácie sú príliš predvídateľné (najmä v „najakčnejšej“ poviedke Maratón). Občas sú príbehy proporčne nevyvážené. Úvodný je akoby krátka skica. Záverečný Otec je zas dejovo najkošatejší (skoro novela), a trochu sa i pohráva s „tajomstvom“ – stalo sa to, čo si myslíme, alebo je to iba želanie protagonistov?

Zaujímavé je, že film sa síce volá Deti, ale je nielen o deťoch, ale možno viac o dospelých, ktoré sú tiež deťmi niekoho. O vzťahoch daných, ovplyvňovaných a ovplyvňujúcich.

Deti