Americký režisér Godfrey Reggio začal takzvanú  trilógiu „QATSI“dokumentárnym filmom Koyaanisqatsi v roku 1982 a postupne ju doplnil o dokument Powaqqatsi (1988), kde sa venuje krajinám tretieho sveta aj prastarým kultúram a dielom Naqoyqatsi (2002), v ktorom tematicky zdôrazňuje postupné „utláčanie“ ľudí strojmi, čo naznačil už v prvom filme. Najsilnejším článkom trilógie však zostáva prvý film, ktorý získal vo svete ocenenia kritiky i nadšenie divákov. Hudobno-vizuálna báseň s podtitulom „Život vychýlený z rovnováhy“ (ide o voľný preklad názvu Koyaanisqatsi, ktorý si režisér prepožičal z jazyka indiánskeho kmeňa Hopi) je aj napriek nepokoju, ktorý prináša otváranie závažných tém, harmonickou pochodňou zobrazujúcou existenčný údel človeka, jeho neutíchajúcu tvorivú silu a nevyhnutnosť pohybu definujúceho život.

Podmanivá hudba, od začiatku nastoľuje silnú atmosféru, sprvu upokojujúco hladí spletená s obrazmi silnej a nepoškvrnenej prírody, ktorej panuje pohyb prirodzený, oblaky a vlnobitie, piesok, na ktorom sa podpisuje len vietor a čas. Neskôr sa ticho púšte ukazuje ako podvod, svet ani zďaleka nie je panenským priestorom. S príchodom „človeka“, ktorý narúša majestátnu prirodzenosť Zeme, všadeprítomného dobyvateľa, nezastaviteľného lykožrúta spásajúceho a privlastňujúceho si priestor, stupňuje sa i tempo, Reggio je čoraz naliehavejší, vytrvalo dehonestuje nastavenie sveta sústrediac sa na „obyčajný“ život megamiest, ktorý nám pripadá tak prirodzený, že si neuvedomujeme zhubnosť nášho hmýrenia, neustáleho zneužívania prírodných zdrojov a nerešpektovanie cudzích potrieb.

Režisér zdôrazňuje nevyváženosť sveta a rozdiely medzi jednotlivosťami ako rakovinu, ktorej prítomnosť si nesieme hlboko v sebe a nedokážeme sa jej striasť, aj keď ju mnohí ešte nevieme celkom presne pomenovať. Tento pocit sa zrkadlí v anonymných tvárach, zmätočnom zakrývaní rozpakov, v žiarivom svetle nevyrovnanej každodennosti, ktorú si nepripúšťame. Teleobjektívom vyberá z davu, špehuje, pričom sa nestráni priznať, že si ho objekt záujmu všimol, usmial sa do kamery a naveky zmizol z nášho sveta tak, ako stovky iných tvárí, ktoré deň čo deň stretneme. Demaskuje našu malosť, pretvárku, ktorú si ako obranný štít nasádzame, strach z odhalenia, z priznania neistôt, z abstraktných poloprávd, na ktoré by sme radi poznali odpoveď. Kam sa to celé rúti a čo nás čaká po tom, keď už nebudeme mať kam napredovať, keď už nebudeme vedieť viac pridať do behu a budeme musieť ustrnúť... Reggiovi sa podarilo na chvíľu nás pribrzdiť, docielil aby sme vydýchli a dívali sa na svet z výšky. Režisér má nadhľad, prorocky upozorňuje na to, čo si v zmätku zrýchlených dní nestíhame všimnúť, nechceme priznať. Hľadí na svet zhora, kamera sníma z vtáčej perspektívy, čo mu dovoľuje zachytiť extatické hmýrenie presne nalinkovaných trás, ktoré opakujeme, pohyb veľkomesta, ktorý za sebou v štylizovane zrýchlenom obraze zanecháva farebné šmuhy, neomylne pravidelné „choreografie“ strojov a svetiel sa stupňovaním tempa stávajú čoraz abstraktnejšími výjavmi, až sa Reggio napokon opäť uchýli k pomalému nenápadnému plynutiu majestátnej prírody, čomu sa prirodzene prispôsobuje i hudobná zložka. Podliehanie existenčnému cyklu, determinizmus, do ktorého sme sa sami systémovo prepracovali a z ktorého zdanlivo niet cesty späť. Jediným riešením je spomaliť, vypočítať škody a začať naprávať. Dnes možno povedať, že za dvadsaťdva rokov od vzniku filmu Koyaanisqatsi, ktorý je okrem iného verným dokumentačným obrazom minulej doby, rýchlosť žitia narastá s rovnakou intenzitou. Naša konštrukcia nového sveta je deštrukciou toho prapôvodného, čím pretíname vlastné korene.

Nie je tendenčný, je len tichý pozorovateľ, realitu „komentuje“ prostredníctvom spomalenia, zrýchlenia obrazu, netlačí na vytváranie kontrapunktov, obrazy na seba narážajú nenápadne a tak dáva divákovi priestor na vytváranie vlastných asociácií. Zdanlivo banálne deje (balenie párkov v továrni, výroba v ťažkom priemysle, nastupovanie do výťahu) odkrývajú pred sústredeným divákom metafory, režisérovi sa darí presadiť názor nenútene, tak, aby si každý vzal toľko, koľko uzná za vhodné a urobil tak čo najprirodzenejšou formou- zmyslovou meditáciou. Film je zhudobnenou obrazovou básňou, nevšedná pocitovosť a poetika vytvárajú obraz hmýrenia, chaotického a stupňujúceho sa pohybu, ktorý je najprirodzenejším potvrdením existencie, čím zložitejší cieľ sa snažíme naplniť tým sme smiešnejší, menší a ignorantskejší voči miestu, ktoré nám dovoľuje realizovať sa...

Film je tematicky rozdelení na dve časti, prvá sa sústredí na tiché a pozvoľné plynutie prírody, v druhej časti ukazuje zmätočné hmýrenie veľkomiest, ľudskú nestálosť, osamotenú bezmennosť, veľkoleposť ľudského úsilia, ničivú energiu strojov, mechanizáciu života a nad tým všetkým visí nepomenovaná hrozba. Teleobjektív vyberá z davu, odhaľuje pocity skrývajúce sa za anonymnými očami, rôznorodosť tvárí, tie akoby zdieľali jeden pocit, nepomenovaný strach z nepoznaného, pocit konca, ku ktorému náš neutíchajúci pohyb speje, aby v dokonalom tichu navždy zanikol v ozvene svojho bytia, vo výbuchu, ktorý je nám predpovedaný „šamanmi“.

Človek - živočích tvoriaci, jeden pohyb vyvoláva ďalší, obrazy v ktorých sa prepletáme vyvolávajú znepokojenie, no Reggiov pohľad nie je výhradne pesimistický, extáza života je neraz úsmevná, dosahuje to deformáciou zvuku a obrazu, na čo využíva jednoduché zrýchľovanie. Naopak spomalenie obrazu necháva vyniknúť negatívnym emóciám, upozorňuje na jednotlivosti a núti zamyslieť sa. Pripomína nám našu pominuteľnosť, spochybniteľnosť vlastnej činnosti a nespoľahlivosť strojov, ktorým sa odovzdávame (lietadlá, výťahy, autá,...), dehonestuje to záverečným obrazom nevydareného štartu rakety, ktorá exploduje pár sekúnd po štarte.

Stroje sú znásobením ľudskej sily, sú neprirodzene umelé a Zem ich čoskoro nebude „vládať“ uniesť. V pohybe tkvie existencia, svet sa hýbe, inak by zanikol v prachu. Našou najväčšou skazou je nekoordinovaný, neriadený pohyb, pri ktorom neberieme ohľady, nepripúšťame si dôsledky, ktoré sú fatálne a neodvrátiteľné, rany zeme sa nehoja a bez výčitiek prisýpame do nich soľ rovnako, ako v roku 1982, ba ešte bezohľadnejšie. Koyaanisqatsi svojou tematicky upriamenou koncepciou a minimalistickým spracovaním patrí k nadčasovým filmom, ktoré majú čo povedať aj po vyše dvadsiatich rokoch po svojom vzniku a je dôvodom na okamih stopnúť chaos, odstúpiť a pozrieť sa na to všetko z výšky.

Koyaanisqatsi (USA 1982)