Dnes (10.4.2014) uvedú po celom Slovensku v 23 kinách poviedkový film desiatich režisérov po názvom Slovensko2.0. Producentmi filmu sú dramaturgička Zora Jaurova a režisér Mátyás Prikler. V nedeľu večer ho má v programovej ponuke RTVS 2 a od pondelka ho nájdete aj na webe denníka SME. Toľko základné údaje.

Neviem posúdiť, čí je to práve najsprávnejšie riešenie, že ho v takom krátkom čase po premiére odvysiela aj televízia a navyše sa k nemu dostaneme aj na webe. Či bol tento nezvyčajný postup správny preverí čas. Experimentom a novátorským postupom sa však netreba vopred brániť. Veď už samotný poviedkový film desiatich režisérov, ktorí mali k dispozícii 10 minút, aby do tohto časového limitu vtesnali všetko, čo chcú povedať, je svojim spôsobom nóvum. Poviedkových filmov vzniklo už mnoho, takmer všetky boli veľmi úspešné a obľúbené, ale 10 režisérov sa hádam ešte nikdy nestretlo. Každý z nich pracoval na téme samostatne, výsledok videli len v poskladanom filme, v ktorom nájdete kombináciu hraného filmu, dokumentu i animovaný film. Takto žánrovo pestrá snímka môže pôsobiť nesúrodo, no po istom odstupe by som však povedala, že je to skôr jej klad. Jednotlivé poviedky zamerané na 20 rokov samostatného Slovenska, ale aj na vývoj a dovolím si povedať, že aj na znovuzrodenie slovenskej kinematografie, ktorá v istom období, s výnimkou solítera Martina Šulíka, akoby neexistovala. A práve tých desať poviedok veľa aj o jej vývoji, snaženiach, trende odhalí. Naznačí istý pesimizmus mladých tvorcov, hľadanie tém o ľuďoch na pokraji spoločnosti alebo životom ťažko skúšaných. Možno je to naša letora už geneticky daná, čo sa mi prijať nechce. Prieči sa mi upadať do beznádeje a vidieť veci len v šedivých tónoch. Áno aj taký je život, ale nielen taký. Kým ma v minulosti privádzali do nemej zúrivosti „seriály“ pozitívnych príkladov, teraz ma trochu začína iritovať pesimistický pohľad. A preto ma potešili najmä tie poviedky, ktoré priniesli síce závažné témy, ale s istou dávkou humoru a nadsázky.

Úvodným filmom je animovaná snímka Ondreja Rudavského Pravidlá hry, v ktorej s brilantnou animáciou rekapituloval dejiny Slovenska, samozrejme, poňaté v širšom celosvetovom kontexte. Rudavský, možno aj preto, že už takmer 30 rokov žije v Amerike, vníma svet komplexnejšie, a tým má jeho výpoveď viac vrstiev a je adresnejšia. Martin Šulík si ako východzí bod v poviedke Pohreb prezidenta zvolil pohreb Vaclava Havla, ktorý podľa neho jednu epochu uzatvára. Nie je to však poviedka o Havlovi, ale o pacientovi a pacientoch, s ktorými spoločnosť akoby nerátala, nemala k nim ani základnú úctu. Pohreb a zdevastované zdravotníctvo poskytli Šulíkovi metaforicky sa vyjadriť k tomu, čo nás páli a bolí. Smutný a potrebný film sa zrelou filmovou rečou vyjadruje k disproporciám, protirečeniam ešte stále nevykryštalizovanej spoločnosti. Emigrácia je témou poviedky Miša Suchého Návraty. Hrdina so synmi príde do starej vlasti navštíviť svojich rodičov a túži ich vidieť takých akými boli, žiaľ, to nejde. Touto zdanlivo jednoduchou témou Suchý veľa odkryje o Slovensku a jeho problémoch, aby nakoniec jeho emigrant lakonicky konštatoval: „Nikdy by si nebol pomyslel, že vracať sa domov býva ťažšie, ako odísť“. S témou straty zamestnania sa opätovne citlivo popasovala Zuzana Liová v poviedke Bez vône. Jej právom depresívna hrdinka by so všetkým aj rada skoncovala, no nič nie je také jednoduché, ako by sa zdalo. Jej zdanlivá pasivita sa paradoxne preklopí v akúsi revoltu v karaoke bare.

V poviedke Rupicapra Viery Čákanyovej sa anarchista vzdá amerického občianstva a príde žiť na Slovensko, lebo čím menšia krajina tým menej škôd napácha a on chce vidieť kamzíka. Vláda USA je gang kriminálnikov, tam on žiť nevie, na Slovensku si však môže kedykoľvek poriadne uhnúť. V Rupicapre už presvitá aj humorný pohľad na malé, podľa anarchistu krpaté a bezvýznamné Slovensko, kde je aj dostatok životodarného moku. Smutné i veselé konštatovanie. Polohraný dokument Ivety Grófovej Discoboj o boji s mafiou a vyrovnávaní účtov, v poviedkovej desiatke nemohol chýbať. Mimochodom je to po formálnej, ale aj obsahovej stránke jeden z najvydarenejších príspevkov. PSSST má názov poviedka Mira Jeloka, kde sa doslova žiada povedať hrdinovi pssst, no ten reční, filozofuje o ničom a je na nezastavenie. Uvažuje napríklad na tému, že si nájde jasný problém, s ktorého výsledkom bude aj on spokojný.

Úmyselne som si nechala na záver tri poviedky, ktoré vniesli do ponurej atmosféry, prepotrebné svetlo. Čestný občan Juraja Herza, v ktorom si zahral aj hlavnú úlohu, má okrem humoru a nadsázky aj hlbší ponor. Keď režiséra oslovili na spoluprácu, nevedel čo s témou, veď už 60 rokov nežije na Slovensku. Tak sa rozhodol, že bude hovoriť o sebe a jeho rodné mesto Kežmarok mu udelí čestné občianstvo. „ A dala by sa z toho urobiť aj satira“, povedal režisér. Herz bol od narodenia beťár a ten beťár ho neopustil dodnes. Vie sa zasmiať na sebe, rodnom meste a s nesmiernou eleganciou vyrovnať sa aj s nacizmom, ktorý sa ho osobne dotkol. V poviedke sa o ňom nehovorí, ale v podtexte je prítomný. Milka Vášáryová a Milan Lasica hrajú manželov, agentúrou vybraných komparzistov oslavujúcich zlatú svadbu, v poviedke Jediná známa fotografia Boha Petra Krištúfka. Profesionalita v kontrapunkte s ležérnym prístupom k práci je témou tejto úsmevnej témy a navyše s jemnou iróniou aj o odchádzajúcom svete a nástupe nového. Perlou celej desiatky je však poviedka Petra Kerekesa Na druhý pokus. Kerekeš sa nevie zmieriť s korupciou na Slovensku a Fínom adresuje list, aby nás od nej prišli oslobodiť. Fínsky prezident mu síce len po ochranke pošle zdrap papiera, ale minister zahraničných vecí Erkki Tuomioja si s ním podebatuje. Dokonca počúva ho aj Robert Kaliňák a úprimná priateľka na politické diskusie Edita Chrenková. Nápad geniálny, humorný, veľavravný, ktorému ku krutej a realistickej pointe „ pomohli“  súčasné svetové politické turbulencie. Smutné kúzlo nechceného...  

Ostáva len konštatovať, že súčasný slovenský film sa väčšinou zaoberá veľmi smutnými príbehmi ľudí, ale má dušu. Krásnu i zraniteľnú neriešiteľnými sociálnymi problémami, ťažkou adaptáciou ľudí na zmenené pomery a tiež tým, čo za chaos v mysliach starších spôsobil boom moderných technológii. Navyše nás gniavi korupcia, výpalníctvo, mafia, nezodpovední politici a mnoho iných menších i väčších neduhov. Najplastickejší obraz o nich podali najmä snímky Pohreb prezidenta, Návrat, Discoboj a ,samozrejme, animovaný film Pravidlá hry. Vrcholom desiatky je však predovšetkým Kerekesov Na druhý pokus a tiež Herzov Čestný občan, najmä preto, že sa tvorcom podarilo odkloniť od outsiderov, ľudí postihnutých, buď chorobou alebo nepriaznivými životnými podmienkami a našli cestu, ako sa na mnohých úbohostiach dá aj zasmiať a nebrať ich smrteľne vážne.      

Slovensko 2.0, Slovensko, 2014
Dĺžka: 112 minút

Réžia: Juraj Herz (Čestný občan), Martin Šulík (Pohreb prezidenta), Peter Kerekes (Druhý pokus), Zuzana Liová (Bez vône), Mišo Suchý (Návraty), Ondrej Rudavský (Pravidlá hry), Iveta Grófová (Discoboj), Peter Krištúfek (Jediná známa fotografia Boha), Viera Čákanyová (Rupicapra), Miro Jelok (PSSST)

Scenár: Juraj Herz- Juraj Raýman, Marek Leščák – Martin Šulík, Peter Kerekes, Zuzana Liová, Mišo Suchý, Ondrej Rudavský- Juraj Raýman, Iveta Grófová, Peter Krištúfek, Viera Čakanyová, Miro Jelok

Kamera: Dodo Šimončič ASK, Martin Štrba, Noro Hudec ASK, Jan Baset Střítežský, Marek Šulík, Ondrej

Rudavský (animácia), Viera Bačíková, Martin Štrba, Šimon Dvořáček, Juraj Mravec
Strih: Jan Svoboda, Marek Šulík, Alexandra Gojdičová, Alexandra Gojdičová, Marek Šulík, Ondrej Rudavský, František Krähenbiel, Maroš Šlapeta, Alexandra Gojdičová, Peter Morávek

Producenti: Zora Jaurová a  Mátyás Prikler.

Hrajú: Emil Kosír, Viera Pavlíková, Milan Vojtela, Jana Segešová, Ondrej Hraška, Ingrid Ištóková, Attila Mokos, Zuzana Moravcová, Roman Poláčik, Michal Soltész, Iveta Kožková, Laura Kovalová, Mišo Suchý, Juraj Herz, Ladislav Herz, Éva Bandor, Ján Kožuch, Anton Šulík, ml., Milan Lasica, Emília Vášáryová, Róbert Jakab, Zuzana Šebová, Simon Fico, Peter Kerekes, Edita Chrenková, Erkki Tuomioja a ďalší

Premiéra v SR: 10. apríla 2014
Foto: Film Europe