„Smiech je najlepší spôsob, ako spoznávať svet,“ vyhlásil v jednom rozhovore český oscarový režisér, známy však aj ako herec a autor – Jiří Menzel. Možno preto sa rozhodol svoj najnovší opus Donšajni (2013) nakrútiť ako komédiu o láske k životu, hudbe a ženám. Svetovú premiéru mal film koncom leta v zámorí – na festivale v Montreali a neskôr v USA. Do kín  v Čechách a na Slovensku ho v posledný septembrový týždeň uviedla spoločnosť Bontonfilm.

S jeho menom sa oprávnene spája pojem  „česká  režisérska legenda“. Z dvadsiatky jeho filmových réžií  stačí spomenúť celovečerné filmy ako Ostře sledované vlaky (1966 – Oscar za najlepší zahraničný film), Rozmarné léto (1968), Skřivánci na niti (1969 putoval do trezoru, ale v roku 1990 získal Zlatého medveďa na festivale v Berlíne ), Postřižiny (1980), Slavnosti snĕženek (1983), Vesničko má středisková (1985 – nominácia na Oscara), Konec starých časů (1989) či Obsluhoval jsem anglického krále  (2006). V roku 1996 získal Českého leva za dlhoročný  prínos  českému filmu. Sám  však. o sebe tvrdí, že je v prvom rade divadelný režisér (ako taký  úspešne pôsobí nielen v Prahe, ale aj v zahraničí), hoci v roku 1962 ukončil štúdium réžie na FAMU u Otakara Vávru a istý čas sám na FAMU prednášal. Nezabudnuteľný je i vo svojich divadelných či filmových hereckých kreáciách a je autorom dvoch kníh fejtónov Tak nevím (1996) a Tak nevím podruhé (1998).

Filmom Donšajni (2013) sa tohtoročný jubilant (vo februári oslávil 75. narodeniny) vrátil na filmové plátno po siedmich rokoch. Nakrútil ho  podľa vlastného námetu a scenára  (pôvodne na ňom pracoval s Terezou Brdečkovou pod pracovným názvom Sukničkári). Po zhliadnutí filmu je zrejmé, že sa Menzel rozhodol  svojsky glosovať súčasnosť, ktorá nepraje umeniu a kultúre, ale i svoj život. Druhá vec je, ako sa mu to podarilo.  Keby  šlo o neznámeho alebo zahraničného režiséra, asi by sa nič nedialo a komentár by možno znel: milé. Lenže  tvorca, ktorý  dovtedy vychádzal  predovšetkým zo silných  literárnych predlôh napríklad Hrabala a Vančuru, či scenárov Svěráka a Smoljaka,  keď sa rozhodne  pre sfilmovanie vlastného textu, navyše, čerpajúceho z najhorúcejšej súčasnosti, je pod nemilosrdným drobnohľadom kritiky. Filmársky mu možno sotva čo vyčítať, ale scenár sa javí ako istý  problém.

Ústrednou postavou a zároveň rozprávačom a komentátorom udalostí na plátne  je režisér operného súboru v malo meste - Vítek (Jan Hartl), ktorý pripravuje inscenáciu. Mozartovho  diela Don Giovanni. Aby vzbudil záujem médií, prizve si  z USA speváka Jakuba (Martin Huba), ktorý v tomto divadle  kedysi začínal, ale časy opernej slávy má už dávno za sebou. Navyše, v mestečku žije Jakubova niekdajšia láska Markétka, učiteľka a amatérska speváčka (Libuše Šafránková), s ktorou  sa štyridsať rokov nevideli.

Vo filme sa prelínajú dve roviny – skúšky v divadle a súkromie protagonistov v civile. Občas je to akoby skladačka anekdot. Napríklad režisér uznáva, že mu nejde spev, komponovanie ani dirigovanie, a tak vedie tých, ktorí to vedia, či tvrdí, že nemiluje operu, ale sopranistky a rád sa nimi necháva obšťastňovať vo svojej spálni. Aj preto má v kúpeľni v zásobe vždy dostatočné množstvo nepoužitých zubných kefiek. Zmieril sa už s tým, že v opere je rozhodujúca hudba a on len usmerňuje spevákov, aby sa na javisku nezrazili, prípadne  k technike pridali aj vášeň. Keď mu drzo ukradnú auto priamo pred očami, flegmaticky ho vymení za motorku, aby sa dostal do divadla. Lebo u nás je to už tak, spravodlivosti sa nedovoláš. Tej sa však neúnavne dovoláva bývalá učiteľka Markétka. Vedie detský zbor a bojuje s mestskými úradníkmi o miesto na skúšky a koncerty, hoci ju všetci považujú za blázna. Medzitým , akoby mimochodom, zabráni krádeži za bieleho dňa v banke, zoznámi sa s dirigentom Vítkom a divák sa dozvie, že chlapi sú nezodpovední, lebo „každý donšajn za sebou necháva uplakané dievča“ – konkrétnejšie: Markétka je slobodnou matkou Jakubovej dcéry - barmanky Adelky (Ivana Chýlková), ktorú postihol rovnaký osud, podobne ako Markétinu vnučku  a kedysi aj Markétinu matku (Jiřina Jirásková vo svojej poslednej úlohe už len na kolieskovom kresle).
Dej filmu tvorí ,nie vždy vyrovnanú a občas rozpačitú, skladačku, v ktorej sa láskavý humor mieša s pokusom o nie celkom vydarenú satiru. Herecké výkony Martina Hubu či Libušky Šafránkovej si však zaslúžia uznanie. No a ucho i srdce poteší nejedna scéna zo skúšok, lebo sa tu objaví aj rad fotogenických a talentovaných mladých operných speváčok a spevákov, alebo sú aspoň ich hlasy použité zo zvukového záznamu. Mimochodom, takto  sa stretneme s hlasmi našich rodákov Petra Mikuláša a Aleša Jenisa. A vo filme sa spieva nielen na skúškach v divadle, ale napríklad aj po milovaní (sopranistky vyspevujú jedna radosť), dokonca aj na psychiatrii, keď si  Markétka a psychiatrička, ktorá ju vyšetruje, zrazu na znak porozumenia „strihnú“ operný duet.

Hneď v úvode sa objavuje titulok: Dobrý film sa musí skončiť svadbou. V priebehu deja  sa dopracujeme iba k pohrebu skutočnému i symbolickému. Bohatý developer totiž budovu divadla od mesta nakoniec odkúpi pre svoje účely. A za zvukov radostného „Proč bychom se netešili...“ zo Smetanovej Predanej nevesty sledujeme, ako jednotliví operní  sólisti účinkujú s dychovkou, rockovou kapelou, vo vojenskom umeleckom súbor alebo v reklame, lebo treba z niečoho žiť.

V jednej z kritík som sa dočítala, že je lepšie sa tváriť, že film Donšajni nevznikol, aby sa neublížilo tvorcom. Ale koľko ľudí, toľko názorov. Osobne  som sa hlavne v spracovaní koláže prípravy operných častí a nahliadnutí do zákulisia divadla príjemne pobavila a celkove nie je márne vidieť ako vníma Jiří Menzel s ironickým odstupom svet dnes.

Donšajni, Česko, 2013
Dĺžka:102 min.
Réžia: Jiří Menzel
Scenár: Jiří Menzel
Kamera: Jaromír Šofr
Hudba: Aleš Březina
Kostýmy.  Sylvie Hanáková
Hrajú: Jan Hartl, Libuše Šafranková, Martin Huba, Ivana Chýlková, Emma Smetana, Anna Klamo, Lucie Juránková, Ema Karpeles, Eva  Josefíková, Václav Jílek, Jiří Hájek a ďalší
Premiéra v SR: 26. septembra 2013
Foto: Bontonfilm