Päťdesiat rokov od jeho komiksovej premiéry – a desať rokov po hranom veľkofilme Sama Raimiho – prichádza pavúči muž znova. Od začiatku. S astronomickým rozpočtom. A darí sa mu. Amazing Spider-Man 3D v réžii Marca Webba patrí k najúspešnejším prázdninovým filmom.

Spider-Man je popri Supermanovi či Batmanovi len mláďa: komiksový hrdina libretistu Stana Leeho a výtvarníka Steve Ditka mal premiéru v auguste roku 1962. Odvtedy teda uplynulo pol storočia. Po viacerých kreslených a hraných televíznych seriáloch mu filmovú podobu v roku 2002 vtisol Sam Raimi spolu s hercom Tobeyom Maguirem. Postupne vznikli tri filmy – a keď sa mal v roku 2010 nakrúcať štvrtý, štúdiá rozhodli, že zmenia režiséra i hercov a začnú odznova.

A pritom sa tržby nevyvíjali nijako dramaticky zle. Prvý film utŕžil 821 miliónov, druhý 791,6 milióna a tretí  dokonca 890,9 milióna dolárov. Najnovší Spider-Man síce už má na konte tržby vo výške 340 miliónov, treba však zobrať do úvahy, že jeho rozpočet bol astronomických 230 miliónov, takže ešte chvíľu potrvá, kým sa investícia zaplatí.

Amazing Spider-Man 3D (áno, bohužiaľ, takto znie oficiálny “slovenský” titul – bez The, ale zato s povinným príveskom 3D) neprináša v porovnaní s desať rokov starým Raimiho filmom veľa nového. Nové hodnoty už vôbec nie. Vyžaduje od diváka, aby nepremýšľal, nekládol si žiadne otázky, nepozastavoval sa nad chýbajúcimi motívmi, nejasnými charaktermi, nezmyselnými a neustále sa meniacimi vzťahmi. Nenesie žiadny hlbší plán ba ani mravné posolstvo, je filmom čisto jednoplánovým, ba vlastne – bezplánovým. Jeho ideálny divák by nemal mať pamäť, mal by si užívať len to, čo momentálne vidí na plátne a vzápätí na to zabudnúť. Pretože i príbeh sa čudesne skrúca podľa čejsi ľubovôle tak, že chvíľami popiera sám seba.

Možnože súčasné mladé publikum potrebuje práve takéto filmy, ale nie každý bude schopný prijať, že kým 29-ročný Andrew Garfield v role Petra Parkera naozaj vyzerá ako stredoškolák, jeho milovaná Gwen Stacy v podaní 24-ročnej Emmy Stone pôsobí, je namaskovaná, nalíčená, oblečená (a nadabovaná) ako zrelá tridsaťročná žena. Ich ľúbostné scény potom nevdojak pripomínajú skvelý film Hala Ashbyho Harold a Maude. Teda – pripomínali by ho, ak by mali komu, ak by v publiku sedel niekto, kto ho pozná, ale to je málo pravdepodobné. Ďalšou zrelou sexi ženou po boku pavúčieho muža je Parkerova teta May: Sally Field má možno babičkovský vek, no rozhodne nie imidž.

Samotný Spider-Man Parker je postihnutý bipolárnou afektívnou poruchou: osciluje medzi zakríknutým popleteným outsiderom a komicky utáraným sebavedomým vtipným frajerom – pričom zmena stavov nezávisí od toho, či práve má na sebe kostým superhrdinu alebo civil. Najskôr túži odhaliť tajomstvo straty rodičov, potom na to zabudne a začne hľadať vraha svojho strýca, aby opustil aj tento cieľ a začal zápasiť s obludným jašterím mužom. No i ďalšie postavy vrátane jašterieho muža Connorsa (Rhys Ifans) či policajného kapitána Stacyho (Dennis Leary) menia nálady, názory, povahy i charaktery podľa kľúča, ktorý nám zostáva utajený.

Pretože linka Parker – Gwen pre zdanlivý veľký vekový rozdiel nefunguje, romantické scény pôsobia nepresvedčivo, staticky, uspávajúco. A je ich nadmieru veľa, veď Spider-Man sa do prvej akcie púšťa vari až po hodine. V lietacích akčných scénach konečne dostáva slovo i hlavná atrakcia: pôsobivý trojdimenzionálny obraz. Len škoda, že nie tak často, aby snímke dominoval. Klasická a neveľmi nápaditá, skôr len rutinná filmová hudba Jamesa Hornera svojou nemodernosťou vytvára protipól obrazu.

Nový Spider-Man vznikol len preto, lebo producenti si zrátali, že námet v novom spracovaní bude predajnejším tovarom ako prípadná obnovená premiéra desať rokov starého filmu. A pretože zatiaľ to vyzerá tak, že po obchodnej stránke (a o žiadnu inú tu nejde) majú pravdu, filmová recenzistika robí ďalší krok od umeleckej kritiky, kam roky patrila k ekonomike – tovaroznalectvu, kam bude patriť už onedlho.