Celovečerný debut nemeckej scenáristky a režisérky Zisky Riemann má veľavravný názov Lillipop Monster. Berlínska rodáčka od roku 1997 publikuje vlastné komiksy, nakrútila niekoľko krátkych filmov, píše poviedky, scenáre a vydala aj sólový album. Riemann je všestranný človek – vyštudovala alternatívnu medicínu a je tiež odborníčkou na shiatsu terapiu. Študovala maľbu na Wiesbaden Art Scholl a založila nahrávaciu značku MerMer. Pozrime sa teda ako zúročila svoje vedomosti vo svojom debute.

Film so po prvý raz videla vlani na karlovarskom filmovom festivale a nadšená som nebola. Myslela som si, že je, najmä v závere, imitáciou tarantinovských príbehov, že je to inšpirácia možno neúmyselná, ale zjavná, no tento horor na nemecký spôsob nefunguje. Po skoro ročnom odstupe si už nemyslím, že Lillipop Monster má niečo spoločné s Tarantinom, iba ak úchylnosťou, ale chýba mu hravosť, tarantinovský nadhľad a humor. Mimochodom skoro každý ho s nejakým dielom porovnáva a kuriózne je, že okrajovo aj s Alenkou v krajine zázrakov, čo je už skutočne za vlasy pritiahnuté. Napriek tomu, že režisérka sa cez komiksové zobrazenie sveta snaží zachytiť dievčenské dospievanie, že nič nefunguje akoby malo a predsa je všetko v poriadku, je film svojim spôsobom zaujímavý, najmä po vizuálnej stránke. V nej zúročila Ziska Reimann všetky svoje dovtedajšie vedomosti a pokusy – pohrala sa s kameramanom Hannesom Hubachom s obrazovou kompozíciou (striedanie svetla a tieňa), ale hlavne s prelínaním komiksových scén s reálnymi. Možno polemizovať načo toľko animovaných sekvencií a zbytočných efektov, ale práve to robí tento „strelený“ film aspoň niečím zaujímavým. Pripúšťam však, že efektné čarovanie je v mnohých prípadoch samoúčelné.

Absurdný príbeh dvoch stredoškoláčok – blondínky Ari (Jella Hasse) a tmavovlasej Oony (Sarah Horvath) je sublimátom neuveriteľných a nepochopiteľných situácii. Dievčatá sú vzhľadom aj charakterom tak odlišné, že viac ani nemôžu byť, a predsa sú si v niečom podobné. Šestnásťročná Ari útrpne sleduje vyčíňanie svojho bláznivého brata, ktorého matka adoruje, všetko pre neho urobí a otec sa len nečinne prizerá. Postava Arinho brata mi možno najviac prekážala, a to pre absolútnu neuveriteľnosť jeho správania. Vlastne ani neviem prečo uvažujem o absurdite jedného vyšinutého hrdinu, veď taký je celý príbeh. Musím však dodať, že to bol zámer a zároveň upozornenie, že netreba všetko brať vážne. Oona zasa vyrastá v umeleckom prostredí, zbožňuje svojho otca a keď mu necitlivo oznámi, že mu žena zahýba s úspešným bratom, spácha samovraždu. Obe hrdinky vyrastajú v nefunkčných rodinách, a práve to ich napokon zblíži. Oona je skôr introvert, so sebazničujúcimi sklonmi, už tmavšie sa pozerať na svet ako ona sa ani nedá. Ari (drzosťou vylepšená Lolitka) je jej pravý opak – užíva si života, sex je pre ňu zábava a vôbec neuvažuje, do ktorej postele sa dostane. A tak sa prepracuje aj do veľkej pozornosti Ooninho strýka, čo bude mať nedozierne následky. A keď som už povedala, že príbeh nemožno brať vážne, tak sa nemožno pozastavovať ani nad tým, že na programe sú aj Arine lesbické sklony. Dievčina musí vyskúšať všetko aj s černoškou, ktorá má problémy s nemeckým manželom a momentálne je jej úlohou upokojovať jej zúrivého brata, ktorý podchvíľou zdemoluje celú domácnosť. Snímka Lillipop Monster sa snaží pomocou štylizácie, nadsázky a absurtity podať výstražný obraz života dvoch pubertiačok, ktorých komplikované dospievanie a absurdné správanie je výsledkom nenormálneho prostredia, v ktorom vyrastajú. Môžeme to akceptovať aj nie a možno bude pre mnohých ich správanie uveriteľné, pre mňa sú to však viac karikatúry, ako skutočné hrdinky z mäsa a krvi.

Hlbšie sa z príbehom, kde si ubližujú, podrezávajú žily, neštítia sa ničoho, zaoberať nemienim, skôr sa venujem tomu kvôli čomu, sa film oplatí vidieť. Pravdou je, či sa nám to páči alebo nie, v západných kinematografiách je trend cez absurditu dopracovať sa na koreň istého negatívne javu, evidentný. Pre našu mentalitu sú takéto úlety trochu cudzie. Predpokladám, že mladá generácia im viac porozumie ako staršie ročníky. Svet je pre mladých otvorený a problémy neberú až tak smrteľne vážne. Takže štylizáciu, výtvarné vsuvky, videoklipové sekvencie, animátorky, skladateľky a textárky Zisky Riemann, dostatočne ocenia. Otázne je, či je to dostačujúce, na dobrý film a aby sme ho prijali bez veľkých výhrad. Dlhoročná komiksová orientácia režisérky sa na forme akú zvolila podpísala veľmi jasne, viditeľné sú aj jej skúsenosti s animáciou a muzikantská orientácia. Chyba nastala možno vtedy, keď chcela všetko zúročiť v jednom filme. Stačilo menej. Ako sme už spomenuli vyštudovala aj alternatívnu medicínu a venuje sa aj shiatsu masérskym technikám. Dočítala som sa, že pochádza z Japonska, pracuje s energiou tela a ovplyvňuje aj správnu funkciu vnútorných orgánov. Pracuje s dávnymi taostickými poznatkami vychádzajúcimi z pozorovania prírody, vesmíru a ich zákonitosti. Škoda, že túto techniku neaplikovala na svojich vyšinutých hrdinoch, každému z nich by sa táto másaž bola zišla.

Bolo by nespravodlivé keby som niekoľkými vetami nezmienila o dvoch hlavných predstaviteľkách. Ari Jelly Haase je chvíľami Lolitka, chvíľami bezohľadná potvora, chvíľami hlúpučká pubertiačka, chvíľami sexuálna dračica. Vývoj z dievčatka na potvoru Jella Haase zvládla perfektne a stala sa tak dominantnou partnerkou hĺbavejšie uvažujúcej Oony. Oona v podaní Sarah Horvath je zraniteľné stvorenie, ktoré ubližuje tak sebe, ale ešte viac svojim najbližším. Až s odstupom si divák uvedomí koľko zloby je v tomto anjelský vyzerajúcom krásnom stvorení. Sarah mala síce na rozohratie svojich duševných poryvov menší priestor, ale neostala úlohe nič dlžná. O kamere Hannesa Hubacha som sa už pozitívne zmienila, ostáva hudba Ingo Ludwiga Frenzela a piesne Alexandra Hackeho. Vzhľadom na to, že Hacke je v Nemecku legenda a dal sa zlákať na toto dobrodružstvo, táto stránka nemohla dopadnúť zle.

Pokus o umelecké a neošúchane zdelenie problémov dvoch pubertiačok a ich revolty nedosiahol hlbší existenciálny rozmer, skôr vzbudil rozpaky. Rozpaky nad absurdnosťou a morbídnosťou príbehu a istý obdiv nad formou akou tému prezentoval. Žiaľ, príbeh skôr rozruší, rozčúli, ako núti pouvažovať nad problémom. Napriek výhradám je to však film, o ktorom sa bude hovoriť. A o to Ziske Riemann zrejme išlo.

Lillipop Monster, Nemecko, 2011
Réžia: Ziiska Reimann
Scenár: Luci van Org
Kamera: Hannes Hubach
Strih: Dirk Grau
Hudba: Ingo Ludwig Frenzel, piesne Alexander Hacke, The Assassination, Khan
Hrajú: Jella Haase, Sarah Horváth, Nicolette Kreibitz, Thomas Wodianka
Foto: ASFK