Marie Poledňáková je režisérkou geografického a politického bezčasia – jej staré filmy ako by sa neodohrávali v socialistickom Československu a nepatrili do Prahy, pri panoráme mesta som mala chvíľami pocit, že je to Rím. V socializme inscenovala akúsi univerzálnu meštiacku idylu, v ktorej detičky prednášali roztomilé hlášky a život bol vlastne fajn. Jej filmy však mali istý glanc a na vysokú divácku obľúbenosť to zjavne stačilo. Posledné filmy ho však stratili a kontakt s realitou Poledňáková nemala nikdy.

Jej film Líbáš jako búh mal napriek tomu úspech. Možno preto, lebo namiesto sexuálnych eskapád pridrzlých pubescentov ponúkla dobrodružstvo rozvedenej učiteľky vo veku 55+, ktorá balansuje medzi bývalým mužom a milencom.

Tento úspech však priniesol nevyhnutné – pokračovanie.

Už prvý film mal niekoľko vážnych nedostatkov: bol pridlhý, jalový a bol problém nájsť aspoň zárodok nejakého konfliktu, okolo ktorého by sa dal vystavať dej. Rovnako v druhej časti – keďže sa Helenin milenec František (Oldŕich Kaiser) rozvedie a bývalý manžel (Jiŕí Bartoška) síce neochotne, ale predsa vyprázdňuje hniezdo.

Františkova ex Bohunka proti Heleninej krádeži svojho Františka protestuje, ale len tak trocha, takže ani tadiaľto cesta príbehu druhého dielu neviedla.

A tak idylické súžitie narušia ďalší rodinní príslušníci – Helenina sestra (Nela Boudová), deti a vnúčatá.

Mladá láska však potrebuje pre svoj rozvoj priestor, a  tak František berie Helenu do Maroka. Toto je dej. Situačný humor je v prvej časti filmu o tom, že hrdinovia bežia a nestíhajú – lietadlo, vlak, auto – a robia všetko preto, aby si dovolenku skomplikovali. To sa im darí, a preto v druhej časti do Maroka prichádzajú aj bývalí partneri: nonšalantný Helenin ex a hlavná nositeľka humoru Bohunka. Vtedy sa začne druhá séria scénok, v ktorých ježibaba Bohunka týra svojich únoscov.

Hoci je film ako-tak remeselne profesionálne nakrútený, niektoré scény sú dokonca vygradované a majú pointu, celok je o ničom. Medzi postavami panuje vzťah-nevzťah a celé je to nesmierne násilné.

Od tohto prázdna sa odvíjajú herecké výkony. Kamila Magálová alebo zaľúbene sleduje “chlapčenské excesy“ svojho Františka, alebo uštvane kamsi dobieha a naoko sa háda s exmanželom. Jiří Bartoška sa pokúša všetky situácie glosovať s minimalistým hereckým výkonom a maximálnym nadhľadom. Kaiser robí čudné veci tak ako vždy a Eva Holubová naplno predvádza harpyu – a smutné je, že práve to je na celom filme najvtipnejšie. Doma v Prahe sa odohráva ďalší divný príbeh Heleninej sestry, ktorá odloží deti do tábora a chystá sa aspoň niečo si užiť.

Situačný humor je neistý – najmä v prípade trojice Heleny, jej ex a milenca – pretože herci nevedia, o čom hrajú a násilné dialógy sa tomu márne pokúšajú dať zmysel. Naozaj stačí naháňačka na ťave, marocký bazár, známi herci, ukričaná ježibaba a všetci sa bavíme?

Získali neviditeľné ženy v päťdesiatke pocit, že niekde v paralelnom vesmíre o ne bude mať záujem noblesný seladón a ešte aj chlapčenský lekár záchrannej služby? Že vdovy s troma deťmi sa vydávajú za fešákov s troma rozkošnými dievčatkami na rozkvitnutej lúke?

Tento film je gýč. Jeho postavy sú reálne ako sadroví trpaslíci, ale oveľa nevkusnejšie.

pošli do vybrali.sme.sk