Výhybkár na železničnej trati a gambler Jarda Hrdina (ironické nomen omen) trpezlivo skladá zo zápaliek model lode vo fľaši. Už ho má takmer hotový, keď prechádzajúci vlak spôsobí vibrácie, fľaša sa skotúľa zo stola a rozbije. Je to výstižná metafora Jardovho života. Nič mu nevychádza tak, ako si predstavoval, ani záverečný zúfalý čin, ktorým chce zachrániť svoju rozpadávajúcu sa rodinu. To je v skratke obsah najlepšieho českého filmu uplynulého roku, debutu scenáristu a režiséra Zdeňka Jiráského Poupata (ČR 2011).

Autor, ročník 1969, absolvent scenáristiky a dramaturgie na FAMU, sa doteraz venoval najmä dokumentárnej tvorbe pre Českú televíziu (filmy Co se kýče týče, Neohrožení ohrožení, Krušné domovy, Sladké mámení aneb Dovolená ROH jako tenkrát, Gulášek za 750 milionu, Asák, Mizející Praha, príspevky do cyklu Febia Nová cestománie). Bohaté skúsenosti dokumentaristu výrazne poznamenali aj jeho celovečernú hranú prvotinu Poupata, pre ktorú si vybral náročný a v našich končinách v súčasnosti zriedkavý žáner sociálnej drámy, dobre známy napríklad z britskej kinematografie deväťdesiatych rokov – z tvorby Loacha, Leigha a ďalších.

Film sa odohráva na Sokolovsku v krátkom časovom období okolo Vianoc, ktoré sú v tomto začmudenom, špinavom prostredí s chudobnými obyvateľmi veľmi vzdialené sentimentálnej predstave o sviatkoch pokoja a lásky. Biely sneh ostro kontrastuje so zanedbaným priemyselným okolím, pod tradičnými kostýmami Mikuláša, anjela a čerta sa skrývajú zdrogovaní a opití teenageri, ktorých vyvádzanie vedie k prvej tragédii filmu. Rodina Hrdinovcov má, podobne ako ostatní obyvatelia regiónu, finančné problémy, znásobované otcovou závislosťou od hracích automatov. Matka Kamila v podaní poľskej herečky Malgorzaty Pikusovej si nechce pripustiť vážnosť situácie a ako upratovačka si hľadá ďalšie zamestnania, aby udržala rodinu nad vodou. Sníva o zájazde na karneval v Riu a únikom pred bezútešnou každodennosťou je pre ňu nacvičovanie spartakiádnej skladby Poupata spred štvrťstoročia (Janečkova rovnomenná pieseň v podaní Michala Davida nie je len atmosférotvorným retrom, ale aj významovým prvkom diela). Dcéra Agáta (Marika Šoposká, pripomínajúca výzorom i herecky Marthu Issovú) tiež sníva o odchode z tohto zapadákova, ale hlavným problémom je pre ňu tehotenstvo a nevyjasnený vzťah k jeho pôvodcovi. (V postave Mateja, ktorá je aj v scenári nevyhranená, sa prezentoval priemerný Vladimír Polívka). Syn Honza (Josef Láska), pestujúci s kamarátom Cyrilom v pivnici potajomky konope, ktoré je zdrojom potešenia i úletov celej teenagerskej partie, sa zamiluje do striptérky, „vykúpi“ ju od  pasáka a nasťahuje si domov. S naivitou prvej lásky verí, že mu tento vzťah vydrží navždy, hoci  Zuzana (Aneta Krejčíková) má oveľa reálnejší a vecnejší pohľad na vec. Rovnaký realista je aj otec rodiny Jarda (Vladimír Javorský, ocenený za svoj výkon Českým levom i Cenou českej filmovej kritiky), ktorý si jasne uvedomuje, že sa svojej závislosti nevie a nechce zbaviť, aj to, že svet okolo seba nezmení, a tak sa pasívne poddáva okolnostiam – až po záverečné zúfalé gesto, ktoré má tragikomickú príchuť.

Zdeněk Jiráský napísal výborný scenár, v ktorom sa pozrel na istý výsek súčasnej českej reality bez ilúzií a optimizmu. Dobre, že svoju predlohu sám režíroval, a tak pokračoval v tendencii nič neštylizovať, nepoetizovať, neprikrášľovať. Film rámcuje rozhovorom dvoch kamarátok. Agáta sa na začiatku zveruje so svojím tehotenstvom, rozpráva o túžbe odísť niekam ďaleko. Potom sa odohráva celý príbeh a znova sme svedkami dialógu na železničnom nadchode. Nič sa nezmenilo, len tehotenstvo pokročilo a rezignácia je ešte väčšia. Sny sú len jalovými rečami, ak sa pre ich realizáciu nič neurobí. Pasívne postavy, nespokojné so svojím údelom, nežijú, iba živoria. Sociálny status ovplyvňuje ich správanie i vzťahy. Jiráský neanalyzuje túto situáciu, nehľadá vinníka daného stavu, necháva diváka, aby sám hľadal odpovede.
Zaujímavým spôsobom film zobrazuje susedov Hrdinovcov – vietnamskú rodinu, ktorá sa živí stánkovým predajom. Vzhľadom na zanedbateľnú kúpnu silu obyvateľov je to stratový biznis. Sympatickí Vietnamci si napriek dlhoročnému pobytu nezvykli v českom prostredí, muž nerozumie tunajšiemu jazyku a už vôbec nie tunajším zvykom. Na rozdiel od Hrdinovcov však majú nádej na zmenu – v podobe návratu domov, pravda, kým ho nezmarí tragická udalosť, nechtiac spôsobená zúfalým a na všetko odhodlaným Jardom. Avia, na ktorej Vietnamec rozváža tovar, je tou povestnou čechovovskou puškou na stene, ktorá raz musí vystreliť. Na začiatku filmu, vďaka Jardovej pomoci, na poslednú chvíľu uhne na železničnom priecestí pred prichádzajúcim vlakom, na konci, opäť Jardovou zásluhou, skončí aj s nákladom petárd pod fučiacim kolosom. Výbuchy, ktoré ľudia na námestí omylom pokladajú za silvestrovský ohňostroj, sú tragikomickou pointou príbehu. Život sa znova predviedol ako najzlomyseľnejší vtipkár.

Celý príbeh sa odohráva okolo železnice, stanice a vlakov, ktoré bývajú vo filmoch symbolom odchodov či návratov. Vo filme Poupata je však železnica iba neoddeliteľnou súčasťou nehostinnej, škaredej krajiny a života jej obyvateľov, nie prostriedkom úniku či zmeny. Súvisí to s celkovou rezignáciou a pasivitou, ktorá je základnou črtou postáv. Divák s nimi nesympatizuje, ale dokáže ich pochopiť. Kam by vlastne odišli? Za akým cieľom? Zdeněk Jiráský neuhýba pred realitou ani v charakteristike svojich hrdinov (a Hrdinovcov). Obsadil ich málo frekventovanými hercami, ktorých premyslene viedol. Dominuje im, pochopiteľne, Vladimír Javorský so svojím výrazom smutného klauna, málovravný introvert, ktorý sa prebudí k činnosti až vtedy, keď je už neskoro. Z teamu jeho hereckých partnerov ťažko vyzdvihnúť len jedného, lebo všetci sú presvedčiví, akoby vystrihnutí z vecného dokumentu. Zmienku si však zaslúži postava striptérky (a zrejme aj prostitútky) Zuzany, ktorá zásluhou presnej Anety Krejčíkovej neskĺzla do figúrky, a to ani v náročných sekvenciách vystúpení v krčme štvrtej cenovej skupiny. Trochu to pripomínalo Formanovu snímku Hoří, má panenko, ale kdeže je láskavý humor voľby kráľovnej krásy na hasičskom bále! Jiráského striptíz v kruhu nadržaných, podpitých chlapov je kruto-smiešna a predovšetkým trápna... Humor, ktorý sa objaví vo filme, je prevažne situačný, avšak ani nie čierny, ako v britských sociálnych drámach, ale rovno zúfalý.

Hercom v ich výkonoch nesporne pomohla skvelá kamera Vladimíra Smutného, ohodnotená Českým levom i Cenou českej filmovej kritiky. Keďže ručná, pozorne sledovala tváre, mimiku i gestá interpretov celkom zblízka, čo bolo dôležité aj vzhľadom na úspornosť ich slovných prejavov. Realisticky sa dívala na prostredie filmu – priemyselný kraj s jeho fabrikami, v ktorom síce neobjavila krásu, ale istú majestátnosť určite áno. Tlmenými farbami s prevahou šedej i hnedej a hmlistými obrazmi Smutný majstrovsky podčiarkoval bezútešnú atmosféru príbehu, v ktorom chýba nádej.

Pravdepodobne nie je náhoda, že v Čechách tohto roku najvyššie ocenili dva filmy, ktoré inklinujú k žánru sociálno-psychologickej drámy. Poupata Zdeňka Jiráského (štyri Levy a dve Ceny českej filmovej kritiky) a slovensko-český Dom Zuzany Liovej (okrem iných cien naposledy Zlatý ledňáček – hlavná cena z národného festivalu Finále v Plzni) majú aj ďalšie styčné body: oba sú debutmi ich tvorcov pre kiná, Jiráský i Liová si sami napísali scenár, svoje príbehy umiestnili na vidiek a do rodiny, na kapitalistickú súčasnosť sa pozreli realisticky, ukázali, ako sociálny status ovplyvňuje myslenie i konanie a komplikuje vzťahy ľudí, pričom použili minimalistický dialóg a spoľahli sa na silu obrazu. Nečudo, že v súvislosti s oboma sa spomínajú výrazní britskí režiséri Ken Loach a Mike Leigh. Pravda, jeden veľký rozdiel tu je: Liovej hrdinovia ešte nestratili nádej na zmenu...

Poupata, ČR 2011
Námet, scenár a réžia: Zdeněk Jiráský
Kamera: Vladimír Smutný
Strih: Petr Turyna
Zvuk: Daniel Němec
Hudba: Martin Přikryl
Hrajú: Vladimír Javorský, Malgorzata Pikus, Marika Šoposká, Josef Láska, Nguyen Thi  Mhin, Nguyen Kim Son, Aneta Krejčíková, Kateřina Jandáčková, Jiří Maryško, Vladimír Polívka, Luboš Veselý, Dana Syslová a ďalší
Premiéra v SR: 17.mája 2012
Foto: ASFK