„Ďakujem všetkým, ktorí na tomto filme robili, že odo mňa žiadali a očakávali tak veľa,“ povedala herečka Meryl Streepová pri preberaní britskej filmovej ceny BAFTA za titulnú rolu vo filme Železná lady (The Iron Lady, Veľká Británia 2011). Po Zlatom medveďovi za celoživotné dielo z Berlína nasledoval ešte Zlatý glóbus a Oscar. Všetko plným právom. Postava britskej premiérky Margaret Thatcherovej je nielen Streepovej životnou úlohou, ale aj základným kameňom, oporným pilierom a najväčším kladom celého filmu.

Hoci britskí kritici prijali film režisérky Phillidy Lloydovej s istými rozpakmi, v hodnotení výkonu hlavnej predstaviteľky sa vzácne zhodli. „Iba herečka úrovne Meryl Streepovej mohla zachytiť podstatu Thatcherovej,“ napísal Daily Mail. „Meryl Streepová je veľkou zbraňou tohto miestami idiotského a pochybného filmu, ktorý je krutým znázornením veku, samoty a dekadencie,“ tvrdí Guardian. „Meryl Streepová našla za karikatúrou ženu,“ oznamujú The Times. „Je to nepochybne ohromujúca ukážka herectva, ale želal by som si, aby bola nakrútená inokedy,“ povedal terajší britský premiér David Cameron.

Britská režisérka Phyllida Lloydová (1957), ktorá sa venuje prevažne divadlu, sa so Streepovou pracovne stretla už v roku 2008, keď nakrútila ako svoj debut filmovú verziu úspešného divadelného muzikálu Mamma Mia!, ktorá sa aj vďaka herečke stala svetovým hitom. Železná lady je teda jej druhý celovečerný film, pre ktorý si vybrala scenár Abi Morganovej. Ako prezrádza už názov – prezývka Margaret Thatcherovej, je to životopisný príbeh prvej premiérky v dejinách Veľkej Británie a Severného Írska, ktorá vydržala na svojom poste jedenásť a pol roka (1979-1990). Bolo to obdobie veľkých sociálnych a ekonomických zmien v krajine, množiacich sa dlhotrvajúcich baníckych štrajkov a zápasov so silnými odbormi, napätých vzťahov s Írskom, krvavých teroristických akcií a vojny s Argentínou o Falklandy. Autorky však napriek dramatickému spoločenskému pozadiu nechceli nakrútiť politický film, ale vytvoriť celistvý portrét ženy, ktorá išla za svojím snom. Hoci vyšla z nižšej strednej vrstvy (jej otec bol drobný živnostník – obchodník so zmiešaným tovarom), neuspokojila sa iba s predurčeným osudom manželky a matky, ale vďaka vzdelaniu, ambicióznosti, neuveriteľnej pracovitosti a tvrdosti voči sebe i voči iným dosiahla také méty, aké žiadna iná žena v tejto krajine pred ňou – ani po nej. Jej verným partnerom na tejto fyzicky a najmä psychicky namáhavej ceste bol manžel Denis, úspešný obchodník, jediný človek, ktorý jej naozaj rozumel. Podporoval ju v ambíciách, ale videl aj tienisté stránky jej povahy a dokázal jej povedať pravdu do očí. Svojím typickým britským humorom odľahčoval okamihy napätia a nervozity, na celý život sa uspokojil s úlohou muža v pozadí, a preto Margaret jeho definitívny odchod po ochorení na rakovinu  citovo veľmi zasiahol. Film je teda nielen portrétom silnej, náročnej, neústupčivej ženy – političky, ktorá sa chce za  každú cenu presadiť v tvrdom mužskom svete, ale aj krásnym ľúbostným príbehom, v ktorom si partneri nevyznávajú denne lásku, ale neustále súzvučia ako vzácny hudobný akord.

Lloydovej snímka sa odohráva v súčasnosti, keď je už Margaret Thatcherová stará (13. októbra minulého roku oslávila osemdesiate šieste narodeniny), odsunutá z verejného života, izolovaná v samote svojho londýnskeho domova. Jedinými spoločníkmi sú opatrovateľka June (nenápadná Susan Brownová), občas dcéra Carol v civilnom podaní Olivie Colmanovej (jej dvojča, syn Mark, žije v Južnej Afrike) a pravidelne manžel Denis, ktorého hrá skvelý Jim Broadbent (1949), držiteľ Zlatého glóbusu a Oscara za postavu Johna Bayleyho vo filme Iris. Margaret ho vníma ako stále živú bytosť, s ktorou môže raňajkovať, tancovať, diskutovať, škriepiť sa a najmä spomínať. Sú tieto stretnutia naozaj halucináciami starej chorej ženy, alebo skôr výrazom osamelosti a bezradnosti hrdinky? Blízke okolie so znepokojením sleduje jej neprerušený kontakt s mŕtvym manželom, pokladajúc ho za príznak blížiacej sa psychickej choroby, ktorý sa snaží odstrániť pragmaticky: pilulkami, návštevou lekára a likvidáciou Denisovho oblečenia. Margaret sa ani tri roky po manželovej smrti nedokáže vzdať tohto silného puta s minulosťou. Je však dostatočne silná a sebestačná, aby nakoniec aj tento boj zvládla so cťou.

Meryl Streepová, ktorá v časovom rozpätí štyridsiatich rokov neschádza z plátna, podáva úžasný výkon práve v tých častiach filmu, kde predstavuje starenu. K jej vierohodnému obrazu určite veľkou mierou prispeli majstri vizážisti, predovšetkým jej osobný maskér a kaderník J. Roy Helland, Marese Langanová a Mark Coulier, po zásluhe ocenení tohtoročným Oscarom. Dokonalý zovňajšok by však sám osebe nestačil. Streepová dokázala nielen imitovať Thatcherovej hlas, ale osvojila si aj jej mimiku, gestá, pohyby a chôdzu. Jej premena je taká dokonalá, že divák zabúda, koho vlastne sleduje na filmovom plátne. Je to síce ošúchaná veta, ale v tomto prípade sa žiada použiť ju znova: Meryl Streepová nehrá barónku Thatcherovú, ona ňou je!

Minulosť sa hlavnej hrdinke vracia v spomienkach, filmovo v kratších či dlhších flashbackoch, vďaka ktorým možno rekonštruovať Margaretin život. Najprv mladosť v domácom prostredí, kde ju v ambíciách a túžbe po vzdelaní podporuje najmä otec, neskôr pri zoznámení s Denisom, ktorý je pre ňu spriaznenou dušou od prvého okamihu, potom pri vstupe do politiky, kde sa napriek nevôli mužského okolia a počiatočným prehrám nakoniec presadí. V roku 1959 ju zvolia do parlamentu, v roku 1974 sa stane predsedníčkou konzervatívnej strany a o päť rokov nato premiérkou. Udalosti, ktoré ju sprevádzali, približujú dobre zvolené a vhodne zakomponované archívne zábery a s nimi zladené nemnohé „nové“ masové scény. Nevtieravá kamera Elliota Davisa vytvára predovšetkým veľavravné portréty protagonistov, hudba Thomasa Newmana vhodne podčiarkuje intímny príbeh Margaret a Denisa. Škoda, že Thatcherová ako aktívna politička je vykreslená plochejšie a jednostrunnejšie než bilancujúca stará žena a navyše nemá žiadneho aktívneho protihráča. Kolegovia zo straníckej práce i vládneho kabinetu sú len akýmsi komparzom, v ktorom sa ťažko rozlišujú jednotliví členovia. Možno ich premiérka vnímala práve takto, možno sa jej práve takto zafixovali v spomienkach, no je to isté ochudobnenie jej portrétu i filmu o potenciálne dramatické konflikty. Na tento nedostatok poukázal aj John Campbell, autor knižného životopisu Margaret Thatcherovej, ktorý sa kriticky vyslovil k zveličovaniu postavenia premiérky na úkor ďalších členov vlády, najmä ministra zahraničných vecí Geoffreyho Howea (hrá ho Anthony Head). Autorky filmu v rámci apolitickosti sa vyhli hlbšiemu zdôvodneniu i zobrazeniu premiérkinej rezignácie v roku 1990 a ukázali iba jej dojímavý odchod z tradičného sídla predsedov vlády na Downing Street 10. Pomalé kroky špalierom dojatého personálu, lemované stovkami červených ruží, sa nebezpečne priblížili ku gýču...

Margaret Thatcherová, najvýraznejšia svetová politička druhej polovice dvadsiateho storočia, napriek svojim nesporným zásluhám pri ozdravení britskej ekonomiky a zlepšení životného štandardu obyvateľov do dnešných dní rozdeľuje Britov na dva tábory. Autorom filmu slúži ku cti, že nehodnotia túto kontroverznú osobnosť z pravicových ani ľavicových pozícií, ale predkladajú jednu z možných interpretácií jej života. Vďaka bravúrnemu výkonu Meryl Streepovej ponúkajú divákom možnosť, aby si vytvorili vlastný názor na ženu, ktorá dosiahla svoj cieľ za cenu nemalých obetí, osamelosti, nepochopenia a výraznej redukcie rodinného života, a aby sa ju snažili pochopiť.

Železná lady (The Iron Lady), Veľká Británia 2011
Scenár: Abi Morganová
Réžia: Phillida Lloydová
Kamera: Elliot Davis
Strih: Justine Wright
Hudba: Thomas Newman
Masky: J.Roy Helland, Marese Langanová, Mark Coulier
Kostýmy: Consolata Boyleová
Hrajú: Meryl Streepová, Jim Broadbent, Olivia Colmanová, Susan Brownová, Harry Lloyd, Anthony Head, Richard E. Grant, Roger Allam, Nick Dunning, Nicholas Farrell, Michael. Maloney a ďalší
Premiéra v SR: 1.marca 2012
                                      Foto: Magic Box Slovakia