Hold filmu ako takému. Aj tak by sa dalo hovoriť o dvoch filmoch, ktoré získali tohto roku najviac nominácií na Oscara. O diele americkej legendy režiséra  Scorseseho Hugo a jeho veľký objav, ktorý pripomína francúzskeho filmára Mélièsa, a získal jedenásť nominácií – sme už písali. Teraz prichádza do našich kín príspevok relatívne málo známeho európskeho filmára Michela Hazanaviciusa, ktorý sa pre zmenu odohráva v Hollywoode rokoch 1927 až 1932 – The Artist čiže Umelec a má desať nominácií.

Francúzsky režisér, scenárista, producent a v prípade svojho najnovšieho filmu aj strihač  Michel Hazanavicius (1967) už menom naznačuje litovský pôvod (jeho starí rodičia sa usadili vo Francúzsku v roku 1920). Začínal réžiou televíznych reklám v osemdesiatych rokoch a pod prvý televízny film La Classe Americain sa podpísal v roku 1993. Prvý film pre kiná Moji priatelia nakrútil v roku 1999 a objavil sa v ňom aj jeho brat –herec Serge. Nasledujú špionážne paródie OSS 117: Káhira – hniezdo Spies (2006) a pokračovanie OSS 117: Lost in Rio (2009).

Úspech však zaznamenal až v roku 2011 filmom The Artist, ktorý získal na rôznych festivaloch a v anketách dovedna 103 nominácií (najnovšie desať nominácií na Oscara, medzi iným aj za Najlepší film) a 14 hlavných cien, napr. Cenu za najlepší mužský herecký výkon v Cannes a tri Zlaté glóbusy (za najlepší film, pôvodný scenár a mužský herecký výkon).

Na jednom mieste poučuje hrdina filmu svoju partnerku, že ak chce byť úspešnou, musí mať niečo, čo iné nemajú, líšiť sa – a namaľuje jej na tvár znamienko krásy, ktoré sa neskôr stane jej poznávacím znamením. Touto zásadou sa riadil aj Hazanavicius. V čase, keď sa filmári predbiehajú vo využití nových techník a technológií, sa úmyselne rozhodol pre návrat k filmovým začiatkom: nakrútil čiernobiely nemý film s titulkami a melodramatickým príbehom ako z červenej knižnice, ale s moderným podtextom.

Hrdina filmu George Valentin (Jean Dujardin) je hviezdou nemého filmu (s typickými fúzikmi aj niektoré pripomína, nevraviac o tom, že spomienku na jednu evokuje aj jeho meno) a aj v súkromí sa snaží žiť štýlom ako jeho postavy na filmovom plátne: obklopený prepychom a obdivom, ponorený do svojho egocentrizmu. Keď príde domov, zvíta sa napr. so svojím psím miláčikom Jackom, ale elegantnú manželku ignoruje, nanajvýš, ak je pobúrená jeho fotografiami s inými ženami v novinách, pošle do klenotníctva po dajaký šperk, aby si ju udobril, rozprávať sa s ňou však nedokáže.

Časom zisťuje, že vôbec nie je schopný hovoriť. Verí, že divákom stačí dívať sa, nie počuť. O to viac sa ho dotkne, keď zistí, že mladá ambiciózna komparzistka a tanečnica Peppy Miller (režisérova manželka Bérenice Bejó), s ktorou si nie sú ľahostajní, hodnotí nemý film ako grimasy starých chlapov, ktorí by mali uvoľniť miesto mladým. To ešte netuší, že štúdio Kinograph na čele s Alom Zimmerom (John Goodman) sa rozhodne prestať nakrúcať nemé filmy a nástup zvukového filmu dá možnosť vyniknúť práve vychádzajúcej hviezde Peppy, kým jeho odsunie do zabudnutia.

A keďže nešťastie nechodí samo, manželka ho opustí a pripraví o dom, po čiernom dni na burze a neúspechu posledného nemého filmu, ktorý nakrúcal vo vlastnej produkcii, sa ocitne na mizine a svoj žiaľ utápa v alkohole. Peppy na ceste hore chce anonymne pomôcť svojej láske, ale neuvedomuje si, že tým len zraňuje jeho hrdosť.

Z deja sa viac prezrádzať nepatrí. I keď scenárista a režisér v jednej osobe sa netají inšpiráciou častými klišé situáciami z nemých filmov – napr. verný komorník a šofér Clifton (James Cromwell) nechce opustiť svojho pána, alebo oddaný pes zachraňuje Georgovi život – metaforou pre Georgov pád je plagát k jeho filmu, po ktorom v daždi šliapu anonymné nohy a podobne. Presahom a odkazom do súčasnosti možno je, že sa treba naučiť žiť aj so stratami a v neustálych zmenách.

Ale viac ako príbeh samotný upúta spôsob jeho rozprávania. Pôsobivé obrazy, hudba, istá dávka humoru, ale aj psychologická drobnokresba a strih. Mimochodom, len s mimikou a pohybom si museli vystačiť všetci herci. A i keď najviac je oceňovaný predstaviteľ hlavnej mužskej postavy Jean Dujardin (ťažko zabudnúť na jeho sebaironické stvárnenie hoci aj špiónskych scén), na malom priestore zaujal napr. aj známy predstaviteľ kultového filmu Mechanický pomaranč Malcom McDowell ako lokaj. No a štvornohý herec pes Uggie, ktorého vo filme premenovali na Jacka, bol jednoducho úžasný.

Vari neprezradím, že vrahom je záhradník, ak napíšem, že skutočné prekvapenie pre diváka prichádza v poslednej časti filmu v podobe zvukových efektov i nádejného rozuzlenia ako vyhrať nad osudom sa dá hoci aj tancom.

Nemé filmy mali niečo do seba (nie všetko čo je staré je zbytočným anachronizmom, ako si často myslíme) a tento moderný hold nemému ale i zvukovému filmu bol dobrý nápad a stojí za to, bez ohľadu na to, či nejakú sošku Oscara získa.