Vo skvelej 14. epizóde XXII. série animovaného seriálu Simpsonovci súťaží Bart o Oscara so svojím krátkym animovaným filmom Vzteklej fotr. Konkurujú mu (v geniálnej parodizácii) snímky štúdií Aardman, Pixar, dokonca i Sylvain Chomet... a medzi inými i smutný čiernobiely kreslený film odkiaľsi z východnej Európy, v ktorom účinkujú tanky. Pred štvrť rokom však Matt Groening a jeho kolegovia nemohli tušiť, že na festivaloch v Benátkach aj v Toronte zažiari a do boja o Oscara skutočne vstúpi smutný čiernobiely kreslený film odkiaľsi z východnej Európy, v ktorom dokonca účinkujú aj tanky (hoci len nepriamo - ako tanky odchádzajúcich sovietskych okupačných vojsk). Alois Nebel debutujúceho režiséra Tomáša Luňáka a dvojice scenáristov Jaroslava Rudiša s Jaromírom Švejdíkom.

Rudiš so Švejdíkom, uvádzaným pod pseudonymom Jaromír 99, sú tvorcami prvého komiksového románu v modernej českej histórii – trilógie Bílý potok, Hlavní nádraží a Zlaté hory, ktorá vychádzala od roku 2003 samostatne a v roku 2006 vyšla ako celok s názvom Alois Nebel. Autor námetu a výtvarník Jaromír Švejdík sa inšpiroval americkým komiksom 50. rokov minulého storočia, socialistickým realizmom a motívmi starých papierových vystrihovačiek, ktoré pretrvávajú ako svojrázna forma ľudového umenie v Jeseníku. Komiks vyšiel aj v Poľsku a Nemecku. Podľa komiksu vznikla ešte v roku 2005 rovnomenná inscenácia (Činoherní studio Ústí nad Labem, 2005).

Aj film sa, tak ako predloha, delí na tri zreteľne odlíšiteľné časti. Príbeh sa začína na jeseň roku 1989. Titulným hrdinom je samotársky železničný výpravca z malej jeseníckej staničky Bilý Potok. Do seba uzavretý puntičkár nachádza záľubu i uspokojenie v študovaní starých cestovných poriadkov a trpieva zvláštnymi stavmi úzkosti, keď sa mu akoby z hmly vynárajú traumatizujúce obrazy z dávnej minulosti, ktorú – ešte ako dieťa – vytesnil z pamäti. Z doby násilného odsunu nemeckého obyvateľstva po 2. svetovej vojne.

Jeseník, niekdajšie Sudety, dnes česko-poľské pohraničie, je drsný kraj, ktorý, ako vraví na úvod filmu rozprávač, požiera samotárov. Napriek tomu tu Alois Nebel, verný povolaniu svojho otca i svojim každodenným rituálom, prežíva v relatívnom pokoji. Až kým ho o prácu i bývanie nepripraví arogantný, hlúpy a bezcitný výhybkár Wachek, hrubý vulgárny opilec, ktorý spolu so svojím ešte bezcitnejším otcom kšeftuje s ruskými dôstojníkmi, spolupracuje s Verejnou bezpečnosťou, udáva, šíri strach, manipuluje - skrátka stelesňuje Zlo, ktoré ignoruje akékoľvek pravidlá a preto prosperuje v každom spoločenskom zriadení.

Nebel sa najskôr pričinením mladého Wacheka dostane do psychiatrickej liečebne, kde sa zoznámi s tajomným Nemým a potom, keď po prepustení a páde boľševickej totality zistí, že v jeho služobnom byte žije čerstvo povýšený Wachek, odíde do Prahy, aby vo svojej naivite hľadal pomoc i spravodlivosť... na pražskej Hlavnej stanici! Stane sa však bezdomovcom, prespáva na stanici a – paradoxne – nájde tam nielen priateľov, ale i svoju životnú lásku. Práve vďaka nej pozbiera sily na návrat a definitívny súboj so svojimi démonmi, ktorí vôbec nesídlia len v jeho vedomí.

Režisér Luňák sa rozhodol nepokúšať o nemožné. Nechcel dať príbehu podobu hraného filmu. Zvolil si komplikovanejšiu, časovo, technicky a aj finančne náročnejšiu cestu rotoskopie, keď sa nakrútený materiál so živými hercami prekresľuje do podoby animovaného filmu. Miroslav Krobot, Karel Roden, Tereza Voříšková, Leoš Noha, Marie Ludvíková a ďalší hrali so zvýrazneným líčením a často na poloprázdnom pľaci, pričom stavby a interiéry dokreslili až animátori. Podobne ako v komikse, umožňuje tak aj film oslovovať a naplno zapájať divákovu predstavivosť, tvorivosť. Každý divák, ktorý na to má, si počas sledovania môže dopracovať, prispôsobiť film sám sebe, svojim skúsenostiam, názorom i pocitom.

Výsledok je mimoriadne zaujímavý a silný rovnako po formálnej i po obsahovej stránke. Zachováva si komiksovú skratkovitosť, náznakovosť, nedpovedanosť, ale je živý a plný významov, nálad i emócií. Vyhýba sa doslovnosti, nič nevysvetľuje, historické reálie používa ako kulisy dvoch príbehov – pochmúrneho a temného z povojnovej minulosti a druhého, z divokého roku 1989, keď 17. november otvoril svet takmer ničím neobmedzených možností každému, kto nemá súcit a svedomie. Pravda, publikum, ktoré neovláda históriu a reálie, môže byť zneistené až dezorientované. Neocení Dubčekovu inauguráciu novozvoleného prezidenta Havla ani obligátne vianočné Tři oříšky pro Popelku. Nehovoriac už o tom, ako sa z nacistických donášačov a prisluhovačov stali po vojne najzapálenejší "odsunovači" Nemcov a agenti ŠtB, ktorí sa po novembri '89 zasa razom premenili na presvedčených "demokratov" a podnikateľských zralokov. A vôbec – čiernobiely poetický animovaný film z minulosti, o traumatizovanom outsiderovi, vlastne nerobí nič pre to, aby sa zapáčil alebo nebodaj podkladal pasívnemu publiku z multiplexov. So sympatickou vyzývavou zanovitosťou si hrdo dovoľuje byť nekomerčný, svojský.

V súlade s priezviskom hlavného hrdinu (nebel je po nemecky hmla) obrazu dominujú hmly, snehové fujavice a lejaky, ale i nejasné, hmlisté pocity, dojmy. Refrénom sa stávajú duniace vlaky, uháňajúce tmou. Ich reflektory žiaria ako oči záhadných, strašných netvorov. Lokomotívy sú tu oživované aj prideľovaním mien podľa železničiarskeho slangu. Ľudské tváre sú komiksovo zjednodušené až na podstatu – a občas zachádzajú až za ňu, takmer ako masky. I gestikulácia je zámerne zredukovaná. Zato pozadia, krajinky, stavby i stroje sú realizované občas priam fotorealisticky. Napriek tomu (alebo práve preto) postavy nie sú figúrkami, ale evokujú dojem detailne prepracovaných charakterov, skutočných, autentických ľudí, viac či menej pevne previazaných so svojimi hereckými predstaviteľmi. Ak Karel Roden a jeho Nemý chvíľami nemajú veľa spoločného, Alois Nebel je už navždy neodddeliteľne spojený s vizážou a hlasom Miroslava Krobota.

Zahraniční recenzenti spomínajú v súvislosti s Aloisom Nebelom animované snímky pre dospelých Persepolis a najmä tematicky i náladou blízky Valčík s Bašírom, tiež o vyrovnávaní sa s vojnovými traumami.  Za hlavnú náladu filmu považujú nostalgiu. Lenže v skutočnosti to vôbec nie je žiadny poetický pozitívne ladený smútok za dobami nenávratne minulými. Alois Nebel nemá nič spoločného s módou trabantov, kofoly a botasiek. Je to smutné, žalostné obzretie sa za polstoročím našich dejín, plným násilia, krívd, nespravodlivostí a temnoty. Je to vlastne triezve, realistické a pravdivé zhodnotenie koreňov, z ktorých vyrastá naša súčasnosť. Z ktorých vyrastáme my sami.

A predovšetkým – je to film, aký dosiaľ v našich končinách nikdy nevznikol.

Scenár: Jaroslav Rudiš, Jaromír Švejdík. Réžia: Tomáš Luňák. Kamera: Jan Baset Střítežský. Strih: Petr Říha. Hudba: Ondřej Ježek, Petr Kružík. Výtvarník: Jaromír Švejdík. Animácia: Noro Držiak. Účinkujú: Miroslav Krobot, Karel Roden, Václav Neužil ml., Tereza Voříšková, Marie Ludvíková, Leoš Noha, Alois Švehlík, Ondřej Malý, Ján Sedal, Ivan Trojan, Klára Melíšková, Simona Babčáková a ďalší.