Krajina v pasci televízie

Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne
 

Videokracia_3_2_resizeZaujímavých a kontroverzných postáv v dokumente Erika Gandiniho Videokracia je veľa, ale dve si zaslúžia, aby sa o nich povedalo niečo viac. Je ním trojnásobný smutne preslávený taliansky premiér Silvio Berlusconi a hádam najznámejší taliansky paparazzi Fabrizio Corona.

Ako som už spomenula Silvio Berlusconi (1936) zastáva úrad premiéra už po tretí raz. Prvýkrát sa ním stal v roku 1994, potom v rokoch 2001 až 2006 a po tretí raz sa ujal vlády v roku 2008 a povráva sa, že ním dlho nebude. Žeby trikrát a dosť! To sa pri jeho popularite a nevypočítateľných Talianoch nikdy nevie. Hádam niet ešte jednej krajiny (rozhodne v Európe) kde by sa tak ľahko a často menila vláda. Mediálny magnát Berlusconi je najbohatší človek v Taliansku, zakladateľ a akcionár druhej najväčšej talianskej korporácie Videokracia_6_resizeFininvest a od roku 1986 prezident prominentného talianskeho klubu AC Milano. V televíznych staniciach Mediasetu a verejnom vysielaní RAI vládne železnou rukou a dá sa pokojne konštatovať, že nimi riadi osud krajiny. V ostatom čase (už dosť dlho) sa preslávil mnohými sexuálnymi škandálmi a ak sú naše správy o jeho páde pravdivé, vraj mu to už nikto trpieť nebude. Uvidíme.

Neviem, či na Slovensku niekto vie, kto je Fabrizio Corona, ale v Taliansku je to pojem. Píše sa o ňom, že je to skoro blázon, egocentrik a neurotik. Rozhodne je to však bezohľadný paparazzi. Samozvaný „kráľ“ paparazzi, ako mu v Taliansku hovoria, sa označuje za talianskeho Robina Hooda, len s tým rozdielom, že on bohatým berie a fabrizio-corona_resizenamiesto toho, aby chudobným dával, dáva sebe. Priznáva to s hrdosťou, ba priam sa tým chvasce. Všetko vie a fotí so svojou armádou fotografov – najmä herečky, hercov, futbalistov, ale aj veľa známych osobností. Coronu v roku 2009 štátny prokurátor Frank Di Maio obvinil za vydieranie, že svojimi mafiánskymi praktikami ničí život známym osobnostiam. Navrhol mu 7 a pol roka, nakoniec dostal 3 roky a osem mesiacov. Husárskym kúskom Coronu boli rozmazané fotografie Berlusconiho dcéry Barbary v spoločnosti neznámeho muža v nočnom klube v Milane. Premiér bez mihnutia vyplatil 20 000 eur, aby ich neskôr sám zverejnil, údajne s poznámkou, že aj tak na nich nič kompromitujúce nebolo. Corona počas procesu mal veľa zástancov, dokonca mnohí tvrdili, že robili len svoju prácu a je nevinný. Fotil čo videl. A videl veľa. Jeho najznámejšou obeťou bol Lapo Elkmann, potomok dynastie Fiat, ktorý sa zrútil z predávkovania drogami v špinavom turínskom byte. Za nezverejnenie fotografií žiadal Corona 200 000 eur. Berlusconi a Corona i iní sú hlavnými protagonistami dokumentárneho filmu Videokracia.

Režiséra Erika Gandiniho prirovnávajú k talianskemu Michealovi Moorovi, čo je tak trochu nadsadené prirovnanie. Moore je rafinovanejší, ostrieľanejší a skúsenejší. Vie, čo chce povedať a ide na vec vypočítavo, s obrovskou dávkou jemu vlastnému narcizmu. Našťastie, Gandini sa nevystrkuje do popredia, nepredvádza sa, nechá za seba hovoriť druhých. Nie je však v mojich silách objektívne posúdiť do akej miery povedané a videné zodpovedá pravde, lebo Videokracia_2_resizeani mne a dovolím si povedať, že ani mnohým Slovákom nie je dostatočne známa talianska realita. To čo čítame v tlači a počujeme v televízií je pramálo na objektívny obraz. Ten, kto dlhší čas v Taliansku nepobudol, nemôže vyriecť nijaký súd. Môžem teda konštatovať len to, čo som vyčítala z filmu. Na začiatku spoznávame mladého robotníka, ktorého manuálna práca neuspokojuje, chce sa stať niekým, a to sa dá len cez televíziu, lebo len ten je Niekto, kto je na obrazovke. To je mienka vraj takmer celej populácie. Preto sa mladé, pekné, ale aj škaredé devy natriasajú pred obrazovkou, obézne ženy (aj staré) vyzliekajú (nechutné), chlapi s vykradnutým mozgom ukazujú svoje svaly. Veď čo iné by ukazovali, keď nič iné nemajú. Žiaľ, tak prázdno vyznievajú aj takzvané osobnosti, a tak vznikne dojem, že v tejto krajine vládnu hlupáci, bez vzdelania a morálky. A to všetko riadia Berlusconiho televízne stanice, stupídnymi programami, a dostali tak Taliansko na pokraj morálneho rozkladu. Podľa mojej mienky je to len jedna časť pravdy. Neverím, že v tak kultúrnej krajine, ktorá dala ľudstvu toľkých velikánov, vládnu len skorumpovaní hlupáci, nahlúple televízne hviezdy, frustrované staré baby a sexom posadnutí muži. Ak je to pravda je to priam Sodoma a Gomora.

Videokracia_resizeAj malý náznak porovnať dnešné pomery s Mussoliniho fašizmom, keď jeden z protagonistov verejne priznáva, že Benita stále obdivuje, nesedí celkom. Scestná paralela! Mussolini sa tiež motal okolo novín, založil Il Popolo d´ Italia, ale bol to človek cieľavedomý a diktátor v pravom slova zmysle, čo, chvalabohu, Berlusconi nie. Možno dokonalý herec, geniálny manipulátor a populista - to áno, ale nie cieľavedomý fašista. Aj s týmito vlastnosťami dokázal narobiť veľa zla, ale v ostatnom čase škodí škandálmi najviac sebe. Takých faux pas by sa človek bažiaci po nadvláde, akým Mussolini nesporne bol, nikdy nedopustil. A tu sme presne pri probléme, ktorý takto koncipované dokumenty prinášajú. Povedia dobre nahlas A, ale B sa takmer nikdy nedočkáte, ak predsa, tak len tíško. Možno komplexný pohľad sa ani urobiť nedá, lebo politický dokument zvádza vždy k jednostrannosti, a to potvrdzuje subjektívne hľadisko tvorcov.

Videokracia5_2_resizeNakoniec by som filmu o krajine, ktorú ovláda a ohlupuje televízia, všetko odpustila, ale remeselné prehrešky prehliadnuť nemôžem. Oblúk od sna robotníka dostať sa na obrazovku a byť niekým (úbohým a poľutovaniahodným) tvorca dodržal, ale medzitým sa dopustil niekoľkých prehreškov. Ak to bol zámer nech mi to všetci prepáčia, ale často som mala pocit, že to nakrúcajú ochotníci, k čomu dopomohla aj nie vždy najvynachádzavejšia kamera Manuela Alberta Clara a Lukasa Eisenhauera. Profesionalita triumfovala len v scénach s Fabriziom Coronom. Celkove sa mi zdalo, že sa príbeh neraz rozpadáva, chýbala mu väčšia zovretosť. Musím však priznať, že snímke nechýbal humor, ktorý všetky nedostatky o zneužívaní moci médiami produkujúcimi bezduchú zábavu, okorenil a dodal mu akú - akú hodnovernosť. To, že televízia ohlupuje vieme aj my, nemusíme po príklad chodiť do Talianska, stačí si pustiť niektoré naše televízne kanály. A možno by sme sa mali rýchlo prebrať z letargie, vziať si z filmu ponaučenie a konať ?

 

Videokracia5_1_resizeVideokracia (Videocracy) Švédsko, Dánsko, Veľká Británia, Fínsko, 2009
Réžia: Erik Gandini
Scenár: Erik Gandini
Kamera: Manuel Alberto Claro, Lukas Eisenhauer
Hudba: Krister Linder, David Österberg, Johan Söderberg
Hrajú: Silvio Berlusconi, Flavio Briatore, Rick Canelli, Fabrizio Corona

Foto: Film Europe

Vyhľadaj

2percenta

220x220stavoing

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.