Už vyše stotisíc divákov v Čechách videlo časozberný dokument režisérky Heleny Třeštíkovej Katka (2010). Pod lakonickým názvom – krstným menom hlavnej postavy – sa skrýva dramatický a nadovšetko tragický príbeh narkomanky, ktorá droge prepadla vo svojich pätnástich rokoch a odvtedy nenašla silu s ňou skoncovať.

Třeštíková (1949), prvá dáma českého dokumentu, sa s Katarínou Bradáčovou po prvý raz stretla v roku 1996 v terapeutickej komunite Sananim v Němčiciach, keď mala mladá narkomanka devätnásť a pred sebou ešte lákavé predstavy o vlastnej rodine a dieťati. Pekná mladá žena s dlhými tmavými vlasmi a výraznými perami prejavila v kontaktoch inteligenciu i schopnosť sebareflexie, a tak sa režisérka rozhodla sledovať jej ďalšie osudy. Výsledkom bol dokumentárny film V pasti (2001) z cyklu Ženy na přelomu tisíciletí, ktorý pri uvedení v Českej televízii vzbudil mimoriadnu pozornosť. Helena Třeštíková sa na základe toho so svojou „hrdinkou“ nerozlúčila, ale časozberným spôsobom naďalej zaznamenávala peripetie jej života na okraji spoločnosti, podobne, ako to urobila v predchádzajúcich častiach voľnej trilógie, v dokumentoch Marcela (2007) z cyklu Manželské etudy o osudoch osamelej matky, ktorej zahynie dcéra (Cena za najlepší európsky dokument na MFF v Seville), a René (2008) o nenapraviteľnom recidivistovi s dušou umelca (Cena Európskej filmovej akadémie Prix Arte za najlepší európsky dokument roka). Štrnásť rokov života „na dne“ dnes tridsaťtriročnej narkomanky, to je dokument Katka (2010), silný príbeh o ľudskej slabosti a fyzickom i psychickom rozklade osobnosti pod vplyvom návykovej látky. Je dôkazom toho, že príbehy, ktoré píše život, si nevymyslí ani najvynachádzavejší scenárista, že vecné zaznamenávanie reality môže byť emotívnejšie ako najprepracovanejšia fikcia, že dôležitejšia ako umelecká rafinovanosť formy je nefalšovaná človečina obsahu.

Prvú časť filmu tvorí materiál zo spomínaného dokumentu V pasti, ktorý ukazuje, ako sa po predčasnom odchode z terapeutickej komunity Katkin život zamotáva a komplikuje. Pochopiteľne, že kamera nemohla sledovať mladú ženu nepretržite, pri jej spôsobe života boli aj zriedkavejšie stretnutia náročné a ťažko predvídateľné. „Kráľ Heroín“, ako Katka drogu nazýva vo svojej spovedi, si vyberá stále väčšiu daň. Najprv drobné krádeže v obchodných domoch, potom pouličná prostitúcia sú hlavné zdroje peňazí, ktoré sa okamžite premieňajú na biely prášok. Nový moment vnáša do Katkinho života priateľ Láďa, no aj ten je narkoman. Život v čoraz špinavších a odpadkami zaprataných squatoch, ku ktorému sa pridá aj fyzické násilie, sa zdá divákovi neznesiteľný, ale Katka so zahmlenými očami i mysľou zrejme vníma realitu ináč. V jasných chvíľach sa odhodláva s drogou skoncovať, vybaviť si doklady a ísť na liečenie, no predsavzatia sú iba prázdnymi slovami, skutky vypovedajú o jej slabej vôli a možno aj nedostatku motivácie. A tak to ide rok za rokom, čo Třeštíková zaznamenáva vecne, chladnokrvne, akoby s nadhľadom, len zriedka vstupujúc otázkami do príbehu. Nič sa nemení ani po zmene priateľa, keď namiesto Láďu, odpykávajúceho si vo väzení trinásť rokov za pokus o vraždu, prichádza do Katkinho života i postele ďalší narkoman a násilník Roman. Zdá sa, že k zlomu dôjde pri Katkinom otehotnení, no aj tento zázrak v jej vedomí a správaní trvá iba krátko. Ani narodenie krásnej dcéry Terezky, na ktorej sa matkina závislosť našťastie podpisuje len dočasne, nezvíťazí nad drogou – dievčatko zostáva opustené v dojčenskom ústave, matka sa vracia na ulicu. To je už priveľa aj na zdanlivo nezainteresovanú režisérku, ktorá vstúpi do deja s naliehavými požiadavkami, aby Katka konečne niečo urobila, aby si vybavila občiansky preukaz, išla na detoxikáciu, navštevovala svoju dcéru, ak ju nechce definitívne stratiť. Drsná sociálna dráma o bezmocnosti pokračuje, no ani divák už nedúfa v šťastný koniec. Namiesto empatie nastupuje zlosť na mladú ženu, ktorá, fyzicky čoraz zdevastovanejšia, sa necháva vláčiť svojou závislosťou, pričom stále nezrozumiteľnejšie verklíkuje svoje predsavzatia, ktorým zrejme ani sama neverí. Obdivovať možno iba ak sociálnych pracovníkov a lekárov, ktorí sa opätovne a márne zaoberajú touto ľudskou troskou, vzbudzujúcou skôr odpor ako súcit.

Samozrejme, pri torzovitom, hoci kontinuálnom zaznamenávaní Katkinho života zhruba v ročných intervaloch, mohlo režisérke kadečo uniknúť, ale podstata a smerovanie príbehu sa tým nemenia. Škoda, že sa jej napriek vynaloženému úsiliu nepodarilo nadviazať pracovný kontakt s Katkinou rodinou – matkou a dvoma sestrami, že sa nemohla podrobnejšie zaoberať spôsobom, akým si narkomanka s partnerom zarábajú na drogy, cigarety a ďalšie „životné potreby“, že hrdinov nevidíme aj v každodennej prevádzke, pokiaľ sa netýka drog. Vítaným osviežením a akýmsi nadýchnutím sa pri sledovaní tohto tragického osudu sú dve akoby poetické scény spojené s vodou: raz sa Katka necháva obmývať prúdmi fontány, raz leží v potoku, a v oboch prípadoch to pôsobí ako podobenstvo: akoby voda z nej zmývala všetku nahromadenú vonkajšiu i vnútornú špinu. Lenže ani po tejto „očiste“ neprichádza katarzia...

Helena Třeštíková je napriek svojej fyzickej krehkosti zrejme vnútorne veľmi silná dáma a nenapraviteľná optimistka: príbehy o nádeji sú jej veľkou témou. Ani vo filme Katka neláme palicu nad svojou hrdinkou, nesúdi a neodmieta ju, no divák napriek otvorenému koncu má skôr depresívny ako príjemný pocit. Ktovie, ako na dokument zareagujú školáci od dvanástich rokov, pre ktorých má byť film súčasťou prevencie proti drogám, čo je aj jedným z dôvodov, prečo má (trochu rušiace) slovenské titulky. Skúsenosti z českých škôl sú vraj povzbudzujúce, no nemožno sa ubrániť obavám, že ide o rizikový experiment, aj keď posilnený metodickými pokynmi pre učiteľov. Neviem, či sa vplyv audiovizuálneho umenia na recipienta nielen v tomto prípade nepreceňuje – v kladnom i zápornom zmysle. Verme, že zhliadnuté dielo vo väčšine školákov vyvolá odpor k návykovým látkam a že u tých, čo už s drogou nejaké skúsenosti majú, to neposilní názor o márnosti boja s touto závislosťou. Katka, žiaľ, svoj zápas zatiaľ prehráva a špirála, po ktorej sa rúti k tragickému koncu, sa krúti stále rýchlejšie...

Katka, ČR 2010
Námet, scenár, réžia: Helena Třeštíková
Kamera: Vlastimil Hamerník, Kristián Hynek, Martin Kubala, Ferdinand Mazurek, Braňo Pažítka, Miroslav Souček, Tomáš Třeštík
Hudba: Tadeáš Věrčák
Strih: Jakub Hejna
Dramaturgia: Michael Třeštík, Jan Gogola ml.