Dobrou správou pre všetkých milovníkov severskej kultúry je, že záujem oňu stále nielen trvá, ale sa i veľmi pôsobivo šíri. Okrem počtov prečítaných kníh a zhliadnutých filmov sa nesporne zvyšuje i rozsah cestovateľských itinerárov a zážitkov zo všetkého, čo severské zeme ponúkajú. Tento stále bohatší „kultúrny objem“ je nielen príjemným relaxačným doplnkom. Je i poučný. Prinajmenšom v lekcii o životnom štýle a samozrejme výnimočnom severskom vkuse. Lákajú nás totiž všetky dostupné inakosti, severské nevynímajúc. Dôvodov je iste viac, ale poznanie povahy a kvality rozdielov rozširujú naše rozlišovacie schopnosti. Filmy prehliadky Scandi, servírované festivalovému publiku s jasnou predstavou o repertoárovej dramaturgii, sú dobrým dôvodom, ako s ich kultiváciou začať, ale aj úspešne pokračovať.

Stratégia výberu
Jej kritériá veľmi jasne vo festivalovej brožúrke pomenúva riaditeľ a majiteľ distribučnej spoločnosti Film Europe, ktorá celú akciu organizuje, Ivan Hronec. V jeho koncepcii sa hľadala „divnosť“, termín bezpochyby spojovaný s pulzujúcim trendom prinajmenšom európskeho rozmeru a prítomný aj v označení „gréckej divnej vlny“ v zosobnení jej hlavnej postavy, režiséra Yorgosa Lanthimosa. Ďalej žánrovo jasne vymedzené filmy a zaujímavé epické plátno. Všetko bolo a navyše doplnené širokou škálou myšlienkových i formálnych inšpirácií, predložených početnému publiku elegantne a s gráciou, aj zásluhou debát s hosťami a vstupnými úvodmi odborníkov.

Filmy samotné však vytvárajú istý druh príbehu, do ktorého sa vpisuje nielen mapa histórie severu, ale aj jeho súčasná mentálna topografia. Začať môžeme novou verziou Emigrantov režiséra Erica Poppeho. Tému vysťahovalectva dôsledne „ozvučil“ spisovateľ Vilhelm Moberg (1898-1973) v tetralógii románov z rokov 1949 až 1959, ktoré vyšli aj v češtine pod názvami Vysťahovalci, Prisťahovalci, Usadlíci a Posledný list do Švédska. Aj keď v 19. storočí došlo k značnému hospodárskemu rozvoju, malo status vysťahovaleckej zeme. Medzi rokmi 1851 až 1930 odišlo cez milión ľudí, najčastejšie do USA, kde sa usádzali obvykle vo Wisconsine a Minnesote. So sedliakom Karlom Oskarom Nilssom (Gustaf Skarsgard, Floki z Vikingov), jeho ženou Kristínou (Lisa Carlehed), ich štyrmi deťmi a radom ďalších postáv, sledujeme odyseu zo Smalandu (juh Švédska) za záchranou, cestu loďou do USA, ktorá v tom čase trvala desať týždňov a zakladanie nového domova na brehu jazera Ki-Chi-Saga (Chisago).

Porovnanie s Emigrantami režiséra Jana Troella zo 70. rokov, aj napriek účasti Liv Ulmannovej v roli Kristíny, svedčí jednoznačne v prospech novšej verzie. Je evidentné, že tvorcovia pracovali s rozpočtom, ktorý dovoľoval výraznejšie dobové vykreslenie prostredia a rozvinúť tak rozprávanie do oveľa sugestívnejších polôh. Ídeové i tematické akcenty však zostávajú rovnaké a táto voľba je diskutabilná. Interpretácia románu cez optiku nového videnia by iste prinajmenšom posunula niektoré románové línie k súčasným rovinám. Aj keď najviditeľnejšie film odkazuje na problémy s blízkovýchodnou a moslimskou emigráciou do Európy a snaží sa nejako podčiarknuť vysťahovaleckú paralelu, sú tu aj iné motívy, prinajmenšom kontakt s pôvodným obyvateľstvom (scéna, keď Indiáni vojdú do ich chalupy), alebo existujúca konfrontácia množstva odlišných národov, mieriacich v tom čase do Ameriky, zaberajúcich pôdu obyvateľov, ktorú si jednoducho privlastnili.

Veľkú časť severskej psyché formoval prísny protestantizmus, vtelený aj do filmových príbehov v postavách pastorov, sídliacich na farách a na kazatelniciach drevených kostolíkov. Túto časť škandinávskeho metapríbehu si pripomenieme nórskym filmom Posadnutosť (2022) režiséra Henrika Martina Dahlsbakkena. Ídeová deklaratívnosť filmu sa pohybuje na viacerých úrovniach a nedá sa celkom tvrdiť, že sú vzájomne kompatibilné, lebo hľadať väzby a súvislosti medzi rasovými predsudkami k pôvodným miestnym obyvateľom, Sámom a sexuálnymi vývrtkami pastorovho syna Oscara, dopúšťajúceho sa dokonca incestu na vlastnej slepej sestre Agáte, je trochu krkolomná záležitosť. K oveľa čistejšiemu „sámskemu naratívu“ sa vo filme Sámska krv (2016) Amanda Kernell, svojho času hit festivalu Scandi. Sypať si popol na hlavu za najrôznejšie historické udalosti je činnosť v posledných rokoch veľmi populárna, ale tu sa navyše tvorcovia snažia o nejaký druh mystiky v podobe starých sámskych hrobov, ktoré sa vrchnosť rozhodne jednoducho preložiť na iné miesto. No a zato ich má stíhať nešťastie a rany osudu. Uspokojivú kvalitu by možno úplne stačili uhrať dve dievčatá, okrem Agáty malá Sámka My. Prišla o rodičov a tak sa dostala do domu pastora. Veľmi sľubná bola i postava samotného pastora Lauritza Smitha (Jan Saelid), s mohutnou býčou šijou, žiadúcimi očami číhajúceho diabla a gestami láskavého otca a spravodlivej hlavy miestnej komunity. Má postaviť kostol a postarať sa o svoje ovečky, ale nič z toho nedokáže.

Do tretice sa na mapu vojde i film Všetky moje listy spáľ (2022) Bjorna Rungeho (o filme sme už písali), situovaného do spisovateľského domu, kde sa v lete 1932 stretnú traja ľudia, manželský pár spisovateľ Sven a Karin Stolpeovci a mladý začínajúci spisovateľ Olof Lagercrantz. Do Karin sa zamiluje, ona lásku opätuje a Sven včas všetko zarazí. S odstupom všetko popisuje vnuk dvojice Alex a zamýšľa sa nad tým, čo všetko od svojich starých rodičov zdedil. Melodramatický náboj, kultivovaná réžia a slušné herecké výkony iste divákov oslovia, ale zaujímavá je aj iná „podtéma“ celého škandálu. Triumf náboženského étosu dokonale pacifikuje slobodomyseľnú Karin, na staré kolená je z nej nielen poslušná domáca pani, ale dobrovoľne káže i svojmu vnukovi. Myslím si, že tento zápas by ma zaujímal oveľa viac než rozkmitaný manželský trojuholník a jeho hra na skrývačku.

Dýchavičné žánrové extempore
Boli to dva pokusy, obom síce chýbalo dosť na označenie za slušné, ale zase na znudený, ani na podráždený odchod z kina to nebolo. UFO Švédsko (2022) sa celkom netrafil do žánrového tónu a chvíľu pripomína komédiu, potom zase chce udrieť na vážne akordy a toto striedanie akosi vyrušuje. Ide o príbeh mladej dievčiny Denise. Je presvedčená, že jej otca unieslo UFO a dopracuje to s nedobrovoľnou pomocou spomínanej organizácie na stretnutie. Zistí však, že otec sa na zem vrátiť nechce a tak sa na hranici rozmerov rozlúčia. Odpoveď na otázku, či sa národné verzie mimozemských príbehov v niečom odlišujú, alebo všetci kopírujú hollywoodske mustry asi bude nejaký čas poletovať priestorom, ale možno nejaká originálnejšia inšpirácia príde z existujúcej švédskej organizácie AFU (Archive for Unexplained) a zaznamenané „ghost rockets“ zohrajú v nejakom sviežom dielku svoju historickú úlohu.

Ďalším žánrovým príspevkom bolo fínske Ono režisérky Hanny Bergholm, v anglickej verzii nepreložiteľné Hatching od vyliahnuť sa. Viac v recenzii, lebo z festivalového programu, lebo zamierilo i do našej distribúcie.

Aktuálne patológie
Zastupovali ich filmy Je mi zo seba zle, vydarený debut nórskeho režiséra Kristoffera Borgliho a dánske Nič režisérskej dvojice Triine Pil Christensenovej a Seamusa McNallyho. S istým odstupom sem môžeme zaradiť aj nórsky film Bombastický Johan Hallvara Witzoa, o celoživotnej láske k dynamitu, ktorá Johana pripraví nielen o rodičov, ale aj o ostatné životné radosti. Všetky tri patrili k tomu najzaujímavejšiemu svojim originálnym uchopením malých i väčších súkromných aj kolektívnych obsesií, vhodne ilustrujúcich a vlastne i satirizujúcich aktuálne názorové trendy „bezbariérovej“ slobody.

V prvom nájde ambiciózna Signe svoju šancu presadiť sa v novom smere modelingu, posadnutom zdravotnou diverzitou hendikepovaných modeliek. Chce sa vyrovnať svojmu partnerovi Thomasovi, konceptuálnemu výtvarníkovi a zaujať tak zaslúženú spoločenskú pozornosť. Nájde pokútne drogy a užíva ich spôsobom, hraničiacim so sebadeštrukciou. Znetvorí sa k nepoznaniu a stáva sa celebritou, agentúrnou hviezdou, vystavenou na obdiv. Táto čierna komédia mieri presne a artikuluje poučné maximy excesom filozofie ozvučenia minorít.

Ešte ďalej ide príbeh skupinky školákov vo filme Nič, nakrútenom podľa románu dánskej autorky Janne Teller. Žiak Pierre oznámi spolužiakom i pedagógom svoje existenciálne pochybnosti o zmysle čohokoľvek, vylezie na strom a odmieta z neho zliezť. Agnes sa teda rozhodne zorganizovať happening, aby ho presvedčili o opaku. Každý z nich má prispieť niečím, na čom záleží a vytvoriť tak „kopec významných vecí“. Agnes obetuje svoju pýchu, zelené sandále, Sebastian rybársku udicu, Gerda škrečka a tak ďalej. Hra však uniká z reťaze, nasleduje poprava obľúbeného psa a na kopu pribudne jeho hlava, obetuje sa panenstvo i odseknutý prst. Akcii sa dostane i mediálnej pozornosti a o „inštaláciu“ má záujem múzeum. Odkúpi ju za milióny. Koniec je pochopiteľne tragický, potenciál hry sa vyčerpal.

Oba príbehy sú obdivuhodné v odvážnom a dômyselnom nastoľovaní tém, reálnych a aktuálnych. Prekračujú všetky myšlienkové stereotypy a nič nehovoriace floskule, sú objavné a inteligentné, natočené talentovanými ľuďmi. Zaslúžili by sme si viac takýchto filmov aby sme mohli zdieľať myšlienkovú inováciu a jej inšpirujúce impulzy.

Scandi i tohto roku priniesol bohatú nádielku filmov, dôkazov o obdivuhodnej kondícii malých, veľkých severských kinematografií .