Slogan 15. medzinárodného filmového festivalu Bratislava „Keď neprídeš, neuvidíš!“  bol priam vizionársky presný a ešte nikdy netrafil tak do čierneho. Skutočne, keď ste neprišli, neuvideli a nezažili ste, na jednej strane veľmi zaujímavý a podnetný výber filmov tak súťažných, ako aj mimosúťažných, a na druhej taký organizačný zmätok.

Usporiadatelia akoby zabudli malú násobilku, inak si tú dezorganizáciu neviem vysvetliť. Veď už aj žiaci tretej ľudovej dokážu zrátať kapacitu kinosál a tomu prispôsobiť vstupenky. Budem však konkrétna. Hlavná súťaž celovečerných hraných filmov sa premietala v mojom obľúbenom kine Mladosť, ktoré tohto roku oslávilo svoju storočnicu. V tomto malom kinečku mali filmy možnosť vidieť diváci i akreditovaní novinári. Trpeli aj jedni, aj druhí. Akreditačný preukaz neplatil, keď bolo kino už obsadené, ale za peniaze sa vstupenka kúpiť dala. Päť minút pre začatím predstavenia neplatilo nič. Citujem z programu „Upozornenie ! Najneskôr 5 minút pred predstavením prosíme zaujať svoje miesta. Po tomto termíne budú voľné miesta ponúknuté ďalším záujemcom.“ Každodenná „bitka“, kto kde bude sedieť otravovala a neprispela k pohodovej festivalovej atmosfére. Mnohým povolili nervy a konfliktom sa nedalo vyhnúť. Boli však aj humorné situácie. Napríklad jeden z režisérov súťažného filmu poďakoval divákom nasledovne: „Som rád, že do takého malé kina prišlo toľko ľudí.“ Interpretujte si to, ako len chcete...

Sumarizujúc: akreditačný preukaz bol zdrap papiera, čo je aj pre mňa nóvum. Videla som už za tie roky veľa festivalov, dobých i zlých, ale tento je slovenské prvenstvo. Už rozhodnutie roztrúsiť filmy do 5 kín - Nostalgia, Lumière, Mladosť, Film Europe a Betelier –  signalizovalo, že to nemôže fungovať. Vedeli sme to všetci, vedeli sme aj to, že peňazí je málo, šetrí sa, čo je samozrejmé, ale takto tristne to dopadnúť nemuselo. Zároveň sa vnucovala priam hamletovská otázka: Robiť alebo nerobiť ? Väčšina si myslí, je lepšie niečo robiť ako nič, k čomu sa aj ja prikláňam, no s rozmyslom, bez chaosu a potemkiniády na slovenský spôsob. Festival sa slávnostne otvoril 6. novembra večer a uzavrel 10. novembra udelením cien víťazom. Oficiálne však trval do 12. novembra - premietali sa rôzne filmy v spomínaných kinách. Ak dobre rátam de facto sú to 4 celé dni a nie 7. Rozhodne posledné dva sú len festivalový apendix.
 
Víťaz festivalu
Pôvodne som si povedala, že mi tento festival môže byť ukradnutý, no vzápätí som si uvedomila, že by som sa správala takisto neprofesionálne, lebo ako k tomu príde napríklad  hlavný programový dramaturg Nenad Dukić (na obrázku), jeho tím a mnohí iní, ktorých stálo nemalú námahu zostaviť po obsahovej stránke tak podnetnú súťaž. A čo za organizačnú neprofesionálnosť môžu chudáci režiséri, z ktorých mnohí prišli na festival.   
Súťaž celovečerných hraných filmov by som prirovnala filmovej ilustrácii najpálčivejších problémov súčasnosti, ktorých sú plné noviny. Sú to: akceptovanie spolužitia rôznych kultúr a etník, šikana na školách a problémy v školstve, gay problematika, korupcia v policajných zboroch, následky lokálnych vojnových konfliktov na obyvateľstvo a osamotenosť. Teda témy, ktoré trpia súčasnú Európu.

Veľkú cenu (Grand prix) udelila medzinárodná porota slovinskému filmu Triedny nepriateľ (Razredni sovražnik) Roka Bičeka. Bola by som ním takisto nadšená ako porota i porota FIPRESCI, ktorá mu tiež udelila svoju cenu, keby mi neutkvel v pamäti film víťazný film z Cannes z roku 2008 francúzskeho režiséra Laurenta Canteta Medzi stenami. Priveľmi mi ho pripomínal i keď Cantetova snímka má širšiu platnosť, v ktorej ide o nezvládnuteľné deti, kvôli rôznemu kultúrnemu zázemiu. Kým francúzsky profesor sa snaží deti naučiť správne hovoriť po francúzsky, a tak im umožniť včleniť sa do spoločnosti, Bičekov hrdina vyžaduje kázeň a poriadok a chce ich naučiť samostatne rozmýšľať a rozhodovať. Robí to súchopárne, pre pubertiakov nesympaticky a chladne. Citovanie z diela Thomasa Manna (konkrétne z piatich jeho najznámejších noviel si vybral Tonio Krögera) ich irituje. Poburuje o to viac, že obviňujú učiteľa nemčiny zo smrti spolužiačky. Dievča spáchalo samovraždu, nevedno prečo, ale spustila lavínu odporu proti kantorovi i celému školskému systému. Zdôvodnenie poroty je nasledovné: “Za prenikavú štúdiu akútneho generačného rozporu, ktorý klíči zo semien odcudzenia a bigotnosti". Dá sa s tým do istej miery súhlasiť s poznámkou, že učiteľ je z iného storočia ako jeho kolegovia, z ktorých si mnohí s deťmi rozumejú, a najmä  anachronizmom škodiacim mladým rozvíjajúcim sa jedincom. Najcennejšie na filme je drobnokresba jednotlivých postáv tak učiteľov, ako aj žiakov. Deti sú charakterovo presne vymedzení, predpokladáme čoho sú schopní a tušíme čo z nich vyrastie, učitelia zase zodpovedajú nedokonalému systému a degradácii kantorského stavu v súčasnej spoločnosti. Igor Sambor si za úlohu učiteľa nemčiny odniesol cenu Najlepší herec. Zahral rolu parádne, ale musím dodať, že najťažšie pri týchto úlohách je utrafiť charakter a keď nájde spôsob, či pózu, ostatné ide samo (veľa hercov by so mnou súhlasilo). Hrdina je stále dokonale v jednej polohe a aj vo vypätých momentoch ostáva takmer nemenný. Zaujímavé, veľavravné dielo, ktoré sa takisto odohráva medzi stenami jednej školy je zároveň aj obžalobou apatickej a nevšímavej spoločnosti voči školskému systému, chybou krásy je len to, že nebude patriť medzi prvolezcov.

Osobne ma po filmovej stránke možno viac prekvapila švédska režisérka Anna Odell s filmom Stretávka (Ǻterträffen). Režisérka si zahrala aj hlavnú postavu a získala cenu Najlepšia herečka. Príbeh je rafinovanejší a filmovo atraktívnejší. Anna, v súčasnosti už známa a kontroverzná režisérka, nakrúti s hercami maturitné stretnutie, kde si namiesto zábavy so spolužiakmi vybavuje šikanu. Vo fiktívnom filme ju z maturitného stretnutia vyhodia. Postupne ho potom premieta skutočným spolužiakom, ktorí ju na stretnutie vlastne nepozvali a chce vedieť prečo. Zistí, že ani teraz pre spolužiakov nič neznamená, ich charaktery sa rokmi nezmenili. Anna totiž vždy vybočovala z radu a už vie, že snažiť sa vyjsť s ľuďmi, s ktorými nie je na jednej vlnovej dĺžke, je strata času. Oni jej nerozumejú, dokážu len ubližovať a ona nevie prečo. Nuž preto, že je iná. Zmieri sa s tým a posledná scéna je priam symbolická – Anna sedí na streche domu a odtiaľ sa pozerá na hemženie v meste. Zaujímavý film, pertraktovaný plnokrvnými charaktermi, nakrútený zručne a pôsobivo.  

Najlepší režiséri
O cenu Najlepší režisér sa podelili ex aequo chorvátsky režisér Bobo Jelčić za film Obrana a ochrana (Obrana i zaštita) a ruský režisér Jurij Bykov za film Major. Keď som na úvod povedala, že festival odrážal témy, o ktorých sa často píše v novinách potvrdzuje to aj koprodukčný film Chorvátska a Bosny a Hercegoviny Obrana a ochrana. Nedávno som čítala, že ani replika znovu postaveného slávneho mosta v Mostare nezblížila obyvateľov. Každá zo strán žije oddelene, ľudia sa nestýkajú. O smutnom a bezútešnom živote v tomto prekrásnom starodávnom meste pojednáva film Boja Jelčića. Hlavnému hrdinovi zomrie najlepší priateľ a muž stojí pred dilemou ísť alebo nie na moslimský pohreb. Rázna manželka rozhodne, že pôjdu. Situácia v meste je tak zložitá, že ani taxíky z jednej časti do druhej nepremávajú. Priateľ ich odmietne odviesť. Manželia teda musia ísť pešo. Pohreb absolvujú, ale problémy medzi nimi sa až potom vyhrotia. Žena nechce prepadnúť zlobe a strachu, kým manžel je vystrašený a možno aj zbabelý. Film patrí do kategórie filmov s neuzavretým koncom, keď hrdina ponižujúco čaká na rozhovor s nejakým miestnym pohlavárom (nešpecifikuje sa presne, kto je to a v akom sú vzťahu) isté je, že situáciu nezľahčuje, skôr eskaluje, ale to si môžeme len domyslieť. Možno ho za „odvahu“, že bol na moslimskom pohrebe potrestá, možno sa s ním len zahráva. A v takejto atmosfére žijú ľudia v dakedy jednoliatom, kultúrnom a veselom meste.

Ešte viac šokujúci bol ruský príspevok Jurija Bykova Major, v ktorom si bravúrne zahral aj jednu z úloh. Majorovi miestnej polície Sergejovi Soboljevovi oznámia, že jeho žena rodí, má ísť za ňou do nemocnice. Ľahkomyseľne šoféruje na zľadovatelej ceste a smrteľne zraní dieťa na prechode. Okamžite privolá priateľa na pomoc a stojí pred dilemou zatušovať celý prípad, alebo niesť následky. Kamaráti policajti sa s jeho súhlasom rozhodnú prípad zniesť zo sveta, a to doslova. I keď sa v mužovi na krátky čas ozve svedomie, skorumpovaní koplici, bojaci sa o svoje teplé miestečká, mu to nedovolia. Z jedného nešťastia je hneď niekoľko, zabijú manžela, popravia ženu, len aby sa nikto nič nedozvedel. Pointa? Sergej sa otrasie a ide do nemocnice za manželkou. Bykov vykreslil policajný zbor ako hniezdo vrahov, ktorí si nevážia ľudského života a je im jedno, či niekoho odpravia alebo nie. Slovo spravodlivosť je pojem neznámy. Takto ďaleko hádam nezašiel ani bieloruský režisér Sergej Loznica, ktorý si skutočne nedáva servítku pred ústa a kritizuje v krajinách bývalého ZSSR hádam všetko. Bykov však zvládol tému profesionálne zručne, vierohodne a dostatočne kruto.

O štyroch, ktorí sa cena neušla, ale zaujali
Ukrajinsko – turecký príspevok Miluj ma (Ĺjubi mene) režisérskej dvojice  Maryny Er Gorbach a Mehmeta Bahir Er je ľúbostný príbeh Turka Cemala, ktorého chystajú oženiť so ženou, ktorú nikdy nevidel a pred svadbou ho odvedu do Kyjeva, aby sa rozlúčil so slobodou a krásnej Kyjevčanky Saši. Dohromady ich dostane náhoda, keď nahnevaná Saša na svojho partnera ide zo zlosti do nočného klubu. Nerozumejú si, ale iskra preskočí napriek rečovej bariére. Chlapec vie, že je to tá práva a ona sa po prvý raz cíti pri ňom ako rovnoprávna partnerka. Osud im však nepraje. Snímka osciluje medzi komédiou a drámou, ale hodnoverne vypovedá o komplikovaných vzťahoch medzi ľuďmi, ale najmä medzi dvomi kultúrami.

Humorným spôsobom sa s medziľudskými vzťahmi zaoberá aj talianska snímka Mattea Oleotta Zoran, môj debilný synovec (Zoran il mio nipote scemo). Pôžitkársky a nezodpovedný 40-ročný Paolo žije neďaleko talianskej a severovýchodnej hranice. Keď mu príde odkaz, že zomrela teta v slovinských horách a odkázala mu 16-ročného synovca Zorana do opatery, je rozhodnutý dať ho sociálke. No len do momentu, keď zistí, že geniálne vie hrať šípky. Plán je jasný – pôjdu na majstrovstvá do Škótska. Všetko sa nakoniec zamotá, nádeje padnú aj to, že sa raz k nemu vráti exmanželka a Paolo zrazu pocíti čo je to odmietnutie a samota. Ostane mu len pubertiak Zoran, ktorý ho dokáže aj komandovať a zdá sa, že mu zmení aj život. Nemôžem sa však zbaviť domu, že mi snímka vypovedá skôr slovinskom humore ako talianskom. Keby som nepočula, že herci hovoria po taliansky tak si myslím, že som na chorvátskom alebo slovinskom filme. Nakoniec je jedno koho je to humor hlavné je, že nás rozosmial.

Turecký režisér Mahmut Fazi Coskun prispel do súťaže v turecko – nemeckej koprodukcii filmom Jozgat blues (Yozgat Blues). Starnúci spevák Jazuv učí študentky miestneho kurzu a spieva stále hity 70. rokov. Keď sa kurz skončí jedna z jeho žiačok, Neşe, ho uhovorí, aby ju prijal ako vokalistku. Spolu odídu spievať do klubu v meste Jozgat. Jedného dňa Jazuv zistí, že ho zrejme podviedli, hotel za neho neplatia, musí všetko predať, aby vyrovnal účty. Nechce však sklamať mladé dievča, ku ktorému zrejme pociťuje viac ako profesionálnu spolupatričnosť. Kým Jazuv ostane sám opustený všetkými mladá žena nájde šťastie s mladým holičom. Témou filmu je v podstate sebaobetovanie za šťastie niekoho, kto mu je evidentne veľmi blízky.

Neveselo končí aj vzťah dvoch lesbičiek žijúcich v legálnom manželstve. Jedna z nich chce mať za každú cenu dieťa, ale ani v tolerantnom Nemecku nie je umelé oplodnenie lesbického páru jednoduché. Rozoberať tento problém sa podujala nemecká režisérka Anne Zohra Berrached vo filme Dve matky (Zwei Mütter). Katja a Isabella po mnohých odmietnutiach nájdu lekára, ktorý je im ochotný pomôcť, ale to stojí veľa peňazí. Katja po takmer finančnom krachu chce v tomto úsilí prestať, ale Isabella je neodbytná, podomácky sa oplodňuje a hľadá vhodných darcov kým sa jej nepodarí otehotnieť. A je šťastná, oveľa menej už jej partnerka, lebo vie, že je na vedľajšej koľaji. Kým jedna prekypuje šťastím, druhá prichádza o vzťah, pokojné zázemie i peniaze. Snímka veľmi jemne a kultivovane hovorí predovšetkým o zodpovednosti byť rodičom, tobôž v lesbickom zväzku. Problém necháva režisérka otvorený a divák len tuší, že harmonický vzťah dvoch žien bude v budúcnosti vážne naštrbený.

Osem súťažných filmov, z ktorých podľa mojej mienky Triedny nepriateľ, Stretávka a Major boli niečo nad priemerom, ostatné však spĺňali kritéria profesionálne dobre zvládnutých tém, ale najviac si cením, že hovorili k problémom, ktoré sa nás všetkých týkajú, hovoríme o nich a riešime dennodenne. Možno aj preto bola súťaž zaujímavá, lebo sa možno náhodou, alebo zámerne, sústredila na európsku kinematografiu, európske problémy, čo považujem za klad tohtoročnej súťaže.