Festivalové Karlove Vary sa tohto roku môžu pochváliť plejádou hviezd. Ako prvý, ešte pred začatím 75. medzinárodného filmového festivalu Karlove Vary (30.6. – 8.7.), zavítal sem austrálsky herec Russell Crowe. Držiteľ Oscara za Gladiátora a dvoch Zlatých glóbusov bol týmto krásnym kúpeľným mestom okamžite očarený, čo na každom kroku patrične dával najavo. Na úvod festivalu na jeho slávnostnom otvorení si prevzal od prezidenta festivalu Jiřího Bartošku Krištáľový glóbus za mimoriadny umelecký prínos svetovej   kinematografii. Príjemným prekvapením však bol samotný prezident festivalu, ktorý sa zrazu objavil. Dlhší bol chorý a nevedelo sa presne kedy ho lekári prepustia zo svojej starostlivosti. Stalo sa a zožal od obecenstva obrovský potlesk. Radosť, že ho vidia bola nefalšovaná a on svojich divákov nesklamal.

Na otvorení festivalu nechýbala ani švédska herečka Alicia Vikander s manželom Michaelom Fassbenderom, ktorá si zasa prevzala Cenu prezidenta festivalu. Takisto Oscarom ovenčená herečka si zahrala hlavnú úlohu v nesúťažnom filme Kráľovnin gambit, ktorý festival slávnostne otvoril. Písali sme o ňom pri príležitosti jeho uvedenia v tohtoročnej canneskej súťaži pod originálnym názvom Firebrand. Snímke po profesionálnej stránke niet čo vyčítať, ale preslávila sa skôr bezbrehým falšovaním dejín. O deň neskôr si Cenu prezidenta festivalu prevzal nemenej populárny herec Ewan McGregor, ktorému spoločnosť robila jeho dcéra Clara. O tej sa povráva, že je to budúca veľká hviezda. No a na záver si po tú istú cenu príde aj Robin Wright, bývala manželka Seana Penna, ktorá sa tiež môže pochváliť bohatou paletou zaujímavých úloh.

Herec, hudobník i režisér
Hobby Russella Crowea je muzika. So svojou kapelou Indoor Garden Party hrá vraj už od roku 1985 a teraz bol s ňou na trojmesačnom turné po rôznych krajinách, ktoré zakončil v Karlových Varoch. Od deväťdesiatych rokov vychádzajú jeho platne a rád sa tým pochváli. Jeho koncert na záver otváracieho večera trval do pol jednej v noci a spať sa veru nedalo. Thermál sa otriasal od základov. Nadšený dav jeho fanúšikov obľahol hotel a nie a nie sa rozísť, bodku za večerom musel rázne urobiť sám šéf kapely. Nikto však nereptal, lebo to bol zážitok.

Tlačová beseda s Russellom Croweom bola živá a podnetná. Na úvod sa znovu vyznal k svojmu zážitku, keď po prvý raz zazrel Karlove Vary: „ Boli sme už v rôznych krajinách, ale že objavíme také krásne miesto ako Karlove Vary sme netušili. Krásny, nádherný, rozprávkový svet, plný krásnej architektúry. Všetkým odporúčam, aby si to prišli pozrieť, lebo je to nevšedný zážitok...“ Rád odpovedal na všetko, len ho opätovne prekvapila otázka o českom pive. „Prosím vás, čo máte stále s tým pivom ?“ čudoval sa, zrejme si dostatočne neuvedomil, že je v krajine kde je pivo priam posvätné.  "Nie som, ako vy, posadnutý pivom. Keby som si musel vybrať, vyberiem si gin. Pivo mi je ukradnuté.“ A takisto sú mu „ukradnuté“ jeho narodeniny. Na budúci rok bude mať 60. rokov a takýto je jeho postoj: „Rád oslavujem narodeniny druhých, ale nie svoje. Moje ma nezaujímajú.“

O svojich úlohách hovorí rád a priznal sa aj k pocitom, ktoré zažíval pri preberaní Oscara za Gladiátora, ktorého režíroval Ridley Scott. A priznal tiež, že nie je nadšený, že v druhom diely, ktorý Scott pripravuje hrať už nebude. „Ridley vie čo robí a iste to bude dobrý film“, povedal s trochou smútku. Ale vráťme sa k preberaniu Oscara. „Je to veľmi ťažké vysvetliť, keď zrazu počujet svoje meno Akoby sa prepadla zem pod vami zem. Mnohí nevedia čo robiť, plačú, onemejú, zabudnú na všetko. Ja som sa nadýchol a povedal som si, že budem hovoriť svojmu desaťročnému ja. Spojil som to so svojim detstvom a pomyslel som si, že každý si môže splniť svoj sen a ja už viem, že som to zvládol.“ Na Riedleyho nezanevrel, veď spolu nakrútili päť filmov a bude pre neho vždy vzorom veľkého umelca. „Ridley je moja mladosť“, priznal.

Osobitnou kapitolou a možno tou najmilšou je pre Russella réžia. Málokto vie, že ako veľmi mladý začal nakrúcať krátke filmy, ktoré mu neskôr otvorili cestu do sveta. A môže sa pochváliť aj dvomi celovečernými filmami Poker Face a Cesta nádeje. „Pre mňa je réžia tá najúžasnejšia vec, lebo režírovanie je úžasná mágia a dlho trvá. A nie vždy to dopadne dobre. A vždy presne viem prečo som sa nejaký film rozhodol nakrútiť, ale aj hrať. Neznášam, keď je téma falošná, nedajbože podvod. Okamžite idem od toho.“

Štvorica súťažných filmov
Prvý súťažný film Dievčatá sú v pohode (Les chicas están bien), réžisérky Itsasy Arany o tom, ako herečky skúšajú divadelnú hru v lone prírody, je svojim spôsobom milé kino, ktoré poteší, ale nič mimoriadne neprináša. Dobre sa na to pozerá, ale to je všetko.

Zaujímavejší bol druhý súťažný príspevok česko-slovenský koprodukčný film režiséra Matěja Chlupáčeka Úsvit v hlavnej úlohe s Eliškou Křenkovou. Tematicky sa vracia do roku 1937, keď pod Tatrami založili na holej lúke mesto s baťovskými tradíciami. I keď sa meno Baťa ani slovom nespomenie, všetci vedia, že ide o jeho expanziu do rôznych končím tak na domácej, ako aj zahraničnej pôde. Témou však nie je stavba mesta, ale vzťahy a zaostalosť vtedajšej spoločnosti. Snímka pracuje aj s detektívnym motívom, ktorý rozpletá manželka riaditeľa továrne vo Svite Helena (Eliška Křenková). Pre továrňou nájdu mŕtve dieťa hermafrodita a Helena ešte neskončená lekárka sa snaží zistiť, kto ho porodil. Dieťa sa evidentne narodilo už mŕtve a vedenie chce vec úplne ututlať. Len Helene to vŕta v hlave. Netreba chodiť okolo horúcej kaše – téma je genderová, hovoriaca cez minulosť k dnešku. Smutne sa konštatuje, že vtedajšia spoločnosť ešte nedozrela, aby spravodlivo a kultivovane riešila túto háklivú otázku, že každý mám možnosť voľby. Nebolo to možné ani vtedy a mám pocit, že ani dnes. Ani za takmer sto rokov sme ešte nie celkom nedozreli. Nie je to dokonalý film, ale svojim spôsobom zaujímavý.

Iránsky príspevok o láske dvoch mladých ľudí a prekážkach, ktoré im stoja v ceste za šťastím má názov Prázdne siete (Toorhaye khali) režiséra Behrooza Karamizadeho. Amir a Narges sa majú úprimne radi, ale mladý muž nie je bohatý a navyše ho vyhodia zo zamestnania, lebo sa zastane svadobčanov. Musí vziať ťažkú prácu rybolovu, kde nevládnu čestné pravidlá, ba dokonca šéfovia sú takmer gangstri a kšeftári. Pointa je takmer alarmujúcu, že keď chceš dôstojne žiť musíš odísť z krajiny...

Opäť česko-slovenská koprodukčná snímka Citlivý človek českého režiséra Tomáša Kleina vznikla podľa predlohy známeho spisovateľa Jáchyma Topola. 120 – minútová féria, či sa to niekomu páči alebo nie, pripomína 60. roky minulého storočia, keď na filmovom nebi zažiaril Juro Jakubisko, Elo Havetta a im podobní. Poetikou je im snímka mimoriadne blízka, netvrdím, že ich napodobňuje, ale podobnosť nie je náhodná. Sami tvorcovia priznávajú, že je to temná a groteskná dráma, je bláznivá a bizarná. V centre pozornosti je rodina s dvomi deťmi, ku ktorej sa v rôznych časových úsekoch a rovinách nabaľujú rôzne postavy a postavičky. Bujará kinematografická féria o láske a strachu z osamelosti, píše sa v katalógu. Ťažko sa v nej orientuje, miestami aj unavuje, ale zaujme filmovými finesami. Kto nepozná tvorbu spomínaných režisérov pre toho to môže byť nóvum, kto však áno toho až tak neočarí.