Na prelome septembra a októbra (29. 9. až 5. 10. 2010) sa v Bratislave konal Filmový festival inakosti (v anglickej verzii Slovak Gay & Lesbian Film Festival) – v poradí deviate podujatie svojho druhu na Slovensku, po štvrtýkrát v réžii občianskeho združenia Iniciatíva Inakosť a po druhýkrát pod vedením riaditeľa Jána Beneca a naslovovzatého dramaturgického tímu (Zita Hosszúová, Štefan Vraštiak, Monika Višniarová). Hoci už vlani podujatie spĺňalo profesionálne parametre, tohto roku sa profesionálnosť jeho organizačnej stránky ešte prehĺbila. Záštitu nad ním prevzal minister kultúry a cestovného ruchu Daniel Krajcer, k patrónke Zuzane Kronerovej pribudol Richard Stanke, vzrástol počet partnerov a mediálnych partnerov i sprievodných podujatí.

Trojlístok z klasiky

Hlavným poslaním podujatia je uvedenie kvalitných filmov, určených nielen LGBT komunite, ale každému, kto dokážu bez predsudkov vnímať danú tematiku. Koniec koncov, v skromne zastúpenej sekcii Zlatý fond LGBT kinematografie tvorili dve z troch položiek filmy, ktoré boli v minulosti u nás uvedené v širokej distribúcii. Na veľkom plátne tak bolo možné opäť vidieť Coming out (1989) medzičasom už zosnulého východonemeckého režiséra Heinera Carowa, ktorý bol u nás svojho času prvou tematickou lastovičkou z krajín východného bloku. Kým nemecká snímka rozpráva o coming-oute mladého učiteľa vo východnom Berlíne, o desať rokov mladší film Láska je láska (Fucking Amal, 1999) režiséra Lukasa Moodyssona tematizuje ľúbostné prebúdzanie sa mladučkej tínedžerky vo švédskom zapadákove. Trojicu titulov tejto sekcie doplnil nemecký film Ostružiny (Salmonberries) režiséra Percyho Adlona z roku 1991, v ktorom do nehostinného aljašského mestečka Kotzebue prichádza mladá žena, aby sa dozvedela niečo o svojej minulosti, a nadväzuje tu nejednoznačný vzťah s miestnou knihovníčkou, Nemkou, ktorá kedysi prišla o manžela pri pokuse o útek z komunistického východného Nemecka. Hlavnú postavu mladej ženy, ktorú pre jej vzhľad každý sprvu považuje za muža, vytvorila kanadská speváčka k. d. lang, ktorá prispela aj k hudobnej zložke tohto i vizuálne nesmierne pôsobivého filmu.

Storočie dvadsiate prvé

Kým filmy predošlej sekcie pochádzali z minulého storočia, sekciu Nové storočie tvorili zväčša novinky z posledných dvoch rokov. K špičkám programu bezpochyby patril melancholicko-ironický film iba 21-ročného kanadského režiséra Xaviera Dolana Imaginárne lásky (Les amours imaginaires, 2010), ktorý bol s úspechom uvedený na tohtoročnom MFF v Cannes a ktorý sme tu už dostatočne „ospievali“ v príspevku o karlovarskom festivale. Jeho predstavenie v Auparku bolo beznádejne vypredané, čo platí aj o americkej dráme režiséra Toma Forda Single Man (A Single Man, 2009). Keďže ide o film, ktorý sa začiatkom budúceho roka dostane do slovenskej distribúcie a ešte bude priestor venovať sa mu, len stručne: v príbehu vysokoškolskho učiteľa, ktorý sa vyrovnáva so smrťou svojho partnera, exceluje v titulnej úlohe Colin Firth a sekunduje mu Julianne Moore.

K silným zážitkom patrilo i uvedenie amerického filmu Modlitby za Bobbyho (Prayers for Bobby, 2009, r. Russell Mulcahy), nakrúteného podľa skutočného príbehu. Život „ukážkovej“ americkej rodiny na prelome 70. a 80. rokov minulého storočia naruší priznanie syna Bobbyho, že je gej. Po neúspešných pokusoch o synovo „vyliečenie“ mu jeho fanaticky nábožensky založená matka vmetie do očí, že ak sa nemieni „napraviť“, nie je viac jej synom. Bobby odíde z domu, a hoci sa mu podarí nájsť milujúceho partnera, pre pretrvávajúci pocit vykorenenosti a odtrhnutia od rodiny spácha samovraždu skokom z mosta pod kolesá kamióna. Až potom začne matka pochybovať – o Bohu, o Biblii a jej výkladoch i vykladačoch. Z Mary Griffith sa stala bojovníčka za práva gejov a lesieb; vo filme jej svoju podobu prepožičala Sigourney Weaver, ktorej civilná, tlmená herecká poloha v závere filmu zbytočne prerastá do pátosu a „heroického“ poňatia postavy. V poslednom statickom zábere vidíme portrét dnes už sivovlasej ženy, ktorej príbeh bol predlohou filmu. Napriek silnej téme ide skôr o mainstreamovú produkciu, ktorá očividne – a úspešne – kalkuluje s emóciami diváka, ale „osvetový“ prínos filmu je nespochybniteľný. Pravým opakom v tomto zmysle bol debut režiséra Jaka Yuznu Otvorení (Open, 2010), prvý americký film, ktorý získal na Berlinale cenu Teddy Bear. Výstavba príbehu – ide o „transľudí“, ľudí na hranici pohlaví –, vizuálna koncepcia, práca s hudbou, prosto všetky zložky sú priam esenciou nezávislého filmu. K jeho presvedčivosti prispieva i fakt, že všetky postavy stvárňujú autentickí transsexuáli, hermafroditi a pandrogýni.

Nápady na malej ploche

Mimoriadne kvalitná bola kolekcia krátkych filmov uvádzaná ako Pánska jazda. Pri rôznosti tém a žánrov bol základom každého z nich originálny nápad. Pre tínedžera vo švédskom filme Moje meno je Láska (My Name Is Love, 2008, r. David Färdmar) sa sľubná prvá homoerotická príležitosť zmení na brutálne znásilnenie zo strany staršieho ženáča. Podobná príležitosť v saune, kde sa stretnú dvaja mladí muži, sa v americkom filme Para (Steam, 2009, r. Eldar Rapaport) zmení na nočnú moru, keď vysvitne, že sauna nemá východ; ako sa ukáže, jeden z mužov je, či skôr bol, samovražedný atentátnik, druhý jeho obeť a uzavretý priestor sauny možno chápať ako akýsi očistec, predstupeň neba či pekla. V čiernobielej španielskej snímke Nutkanie (Pulsiones, 2009, r. José Manuel Carrasco) si mladý muž, ktorý má mesiac pred svadbou, objedná prostitúta z agentúry; do ich stretnutia na čisto profesionálnej báze zrazu vstúpi človečina vo chvíli, keď si prezradia svoje pravé mená. Sex medzi dvomi mužmi sa rozhodnú vyskúšať si dvaja tvrdí chlapi, ako vystrihnutí z filmov Akiho Kaurismäkiho, v takisto čiernobielom filme Kamoš (Kaveri, 2007, r. Teemu Niki). Všetko by šlo ako po masle, keby ich vždy v najnevhodnejšej chvíli nevyrušila manželka jedného z nich... Podobne ako hrá rolu politický motív vo filme Para, vyskytne sa aj v nórskom filme s ironickým názvom Samaritán (Samaritanen, 2010, r. Magnus Mork), v ktorom osamelý muž v stredných rokoch „nezištne“ pomáha ilegálnemu imigrantovi; keď sa muž vyzná z obdivu k nórskym ženám, pomoc sa zmení na anonymné udanie. Najbizarnejší krátky príbeh ponúkol režisér David Bonneville v portugalskom filme Heiko (2008). Motivácia staršieho muža, ktorý si vydržiava mladého fešáka, aby mohol obdivovať jeho nohy (foot fetish), takisto nie je nezištná: jedno mladíkovo chodidlo skončí ako groteskná zaváranina v komore plnej podobných „kompótov“...

Zaostrené na dokument

Z viacerých dokumentov uvedených na FFI spomeňme aspoň holandskú snímku Maminy a otcovia (The Mamas and the Papas, 2009). Režisérka Janine Bakker v nej istý čas sleduje dva páry – gejský a lesbický –, ktoré sa rozhodnú spoločne splodiť a vychovávať dieťa. Potomka splodí starší z mužov výlučne „technickým“ spôsobom s jednou zo žien. Počiatočnú idylku prvotného rozhodnutia, očakávania a narodenia dieťaťa komplikuje všedná realita: biologická matka ťažko znáša, keď má dieťa zveriť mužskému páru (hoci dvojice bývajú oproti sebe); Edwardov partner Patrick zasa pociťuje, že sa popri Edwardovom synovi dostáva na druhú koľaj – až sa mužská dvojica rozchádza. Zo štvorice nie celkom tradičných rodičov tak zostáva trojica – a skutočnému príbehu zostáva otvorený koniec. Pre našinca je pozoruhodný zdanlivo nezávažný moment: Iris a Manon sú manželky a holandský právny poriadok presne počíta s každou eventualitou prípadného tehotenstva a rodičovstva.

Viac politický než osobný aspekt mal kanadský dokument Za oponou gejstva: Politika pochodov hrdosti (Beyond Gay: The Politics of Pride, 2009). Režisér Bob Christie v ňom sleduje podoby takzvaných dúhových pochodov v rôznych krajinách sveta s rozdielnou mierou tolerancie a legislatívnej úpravy „inakosti“ – podľa ich miery môže byť taký pochod všeličím od nelegálnej demonštrácie až po obrovský karnevalový sprievod. Azda najkontrastnejšie pôsobili situácie v Sao Paule (štyri milióny účastníkov!) a v Moskve, kde starosta vytrvalo odmieta udeliť povolenie na pochod a nesmelé pokusy oň sa musia uskutočniť priam konšpiračným spôsobom.

Na túto tematiku – aj v súvislosti s diskusiou na tému pochodov hrdosti – reagovali aj dva filmové príspevky zaoberajúce sa Dúhovým pridom, ktorý sa uskutočnil 22. mája tohto roku v Bratislave. Popri publicistickom Q magazíne Českej televízie nazvanom Dúhový most (r. Peter Serge Butko) to bol v národnej premiére uvedený dokument Vladimíry Hradeckej Miluj blížneho svojho. Mladá autorka skvele zachytila atmosféru príprav a priebehu tejto udalosti – od ankety v uliciach cez názory organizátorov a katolíckych aktivistov až po samotný pochod, ktorý sa stal objektom útokov extrémistov a musel zmeniť trasu – azda aj trochu symbolicky – cez Nový most. Hoci tu niet priestoru na podrobnejšiu analýzu, nedá nám nespomenúť, ako nápadito pracovala mladá režisérka, pokiaľ ide o strihovú skladbu. Keď zobrazuje zhromaždenie katolíkov prevažne stredného a staršieho veku (Ján Čarnogurský, Michal Kováč...), ktorí „zasvätene“ analyzujú zhubnosť homosexuality, v slede obrazov sa objaví rečník, ktorý spomenie výbuch sopky, čo podľa Biblie zničil Sodomu a Gomoru, potom záber islandskej sopky Eyjafjallajökull a nato varovná výpoveď slovenskej učiteľky vydatej za Islanďana o tom, ako homosexualita, keď sa jej nechá voľný priebeh, prerastie celou spoločnosťou – veď na Islande je aj premiérka lesba...

Výlet do Latinskej Ameriky

Nový latinskoamerický film je dnes hitom svetových festivalov, a tak aj v rámci FFI padla voľba na filmy z tohto kontinentu, ktoré tvorili sekciu Latino Lovers. Za otvárací film vybrali organizátori snímku argentínskej režisérky Julie Solomonoff Posledné leto v Boyite (El último verano de la Boyita, 2009), ktorá sa odohráva na horúcom argentínskom vidieku, kde trávi leto dcérka miestneho lekára. Spriatelí sa tu s tínedžerom Mariom a postupne vypláva na povrch rodinné tajomstvo: Mario sa narodil ako dievča, ktoré na základe anatomickej zvláštnosti považovali za chlapca a v dôsledku nadprodukcie mužského hormónu tak aj vyzerá. V konzervatívnom vidieckom prostredí – a „chlapec“ má navyše v budúcnosti prevziať rodinnú živnosť – rodina skrýva svoje tajomstvo bez ohľadu na potreby a pocity dieťaťa. Režisérka spracovala tému veľmi civilne, bez akéhokoľvek nádychu senzačnosti.

Uruguajsko-argentínsky film Leova izba (El cuarto de Leo, 2009) debutujúceho režiséra Enrique Buchichia sa zaoberá tápaním vysokoškoláka, ktorý sa pre problémy s potenciou rozíde so svojou priateľkou a začne vyhľadávať známosti s mladíkmi na internetovom čete. Po niekoľkých nemilých skúsenostiach sa mu podarí nadviazať potenciálne perspektívny vzťah, ktorý však nemá dlhé trvanie, lebo každý z dvojice očakáva čosi iné. Režisér obohacuje základnú tému o ďalšie motívy (Leova nová kamarátka trpí traumou, lebo nepriamo spôsobila smrť svojej netere; jeho domáci je povaľač, ktorý celé dni neodtrhne oči od televíznej obrazovky) a nápadito pracuje s motívom „Leovej izby“, ktorá sa tak stáva výrečným symbolom.

Dvaja muži zhruba o desať rokov starší než Leo sú protagonistami argentínskeho filmu Plán B (Plan B, 2009) režiséra Marca Bergera. Obaja sa považujú za čistých heterosexuálov a spočiatku sa nepoznajú. Keď však Brunova priateľka Laura začne po ich rozchode chodiť s Pablom, Bruno vytvorí „plán B“ takmer v štýle Nebezpečných známostí: na základe informácie o údajnej Pablovej sexuálnej skúsenosti s mužom sa ho rozhodne zviesť a tak znemožniť a odlákať od Laury. Vlastný plán sa mu však začne vymykať z rúk a Bruno zisťuje, že Pablo ho priťahuje naozaj... Po mnohých peripetiách skončia dvaja muži ako šťastný pár. Režisér spracúva tému s ľahkosťou, so skvelými dialógmi a s pochopením pre konanie svojich postáv. Mimochodom, dvaja hlavní hereckí predstavitelia si spolu zahrali aj v Bergerovom krátkom filme Posledné želanie (Una última volundad, 2009), ktorý v mimoriadne pôsobivej skratke podáva silnú výpoveď. Skupina partizánov kdesi v juhoamerickom lese má popraviť zajatca, ktorého posledným želaním je – bozk. Podľa predpisov mu ho nemožno odoprieť, no popravnú čatu tvoria len muži. Jeden z nich, na ktorého padne žreb, sa podujme splniť posledné želanie odsúdeného – potom však nie je schopný vystreliť naňho spolu s ostatnými.

Dej filmu peruánskeho režiséra Javiera Fuentesa-Leóna Príboj (Contracorriente, 2009), ktorý získal Cenu divákov na tohtoročnom MFF Sundance a bol uvedený aj na Art Film Feste, sa odohráva v prímorskom mestečku. Manželka rybára Miguela čaká ich prvé dieťa, no jej muž zároveň udržiava tajný milenecký vzťah s maliarom Santiagom. Keď po ich hádke Santiago nešťastnou náhodou zahynie, v duchu magického realizmu sa začne zjavovať Miguelovi; podľa miestnych tradícií Santiago nenájde pokoj, kým jeho telo nebude riadne obetované, odovzdané moru. Túto úlohu môže splniť len Miguel, to však znamená priznať ich vzťah pred celou miestnou komunitou... ktorá už tak či tak čosi tuší. Príboj ťaží nielen zo zaujímavej témy, ale aj z vizuálne podmanivej prímorskej krajiny a kladie naliehavé otázky o láske, vzťahoch, zodpovednosti za svoj život i životy tých druhých...

... a sme doma

Pýchou každého festivalu je uvedenie domácich filmov, čo v prípade FFI znamená predovšetkým filmov študentských. V slávnostnej premiére za účasti tvorcov festival predstavil film Matúša Krajňáka Praví chlapi (2010), v ktorom autor rozohráva zvláštnu hru medzi dvoma kamarátmi, priateľkou jedného z nich a starším slovensko-rakúskym manželským párom – čo vlastne znamená byť „pravým chlapom“? Účinok tohto sugestívneho filmu podčiarkuje použitie ručnej kamery a surová zrnitosť obrazu, dosiahnutá prepisom z 8-mm filmovej suroviny. Daniel Zemančík, ktorý vlani prekvapil vynikajúcim dokumentom Janík, sa tohto roku predstavil snímkou Pozitívne dni (2009), v ktorej civilne, bez pátosu a sentimentu portrétuje dve dvojice HIV pozitívnych mužov. Do kategórie videoartu spadá snímka Kristiána Németha Mreže (2009); kým zvukovú stopu tvorí spoveď mladého geja (vlastne jeho rozhovor s kňazom, odohrávajúci sa v spovednici a pôsobiaci dojmom autentického záznamu), v obraze sa kamera v jedinom zábere nesmierne pomaly vzďaľuje od kríža na stene kostola, až skončí za dverami (kostola či spovednice?), ktorých rám a priečky tvoria akoby mrežu. Nesmierne jednoduché, nesmierne účinné, s obrovskou výpovednou hodnotou. Súčasťou sekcie Teplé Česko-Slovensko bol aj stredometrážny film Kristíny Herczegovej Lives for Sale (2009) o trojici mladých ľudí hrajúcej nebezpečné hry s drogami i s ľudskými osudmi a kolekcia českých krátkych filmov, ktorú pripravil partnerský český festival Mezipatra. Dokument S důvěrou a láskou (2006) o dvojici z českého šoubiznisu, ktorá uzavrela registrované partnerstvo po 19-ročnom vzťahu – spevákovi Pavlovi Vítkovi a manažérovi Janisovi Sidovskom –, nakrútil Michal Herz (syn Juraja Herza) a v Bratislave, kde bol uvedený po Prahe, New Yorku a San Franciscu, ho uviedol práve Janis Sidovský.

Filmový festival inakosti nadviazal po Filmovom klube 35 mm na pôde Filmovej a televíznej fakulty VŠMU a multiplexe Palace Cinemas v Auparku spoluprácu aj s Filmovým klubom Nostalgia; niekoľko najatraktívnejších titulov bolo teda uvedených aj v reprízach a mohlo sa priblížiť divákom, ktorí vyhľadávajú práve kluby či naopak multiplexy. Súčasťou festivalu boli aj diskusné fóra, divadelné predstavenia a fotografické výstavy. Výborne zvládnutá propagácia i mediálna prezentácia festivalu, kvalitný program s viac než piatimi desiatkami titulov od krátkych po celovečerné, od animovaných snímok a dokumentov až po hrané filmy vrátane tých, ktoré boli len nedávno uvedené na prestížnych svetových festivaloch, robí z Filmového festivalu inakosti riadneho člena rodiny filmových festivalov na Slovensku. Predpokladáme, že ani do budúcnosti niet dôvodu obávať sa o jeho existenciu a úroveň.

Foto: zábery z filmov Coming out, Ostružiny, Imaginárne lásky, Maminy a otcovia, Miluj blížneho svojho, Posledné leto v Boyite, Plán B, Príboj a Praví chlapi