Kým pred tromi rokmi dostal Filmový festival inakosti symbolický občiansky preukaz, tohto roku sa stal plnoletým – nie však iba tým, že to bol 18. ročník, ale predovšetkým kvalitou. Osvedčenú programovú štruktúru tvorilo šesť sekcií: Panoráma – súčasný kvír film, Kraťasy – medzinárodná súťaž, Kraťasy – špeciálne uvedenie, Teplé Česko-Slovensko, Classics a Detská zóna. Celkovo išlo o štyri desiatky celovečerných titulov od klasiky po exkluzívne predpremiéry a 37 krátkych filmov, zaradených do 7 pásiem.

Ústrednou témou tohtoročného FFI, ktorý sa konal od 20. do 26. novembra v bratislavských kinách Lumière a Film Europe (dve predstavenia boli z prevádzkových dôvodov presunuté na posledný novembrový deň), bola odvaha. Ako uviedla riaditeľka festivalu Zita Hosszúová: „Žiaľ, stále žijeme v období, keď si vyžaduje od mnohých kvír na Slovensku istú dávku odvahy, ak chcú žiť naplno, pravdivo a šťastne. Veríme, že Filmový festival inakosti vďaka svojmu filmovému programu a sprievodným podujatiam patrí k tým momentom, ktoré ľudí inšpirujú a pomáhajú nabrať silu k tejto odvahe.“

Filmový festival inakosti sa v medzinárodnej verzii nazýva Slovak Queer Film Festival. Slovko queer/kvír čoraz častejšie nahrádza (často neférovo zosmiešňovanú) skratku LGBTI+, ale organizátori festivalu dbajú, aby boli v programe zastúpené všetky jej písmenká, teda rôzne varianty romantickej orientácie a rodovej identity.

Od základky po dôchodok

Láska kvitne v každom veku a prvý raz prichádza zvyčajne s nastupujúcou pubertou. To sa stane aj protagonistovi holandsko-belgického filmu Mladé srdcia (r. Anthony Schatteman), štrnásťročnému Eliasovi, ktorý žije s rodičmi na vidieku. Keď sa do susedstva prisťahuje nová rodina vrátane Eliasovho rovesníka Alexandra, Elias, ktorého dosiaľ nezaujalo žiadne dievča, sa do nového kamaráta zamiluje (najmä keď mu Alexanderpovie, že on už raz zamilovaný bol – do istého Arthura a bolo to vraj super), no nevie si so svojimi prebudenými citmi rady, a tak sa radšej začne od Alexandra odťahovať... Námet filmu a predovšetkým jeho prvá polovica veľmi pripomínajú skvelú snímku Lucasa Dhonta Blízko (vidiecke prostredie, vek protagonistov, spoločné jazdy na bicykli, emocionálne problémy). Podľa niektorých zdrojov bol Dhont spoluscenáristom filmu, ale údaje na webových stránkach produkčných spoločností to nepotvrdzujú. Tak či onak, Mladé srdcia pôsobia ako happyendová variácia na film Blízko. Je zrejmé, že belgická spoločnosť je v postojoch ku kvír vzťahom otvorenejšia než naša, ale snímka vo výsledku pôsobí až príliš idylicky. Na druhej strane má aj emocionálne silné pasáže, ku ktorým patrí Eliasov rozhovor so starým otcom, ktorému sa mladý protagonista zdôverí ako prvému, a vo výsledku je síce nie veľmi originálnou, ale sympatickou výpoveďou o sile i neistote prvej lásky.

Istým protikladom k Mladým srdciam boli Korytnačky belgického režiséra Davida Lamberta. Titul tohto filmu je dvojzmyselný: Thom a Henri sú už desaťročia manželmi; Thom, ktorý bol policajtom, práve odišiel do dôchodku, čím sa pridal k staršiemu Henrimu, ktorý takisto už nepracuje, len občas chodí predávať staré veci na miestny blší trh – sú to teda „staré korytnačky“. A bývajú v dome, ktorý im odkázal ich kamarát, obeť AIDS (aby naštval rodičov), pod podmienkou, že sa budú starať o dve vodné korytnačky v akváriu. Thom si nevie na dôchodcovskú nečinnosť zvyknúť a z nudy sa prihlási do zoznamovacej aplikácie, čo si Henri všimne – a začne sa akási „vojna Roseovcov“ v mužskej verzii, ktorá vyvrcholí až Henriho žiadosťou o rozvod. Všetko prebieha v mode podvratného humoru a vrcholí záverečnými obrazmi, keď súd dvoch mužov rozvedie, ale tí odchádzajú zo súdnej siene spolu – vo výťahu si padnú do náručia a dajú si vášnivý bozk, ktorý možno chápať ako nový začiatok.

Tri umelecké špičky

Umeleckým vrcholom tohtoročného FFI bola pre mňa britská ľúbostná dráma Jednorožci režisérskej dvojice Sally El Hosaini a James Krishna Floyd. Jej dvadsaťšesťročný protagonista Luke pracuje ako automechanik v servise svojho otca, s ktorým aj býva. Vychováva päťročného syna Jamieho, ktorého matka s nimi nežije, a občas si užije nezáväzný príležitostný sex. Pri jednej návšteve miestneho baru ho zaujme speváčka Aysha a spočiatku len očný kontakt medzi nimi vedie k bozku. Lenže vzápätí si Luke uvedomí, že Aysha je vlastne muž – v skutočnosti mladík indického pôvodu Ashiq, ktorý vystupuje ako drag queen. Luke si zhnusene utrie ústa a odpľuje si... O niekoľko dní ho Aysha vyhľadá – vysvetlí mu, že sa domnievala, že jej/jeho identita je Lukovi jasná – a ponúkne mu vedľajší džob: aby ju Luke vozil na vystúpenia do okolitých miest. Ten spočiatku odmietne, ale motiváciou sa preňho stanú peniaze: chce totiž našetriť na výlet do Disneylandu, po ktorom túži Jamie. A tak na Ayshinu ponuku napokon prikývne a nielenže začína spoznávať svojrázny svet drag queens, ktorý predtým nepoznal (a v ktorom funguje súťaživosť a žiarlivosť ako v ktorejkoľvek subkultúre), ale čoraz viac podlieha Ayshinmu čaru, čo napokon vyústi do skutočného ľúbostného vzťahu, ktorý sa však ešte riadne skomplikuje... Vo filme podali skvelé herecké výkony Ben Hardy ako Luke a Jason Patel ako Aysha/Ashiq – aj vďaka nim je zrod a vývoj tohto neobvyklého vzťahu podaný presvedčivo a absolútne uveriteľne. Pozoruhodne je vykreslený aj svet Ashiqovej indickej rodiny, v ktorej síce o Ashiqovej orientácii všetci vedia, ale zostáva to tabu, o ktorom sa nehovorí, a zároveň sú postoje jednotlivých členov rodiny logicky odstupňované: otec patriarcha si celú vec nepripúšťa a syna úzkostlivo kontroluje, matka sa o veci nechce veľmi rozprávať, ale v kľúčových situáciách je na synovej strane a brat Karen ako predstaviteľ mladšej generácie, zrejme už vyrastajúcej priamo v Británii, nemá s Ashiqom problém, len ho v dobrom úmysle varuje pred možnými reakciami rodiny a okolia.

Z prostredia drag queens čerpá aj kanadský film Sólo režisérky Sophie Dupuis. Citlivý mladík Simon vystupuje v klube zameranom práve na vystúpenia drag queens. Sem prichádza nováčik Olivier a medzi dvomi mladými mužmi okamžite preskočí iskra. Stanú sa partnermi a aj na scéne vystupujú spoločne, čo však začne Olivierovi prekážať, lebo Simon púta väčšiu pozornosť publika, a pripraví si aj sólové vystúpenie. To by samo osebe nič neznamenalo, ale Olivier sa celkovo začne správať k Simonovi zvláštne – podchvíľou ho kritizuje a čosi mu vyčíta, zhadzuje ho v očiach kolegov. Simon to nemá ľahké ani inak: má síce chápajúcu rodinu, no s jeho sestrou Maude to nie je vždy jednoduché, jeho matka sa ako operná diva presťahovala do Európy a Simon ju od tínedžerských čias nevidel, no keď sa vráti do Montréalu, ani zďaleka sa nespráva ako milujúca matka. Dokáže Simon čeliť všetkým tým emocionálnym atakom...? Protagonista v sebe napokon nájde silu a dokáže urobiť rad rozhodnutí, aby vrátil svoj život do normálnych koľají: v citovo veľmi vypätej scéne sa rozíde s Olivierom, ubezpečí sa, že jeho sestra ho miluje, a dokáže matke povedať o svojom pocite (zrejme oprávnenom), že ona ho vlastne nikdy nemilovala. A nájde si aj nové profesionálne pôsobisko, lebo vzťahy v tom starom boli preňho príliš toxické. Vo filme je možno až priveľa „speváckych“ vystúpení drag queens, ktoré neprinášajú nič nové, a nedostatočne je vykreslená motivácia Olivierovho správania. Drobné nedostatky však vyvažujú herecké výkony: Simona stvárňuje Kanaďan Théodore Pellerin a Oliviera francúzsky herec Félix Maritaud, ktorého si pamätáme najmä ako mladého prostitúta túžiaceho po láske v snímke Neskrotený.

Trojicu najzaujímavejších filmov uzatvára brazílsko-francúzsko-holandská snímka Baby režiséra Marcela Caetana. Titul filmu je prezývkou, ktorú si zvolí osemnásťročný Wellington ako svoje „pracovné“ meno. Práve ho totiž prepustili z nápravného ústavu pre mladistvých, kde strávil dva roky, a keďže nemá kam ísť, potĺka sa po uliciach São Paula. V miestnom pornokine stretne mužného štyridsiatnika Ronalda, ktorý ho spočiatku odbije, lebo je tam „pracovne“ – ako prostitút. No napokon sa ho Ronaldo predsa len ujme, prichýli ho a stane sa jeho „náhradným otcom“, partnerom i pasákom v jednom. Ich turbulentný vzťah, v ktorom zohráva svoju rolu nielen prostitúcia, ale aj drogy a obchodovanie s nimi, si prechádza mnohými peripetiami – dvaja muži nerovného postavenia sa raz priťahujú, potom zasa odpudzujú ako dva magnety. Vedľajšiu líniu tvorí Babyho pátranie po rodičoch, ktorí sa odsťahovali z miesta, kde predtým spoločne bývali, a on netuší kam – napokon je úspešné a Baby dokonca zistí, že má štvormesačnú sestričku. Záverečná tanečná scéna Babyho a Ronalda môže byť v závislosti od jej interpretácie nostalgickou spomienkou, ale i novou realitou. Film Baby bude v marci budúceho roka uvedený aj v bežnej distribúcii.

A čo ďalšie písmenká?

B ako bisexualitu asi najlepšie reprezentoval francúzsky film Žiť, zomrieť, znovu žiť v réžii Gaëla Morela, ktorý sa odohráva postupne v troch obdobiach. V roku 1990 spoznávame mileneckú dvojicu Sammyho a Emmu; Sammy v rozhovore pripustí, že spával aj s mužmi, ale nemiloval ich – miluje jedine Emmu. Ona mu položartom povie, že ak ju niekedy opustí, zabije ho. No skutočným zabijakom sa stane niekto iný – epidémia AIDS. O niekoľko rokov neskôr sa dvojica aj s malým synom sťahuje do nového bytu v dome, kde je ich dolným susedom fotograf Cyril – chodí tam vyvolávať fotografie v tmavej komore. Mladí ľudia sa postupne zbližujú a zo Sammyho a Cyrila sa zakrátko stanú milenci, čo Emma čoskoro odhalí. Situáciu ešte komplikuje to, že Cyril je HIV pozitívny, a ukáže sa, že pozitívni sú aj Sammy a Emma – no pôvodcom ich nákazy nie je Cyril. Sammymu, ktorého vírusová záťaž je väčšia, zostávajú dva-tri roky života a Cyril dostane nápad, na ktorí zvyšní dvaja členovia ľúbostného trojuholníka pristúpia: Cyril sa formálne ožení s Emmou, vďaka čomu budú ona aj jej syn po Sammyho smrti materiálne zabezpečení. V tretej časti filmu, ktorá sa odohráva po ďalších piatich rokoch, už po Sammyho smrti, potom hľadáme odpoveď na otázku, či takto nastavené vzťahy môžu fungovať, alebo musia Emma a Cyril vykročiť každý vlastnou cestou... Film je hlbokou analýzou ľúbostných a priateľských vzťahov a tak na ne, ako aj na tému ochorenia AIDS sa pozerá triezvo, bez sentimentu a citového vydierania, ale úprimne a pravdivo.

Z „dámskych“ filmov sme si stihli pozrieť belgicko-francúzske Kráľovné drámy (r. Alexis Langlois), rozprávanie o živote fiktívnej speváčky Mimi Madamour a jej vzťahu s pankovou ikonou Billie Kohler. Dve dievčatá sa stretnú v súťaži pripomínajúcej Superstar, no kým Billie vyhodia ešte z kastingu, Mimi súťaž vyhrá a tým sa začína jej závratná kariéra. Vzťah s inou ženou však do obrazu popovej hviezdy nezapadá, a tak ho treba starostlivo tajiť. Celý tento príbeh v retrospektíve rozpráva Mimin fanatický fanúšik a v štýle tohto filmu sa spája estetika televíznych hudobných programov, videoklipov, influencerských nahrávok, to všetko v šialenom tempe, krikľavej farebnosti, vysokej štylizovanosti a obrovskej nadsádzke s množstvom najrôznejších efektov: vo výsledku to môžeme podľa osobného naladenia hodnotiť ako úplnú hlúposť alebo geniálny obraz povrchného sveta šoubiznisu.

Najvýraznejším príspevkom na tému transrodovosti bol americko-britský film (odohrávajúci sa však v Kanade) Blízkosť režiséra Dominica Savagea. Herec Elliot Page (podieľal sa aj na scenári), ktorý je sám transrodový, v ňom vytvoril postavu transrodového muža, ktorý prichádza z Toronta, kde sa usadil, prvý raz po štyroch rokoch do svojho rodného mesta Cobourgu na oslavu otcových narodenín. Hoci v dome ho navonok všetci prijímajú a sú voči nemu ústretoví, vo vzduchu predsa len visí akési napätie; napríklad matka sa mýli a občas hovorí o Samovi ako o dcére, lebo ho stále považuje za svoje „malé dievčatko“. Keď sa Samov budúci švagor prejaví vyslovene transfóbne, rodina nezaujme jednoznačný postoj, čo je pre Sama signál, že má toto toxické prostredie opustiť. A tak je najpozitívnejším výsledkom jeho cesty stretnutie s Katherine, s ktorou sa kedysi kamarátil ešte ako dievča – jeho výsledkom môže byť nový ľúbostný vzťah s niekým, s kým si naozaj rozumie. Celkovo je tento film Pageovým hereckým koncertom a zrejme doň vložil i niečo zo svojej osobnej skúsenosti súvisiacej s tranzíciou.

S témou intersexuality pracoval zasa americký film Ponyboi (r. Esteban Arango), ktorého protagonista nie je práve vzorom kladného hrdinu; pracuje v nonstop práčovni spolu s tehotnou Angel, priateľkou majiteľa práčovne Vinnyho, ktorý je aj Ponyboiovým pasákom – lebo Ponyboi sa zároveň prostituuje ako žena. Keď kdesi v útrobách práčovne zomrie pri sexe po požití nekvalitnej drogy Ponyboiov zákazník, Ponyboi sa v panike vydá na útek, pri ktorom mu pomáha záhadný postarší muž v kovbojskom odeve, Ponyboiov ctiteľ. No Vinny a jeho ľudia sú mu v pätách... a odvíja sa gangsterská naháňačka v štýle bratov Coenovcov. Tým všetkým sa prelínajú Ponyboiove spomienky na detstvo, keď otec nemal veľké pochopenie pre jeho inakosť – no keď sa Ponyboi dozvie, že jeho otec zomiera, napriek tomu sa vracia domov, kde však nájde už len matku. Čaká ho tam však aj list, v ktorom mu otec píše, že v skutočnosti ho vždy miloval...

Niečo bez písmeniek...

K najvýznamnejším filmom uvedeným na festivale patrili bezpochyby snímky z Maďarska a Rumunska, pri ktorých nejde priamo o žiadne z písmeniek LGBTI, ale o spoločenskú situáciu a postoj spoločnosti k inakosti a ku kvír ľuďom. Maďarská dráma Bez vzduchu režisérky Katalin Moldovai bola uvedená už na tohtoročnom Art Film Feste, ale nezaškodí pripomenúť si ju. Príbeh, inšpirovaný skutočnou udalosťou, je vybudovaný okolo postavy učiteľky Any, ktorá na hodine literatúry s dobrým úmyslom odporučí študentom, aby si pozreli film Agnieszky Holland Úplné zatmenie. (Dobrým nápadom organizátorov bolo uviesť i tento film v programe FFI.) Vo filme ide aj o Rimbaudov vzťah s Paulom Verlainom a jeden rodič, ktorý kúsok filmu náhodou zachytí, podá na učiteľku sťažnosť. Keďže ide o vplyvného muža a škola zasa potrebuje mať dobré vzťahy s vrchnosťou kvôli dotácii na podujatie k svojmu 150. výročiu, táto záležitosť sa začne vážne vyšetrovať a tlak sa neustále stupňuje. Jedným z vrcholov filmu je absurdná scéna, keď má Anin prehrešok posudzovať sedemčlenná komisia a vysvitne, že ani jeden z jej členov predmetný film nevidel... Zaujímavosťou je, že odpornú postavu opatrníckej, alibistickej riaditeľky školy vytvorila Tünde Skovrán, ktorá ako režisérka nakrútila dokument Kto nie som, uvedený na tohtoročnom festivale Jeden svet, v ktorom veľmi empaticky zobrazila svet intersexuálnych ľudí.

Skôr spúšťačom deja než hlavnou postavou v rumunskom filme Tri kilometre do konca sveta (r. Emanuel Pârvu) je sedemnásťročný Adrian, ktorý sa z mesta, kde študoval, vracia na prázdniny k rodičom do dediny situovanej v delte Dunaja. Keď večer odprevádza svojho priateľa, pobozkajú sa – výsledkom je, že ho niekto brutálne zmláti. Polícia začne incident vyšetrovať a vo veci sa angažuje aj Adiho otec. Páchatelia – dvaja bratia, synovia miestneho podnikateľa – sú čoskoro známi a ani oni, ani ich otec nezatĺkajú. Ale keďže dôvod bitky bol, aký bol – fyzický prejav lásky medzi dvomi mladíkmi –, rozbehne sa reťaz absurdných situácií, v ktorých ťahá za nitky otec páchateľov, ale svoju rolu zohrá aj starší z dvojice policajtov, ktorý odchádza do dôchodku a chce mať pokoj, no i chlapcovi rodičia, ktorí chcú syna „vyliečiť“, v čom im výdatne pomáha miestny kňaz – jeho manipulatívny rozhovor s pracovníčkou z oddelenia sociálnej starostlivosti o mládež je veľmi výrečný.

V oboch spomenutých filmoch – jeden sa odohráva v mestskom, druhý vo vidieckom prostredí – plynie dej pomaly, zdanlivo nedramaticky, všetko dramatické sa deje kdesi pod povrchom, akoby mimo kamery. Obávam sa, že oba spomenuté príbehy by sa mohli podobne odohrať aj na Slovensku, najmä v súčasnosti pri homofóbnom politickom nastavení vládnej koalície a tomu zodpovedajúcich náladách v spoločnosti. Pozitívom je, že v maďarskom filme je pri akomkoľvek vývine situácie morálnym víťazom tak či tak oná učiteľka a v závere rumunského si Adrian vydobyje právo na život podľa svojich predstáv: otočí sa svojej dedine chrbtom („ja tu nemôžem žiť“) – doslova – a na motorovom člne odchádza do mesta, v ktorom bude žiť slobodnejšie.

Pestrá programová paleta

V sekcii klasických diel ponúkol festival skutočne exkluzívne tituly, prevažne z deväťdesiatych rokov minulého storočia: Thelmu a Louise Ridleyho Scotta, spomínané Úplné zatmenie, Zamatovú extázu Todda Haynesa plus Zlú výchovu Pedra Almodóvara z polovice prvej dekády nového milénia. (Autorovi týchto riadkov nezostáva iné, ako konštatovať, že všetky tieto „staré filmy“ – pozdravujem mládencov v rade za mnou – videl ako novinky v čase ich distribučných premiér.) Maďarský film režiséra Károlya Makka Iný pohľad, ktorý bol uvedený (aj) v rámci profilu Jozefa Kronera k 100. výročiu jeho narodenia v štandardnom programe kina Lumière, je pozoruhodný nielen účasťou nášho popredného herca, ale aj tým, že sa podarilo natočiť snímku s motívom ľúbostného vzťahu dvoch žien v ešte stále socialistickom Maďarsku (1982).

Akýmsi protikladom týchto klasických filmov boli diela – zahraničné i slovenské – zaradené do programu festivalu z bežnej distribúcie, resp. v predpremiérach. Náš divák sa tak môže tešiť nielen na spomínaný film Baby (Filmtopia), ale aj na Vedľajšiu izbu Pedra Almodóvara (Continental film) s Tildou Swinton a Julianne Moore v hlavných úlohách, trans-krimi-kartelový muzikál Emilia Pérez v réžii Jacqua Audiarda či podmanivý film švédskeho režiséra Levana Akina Mosty (v minulosti uviedol FFI jeho strhujúcu drámu Kým sa tancuje), prepájajúci Gruzínsko s Tureckom (oba Asociácia slovenských filmových klubov). Už začiatkom budúceho roka bude mať premiéru česko-slovenský film Nikto ma nemá rád (Bontonfilm) režisérskej dvojice Tomáš Weinreb a Petr Kazda, zaujímavý okrem iného aj hereckou účasťou Barbory Bobuľovej vo filme česko-slovenskej produkcie po troch desaťročiach (!). Táto snímka bola súčasťou sekcie Teplé Česko-Slovensko, do ktorej patrila aj kolekcia ôsmich slovenských krátkych filmov; z nich najviac zaujal hraný film Juraja Kréna Pre prípad dožitia, v ktorom herecky excelujú Martin Huba a Zuzana Kronerová.

Tohtoročný Filmový festival inakosti ponúkol počas siedmich dní (s jedným titulom uvedeným v predvečer otvorenia a s víkendovým dôvetkom) kvantitatívne i kvalitatívne bohatý program, v ktorom si každý divák mohol nájsť to svoje – tematicky i žánrovo. Ako už vieme, leitmotívom bola odvaha ¬– no určite platí to, čo píše Zita Hosszúová v sprievodcovi festivalom: „Nevyhnutnosť odvahy v našich životoch... v súvislosti so sexuálnou orientáciou alebo rodovou identitou vnímam ako zdvihnutý varovný prst. Žiť otvorene queer by nemalo byť gestom odvahy jednotlivca, ale prejavom vyspelosti a ľudskosti spoločnosti, v ktorej žije. Želajme si, aby odvaha nemusela byť súčasťou našich každodenných životov.“ Ale zatiaľ je a organizátori FFI ju prejavujú už osemnásť rokov. Patrí im za to uznanie a vďaka.