Filmový festival inakosti je už etablovaným podujatím – tohto roku sa konal jeho 19. ročník, aj keď za trochu iných okolností než zvyčajne. Po siedmich rokoch kontinuálnej podpory z Audiovizuálneho fondu nedostalo totiž toto podujatie od tejto verejnoprávnej inštitúcie „ani cent“, čím Rada AVF zjavne vyhovela želaniu ministerky (ne)kultúry Martiny Šimkovičovej, ktorá fašizoidné zastavenie podpory pre LGBTI+ projekty verejne avizovala. Nič to, že odborná komisia vyhodnotila FFI ako tretí najlepší projekt v príslušnom dotačnom programe AVF – v dôsledku legislatívnej zmeny mohla Rada AVF podporu bez relevantného odôvodnenia zrušiť a aj to urobila.

To bola síce zlá, ale očakávaná správa. Dobrá správa bola, že organizátori to nevzdali a 19. ročník FFI napriek všetkému zorganizovali – odohral sa od 19. do 25. novembra v bratislavských kinách Lumière a Film Europe. Festival podporilo niekoľko nadácií, veľvyslanectvá a kultúrne inštitúty viacerých krajín i súkromné firmy. „The Show Must Go On“, znelo motto tohto ročníka – a bolo zrejme vybrané starostlivo a s rozvahou. Popri jeho základnom význame ide, samozrejme, aj o narážku na známu skladbu skupiny Queen v podaní ikonického Freddieho Mercuryho – a práve koncertný dokument Queen Rock Montreal (r. Saul Swimmer, 2023) bol „zahrievacou“ snímkou, uvedenou v predvečer oficiálneho otvorenia tohtoročného FFI. Nie je bez zaujímavosti, že tento film uviedlo kino Lumière aj pred desiatimi rokmi, takisto v predvečer FFI (ale vtedy nie ako jeho súčasť). A nech vás nemätie vročenie filmu – ten koncert sa odohral v roku 1981 a samotný film mal odvtedy viacero verzií, z ktorých tá najnovšia je remastrovaná z pôvodného 35 mm materiálu v 4K rozlíšení a s priestorovým zvukom Dolby Atmos, čo bol v najväčšej kinosále Lumièra naozaj zážitok.

Na rodine záleží – aj na dúhovej

„V rámci témy The Show Must Go On sme vyberali diela, ktoré sa venujú širokému spektru kvír ľudí – tým, ktorí čelia náročným životným situáciám, no nevzdávajú sa a žijú svoje autentické ja,“ povedal jeden z dramaturgov programu David Benedek. Otváracím filmom festivalu bola francúzska snímka Listy lásky (r. Alice Douard, 2025), ktorou chceli organizátori akcentovať tému rodiny. Jej protagonistky naozaj tvoria rodinu – Nadia a Céline sú manželky a Nadia je tehotná. Hoci situácia je zdanlivo jasná, úrady to vidia inak – na základe platnej legislatívy (dej sa odohráva v roku 2014) bude Céline pre narodené dieťa stále cudzím človekom, a ak sa chce stať adoptívnym rodičom, musí absolvovať celý rad pomerne zložitých, možno až ponižujúcich úkonov. Režisérka akcentuje napätie a neistotu, ktoré táto situácia vyvoláva aj medzi partnerkami, hoci sa navzájom milujú, a mapuje postoje ľudí z ich najbližšieho okolia. Vzniká tak presvedčivý realistický obraz o tom, že ani formálna rovnosť neznamená vždy rovnosť reálnu...

Ešte ťažšie to má Clémence, protagonistka ďalšieho francúzskeho filmu Love Me Tender (r. Anna Cazenave Cambet, 2025). Clémence bola dvadsať rokov vydatá, s manželom Laurentom má osemročného syna Paula, od rodiny pred tromi rokmi odišla, no ešte nie sú rozvedení. S manželom spolu stále dobre vychádzajú, syna majú v striedavej starostlivosti. Jedného dňa sa Clémence manželovi zdôverí, že teraz sa stretáva so ženami (a kamarátke povie: „vydala som sa, lebo vtedy sa to tak robilo“), a hoci jeho prvá reakcia je pozitívna, zakrátko nastane peklo. Laurent bráni Clémence stretávať sa so synom, hucká ho proti nej. Do situácie vstupujú právnici, súdy, sociálne inštitúcie – a Clémence, ktorá sa ničím neprevinila a neurobila nič zlé, v dôsledku „bezzubej“ legislatívy stále ťahá za kratší koniec, so synom sa nemôže stretávať buď vôbec, alebo len za nedôstojných podmienok. Zrazu sa proti nej obráti všetko: že zanechala právnické povolanie, lebo sa stala spisovateľkou, že sa vo svojich dielach nevyhýba erotickým motívom, že sa z finančných dôvodov presťahovala do menšieho bytu... Popri skvele napísanom príbehu zaujme tento film aj famóznym a zároveň veľmi civilným výkonom Vicky Krieps v hlavnej úlohe a prekvapujúcim, ale silným záverom, ktorý ide proti diváckym očakávaniam.

Rodinné väzby zohrávali úlohu aj v ďalších filmoch. Hodne komplikované to majú protagonistky staršej švédskej snímky Pobozkaj ma (r. Alexandra-Therese Keining, 2011), ktorá bola súčasťou bohato zastúpenej sekcie Focus: teplé filmy zo severu (spolu 9 filmov), pripravenej v spolupráci s Veľvyslanectvom Švédska, so Švédskym inštitútom a Švédskym filmovým inštitútom. Mia je zasnúbená a zakrátko sa má vydávať, no keď spozná Fridu, zamiluje sa do nej a život sa jej obráti hore nohami. Vysvitne, že vlastne sa len opäť predrali na povrch jej lesbické city z ranej mladosti. A aby to nebolo také jednoduché, z Mie a Fridy sa majú stať nevlastné sestry, keďže Miin otec a Fridina matka sa práve zasnúbili. V priam bergmanovsky ladenom príbehu sa vzťahy komplikujú, rúcajú a zasa obnovujú – a nedeje sa to len ústrednej dvojici. Film Pobozkaj ma patrí k najobľúbenejším švédskym filmom s tematikou vzťahu dvoch žien spolu so snímkou Lukasa Moodyssona Fucking Åmål (1998); pre nás, ktorí už čosi pamätáme, bolo jeho aktuálne uvedenie aj milou pripomienkou jeho premiéry v našej distribúcii (pod nie práve šťastne zvoleným komerčným názvom Láska je láska) – a je neuveriteľné, že to bolo pred 26 rokmi!

Do nezávideniahodnej situácie sa dostáva policajt Jean vo francúzsko-talianskom filme 7 minút. Jeho syna Maxima našli obeseného v hotelovej izbe spolu s jeho priateľom Kevinom Nie je jasné, čo presne sa stalo, ale ukáže sa, že svoju rolu v tom zohrali chemické látky užívané na zosilnenie sexuálnych zážitkov. Jadro filmu však netvorí táto udalosť, ale to, ako Jean prežíva túto situáciu, ako sa snaží preniknúť čo najhlbšie do Maximovho vnútorného sveta a aspoň spätne ho lepšie spoznať. Dostane sa pritom aj do nočného klubu Bisou, kde sa chlapci stretávali s priateľmi, a zoznámi sa tam s Fabienom, ktorý mu umožní všeličo pochopiť a ktorému zároveň Jean nie je ľahostajný ako muž... Možno trochu kontroverzný film na festivale osobne uviedol Ricky Mastro, taliansky režisér s brazílskymi koreňmi, žijúci vo Francúzsku, ktorý uviedol, že dnes je v niektorých krajinách viac úmrtí spojených s užívaním psychoaktívnych drog pri takzvanom chemsexe, než bolo úmrtí v začiatkoch epidémie AIDS.

Ale aby sme nekončili pasáž o kvír rodinách a kvír ľuďoch v rodinných vzťahoch pesimisticky, spomeňme švédsko-fínsky film Patrik 1,5 (2008) režisérky Elly Lemhagen, romantickú komédiu, ktorú festival uviedol už v minulosti, ale ktorá nezostarla ani po 17 rokoch od svojho vzniku. Ako väčšina naozaj dobrých komédií obsahuje aj táto v podtexte vážne, až smutné prvky. Príbeh mužského manželského páru, ktorý očakáva pridelenie 1,5-ročného adoptívneho syna, ale namiesto neho k nim zavíta 15-ročný tínedžer s homofóbnymi prejavmi a kriminálnou minulosťou, sa končí happyendom, ale nežmýka z divákov slzy lacným spôsobom. Mimochodom, pre slovenského diváka pôsobí ako zjavenie, že manželstvo dvoch mužov a možnosť adopcie dieťaťa boli vo Švédsku realitou už pred dvomi desaťročiami.

A aby sme to ešte trochu zrelativizovali, rodina môže niekedy zohrávať aj inú rolu. Občas sa stane, že jeden z partnerov v mužskej mileneckej dvojici sa „zabudne“ zmieniť o tom, že má doma ženu a dieťa – tak to bolo aj v dvoch filmoch, ktorých názvy nebudeme prezrádzať, aby sme do budúcnosti prípadne nespoilerovali.

Boli sme tu vždy...

Byly jsme tu vždycky je názov knihy českého novinára Filipa Titlbacha, ktorá obsahuje 13 rozhovorov o živote kvír ľudí v Česku a na Slovensku. A to, že tu kvír ľudia boli vždy, je fakt a svedčia o tom aj viaceré filmy. Dej filmu The History of Sound (r. Oliver Hermanus, 2025, koprodukcia USA, Švédska, Talianska a Spojeného kráľovstva), ktorý pribudol do programu FFI na poslednú chvíľu – a bolo skvelé, že sa to podarilo – sa odohráva prevažne v rokoch 1914 až 1927. Lionel a David sa zoznámia na Bostonskej univerzite – jeden študuje spev, druhý kompozíciu –, padnú si do oka a čoskoro sa stanú viac než len priateľmi. Po skončení štúdia sa ich cesty rozídu – David zostane pôsobiť v akademickom prostredí, Lionel sa vracia na rodinnú farmu. Keď David Lionela vyhľadá a nahovorí ho, aby sa s ním vydal na cestu, počas ktorej budú nahrávať v odľahlých vidieckych oblastiach autentické ľudové piesne, Lionel súhlasí. No keď sa však po nejakom čase pokúša Davida opäť kontaktovať, zostáva to bez odpovede. Preto sa Lionel odhodlá k činu – a čakajú ho mnohé prekvapenia. Film The History of Sound často prirovnávajú ku Skrotenej hore Anga Leeho – pravdaže, sú tu nejaké styčné body, ale, pochopiteľne, aj veľa rozdielov. Ide o svojbytné dielo, ktoré má viacero rovín, je emocionálne silné a má veľkú výpovednú hodnotu, ktorú ešte posilňuje akýsi dôvetok k základnému príbehu, odohrávajúci sa v roku 1980. Herecký koncert tu predvádza Paul Mescal v úlohe Lionela a nemenej dobrý Josh OʼConnor.

Minulosť v americkom filme V civile (r. Carmen Emmi, 2025) nie je až taká vzdialená – ide o deväťdesiate roky minulého storočia. A predsa sa deje čosi, čo si dnes už nevieme ani predstaviť – policajti v civile organizujú ako volavky cielené provokácie na verejných toaletách, tu konkrétne na pánskej toalete v newyorskom nákupnom centre – a mužov, ktorí sa chytia na udičku, potom zatýkajú za obscénne správanie. Presne to robí aj mladý policajt Lucas, ale pri jednej z akcií sa mu pritrafí čosi zvláštne: dotyčného muža nekompromituje, lebo k nemu pocíti istú náklonnosť. Čoskoro sa z nich stanú milenci a Lucas sa dostane do zložitej situácie z pracovného i z osobného hľadiska. O niečo starší Andrew stále pôsobí trochu tajomne, no pre Lucasa ako policajta nie je problém zistiť jeho totožnosť – ukáže sa však, že nevedomosť by bola možno lepšia... Dej filmu je vyrozprávaný v dvoch časových rovinách, pričom v tej druhej ide najmä o Lucasove vzťahy v jeho vlastnej rodine a o snahu utajiť svoju skutočnú identitu. Lucasov coming-out v závere je šokom pre jeho rodinu, ale oslobodením pre neho samého.

V celkom nedávnej minulosti, na pozadí ekonomickej krízy roku 2008, sa odohráva dej španielskeho (katalánskeho) filmu Preč (2025), ktorý je režijným debutom Gerarda Omsa (inak aj úspešného herca). Slobodného tridsiatnika Sergia, Katalánca z Barcelony, po návšteve zápasu jeho obľúbeného futbalového klubu v Utrechte pochytí záchvat paniky a on sa spontánne rozhodne zostať ešte nejaký čas v Holandsku. Nevedno, prečo to urobil – ale rozhodne si tým len spôsobil problémy: s dokladmi, s peniazmi, s jazykom, so zamestnaním, s ubytovaním. Sergio zjavne hľadá sám seba – a spôsob, akým pozoruje mladého fešného suseda v lacnom penzióne, kde býva, nás nenechá na pochybách, čo o sebe zistí alebo čo si potvrdí. Nie je to však prvoplánový príbeh, film sa dotýka napríklad aj problémov rasizmu či postoja Holanďanov k cudzincom. Erotickej scény, na ktorú tak nejako čakáme, sa dočkáme až na konci filmu a potvrdí sa to, čo sme si o mužne pôsobiacom Sergiovi po celý čas mysleli. Dôležitejšie však je, že Sergio sa z mnohých hľadísk „našiel“ a zrejme je odhodlaný začať nový život.

Niečo z najhorúcejšej súčasnosti

Dramaturgovia FFI sa snažia, aby boli v programe festivalu zastúpené všetky „písmenká“ skratky LGBTI (čo sa nemusí vždy podariť a už vôbec nie rovnomerne), ale v dánskom filme Sauna (r. Mathias Broe, 2025) takpovediac zabili dve muchy jednou ranou. Mladý gej Johan nastúpi ako recepčný v pánskej saune Adonis kdesi na okraji Kodane a otvorí sa pred ním nový svet barov, večierkov a jednorazových známostí. Zakrátko sa zoznámi s mladým transrodovým mužom Williamom a vznikne medzi nimi ľúbostný vzťah. Dvojica to však vôbec nemá ľahké – naráža na predsudky okolia a rôzne obmedzenia. Majiteľ sauny napríklad vynadá Johanovi, keď si mimo prevádzkových hodín privedie Williama do sauny, lebo tá je určená „len pre mužov“ (!). Na špecializovanej klinike zasa nechcú Williamovi predpísať mužský hormón, lebo si stále nie sú istí (na rozdiel od neho samého), či je dostatočne trans. Ale obaja chlapci narážajú aj na limity vlastných pováh – mentálne vyspelejší William oprávnene kritizuje niektoré Johanove síce dobre mienené, ale nedomyslené kroky, Johan sa zasa cíti nepatrične vo Williamovom svete transrodových ľudí. Tentoraz nesmerujeme k happyendu – no hoci sa William s Johanom rozíde, Johan opäť urobí čosi nepremyslené a nezákonné, aby Williamovi pomohol, lebo ho stále miluje.

Dejovo pozoruhodne boli vystavané filmy Opité rezance a Twinless. Študent umenia Adnan vo filme Opité rezance (r. Lucio Castro, 2025, koprodukcia USA a Argentíny) cez letné prázdniny brigáduje v malej newyorskej výstavnej sieni, kde práve vystavujú zvláštne, eroticky explicitné vyšívané obrazy istého umelca. Brigádnika sem odporučil sám výtvarník, sedemdesiatnik, s ktorým sa Adnan náhodne zoznámil pred časom, keď sa počas výletu do lesa dostal jeho bicykel defekt. Dvaja muži s veľkým vekovým rozdielom spolu zažili aj čosi erotické... ale naozaj? Ako sa uvádza v synopse filmu, jeho protagonista „existuje medzi mestom a lesom, dňom a nocou, realitou a záhadou“... Čo sa naozaj stalo – a v akom poradí? Bola niečo z toho len fantázia? Alebo sen? Film nedáva jednoznačné odpovede, ale práve tá nejednoznačnosť ho robí zaujímavým.

A istú nejednoznačnosť nachádzame aj v americkom filme Twinless (r. James Sweeney, 2025). Jeho protagonista Roman, heterosexuál, prišiel o brata dvojča, ktorý bol gej (zrazilo ho auto). V podpornej skupine, kde sa stretávajú pozostalí po dvojčatách, sa mu prihovorí Dennis, ktorý je gej a takisto prišiel o brata. Obaja sa cítia osamelí a napriek rozdielnej orientácii sa z nich stanú dobrí priatelia, ktorí vedia podržať jeden druhého. Asi v tretine filmu však prichádza prekvapujúci zvrat, keď situáciu sledujeme nie z pohľadu Romana, ale Dennisa a ukáže sa, že Dennis nie je tak celkom tým, za koho sa vydáva. Prečo to robí? A ako dlho mu to bude prechádzať? Snímka Twinless nie je ani tak o kvír životnom pocite, ako skôr o priateľstve, pravde a lži, istej manipulácii (možno dobre mienenej) a schopnosti odpúšťať. Postavu Dennisa si zahral sám režisér.

A čo naše luhy a háje?

Veľmi skromne boli v programe zastúpené filmy z krajín strednej a východnej Európy, čo je možno škoda – pre slovenského diváka majú, myslím, akúsi pridanú hodnotu oproti snímkam zo západných krajín. Pokiaľ ide o dlhometrážne tituly, ak pominieme slovenské a české filmy (a krátke filmy), boli vlastne len dva – poľská Erupcia (r. Pete Ohs, koprodukcia USA a Poľska, dej sa odohráva vo Varšave) a chorvátsky Pieskový násyp (r. Čejen Černić Čanak, 2025). Druhý z nich sa odohráva na chorvátskom vidieku, kde žije stredoškolák Marko: nemá ambíciu ísť na vysokú školu, trénuje na preteky v pretláčaní rúk, stará sa o mladšieho brata postihnutého Downovým syndrómom a venuje sa svojej priateľke Petre. Veci sa však zmenia, keď príde na otcov pohreb istý Slaven, ktorý teraz žije v Berlíne, kam sa odsťahoval potom, čo ho otec z „dobrých“ dôvodov vyhodil z domu – prevalilo sa totiž, že Marko a Slaven majú medzi sebou romantický (i fyzický) vzťah. V kraji momentálne intenzívne prší – a tak ako hrozí, že sa vyleje rieka pretekajúca popri dedine, čomu sa obyvatelia snažia zabrániť stavaním hrádze z vriec naplnených pieskom, hrozí aj to, že sa „vylejú“ Markove staré emócie, lebo citom sa rozkázať nedá a, koniec koncov, netreba sa im brániť. Príbeh s pôsobivou metaforou možného pretrhnutia hrádze smeruje k nepatetickému, trochu otvorenému koncu s príjemným „bonusom“, ktorí narúša vžitú predstavu o mačistických balkánskych mužoch: Marko totiž nájde viac pochopenia u svojho otca než u matky, ktorá ho v zlosti pomenuje tým slovom na b.

V sekcii Teplé Česko-Slovensko sa nachádzali len dva filmy, ktoré tú „česko-slovenskosť“ vzali doslova. Išlo o slovensko-český biografický film Nepela (2025) v réžii Gregora Valentoviča, ktorý sa už uvádza v bežnej distribúcii, a o česko-slovenskú snímku Letná škola, 2001 (r. Dužan Duong, 2025). Ten druhý je príbehom sedemnásťročného Kiena, ktorý sa po desiatich rokoch strávených vo Vietname vracia do Chebu, kde žije – a v tržnici pracuje – jeho rodina. Film prináša pohľad na život migrantov bez predsudkov, klišé či exotickosti a práve dnes – 27. novembra – vstupuje u nás aj do bežnej distribúcie. Česko a Slovensko bolo však v programe FFI zastúpené aj mimo tejto sekcie. Osobitné pásmo Slovenské premiéry, zložené zo slovenských krátkych filmov (všetkých s copyrightom 2025), tvorili snímky Odviate tichom (r. Andrej Zelenec), Ceasefire (r. Teodor Vladár, koprodukcia s Maďarskom), Nesiem vám noviny (r. Jakub Dúcky), Žatva (r. Tamara Štofková) a Meet Us In The Glitches (r. Zoltán Baráth). Známy a populárny slovenský maliar Andrej Dúbravský bol protagonistom českého filmu GOOD BOY from Slovakia (r. Michael Bukovanský), ktorý síce vznikol ako „vedľajší produkt“ jeho výstavy v olomouckej Telegraph Gallery (GOOD BOY, vernisáž 11. apríla 2024), ale tým, že zachytáva aj aktuálnu situáciu v kultúre a umení na Slovensku počas šafárenia Martiny Šimkovičovej, stáva sa aj výpoveďou o dobe, v ktorej vznikol. Snímky Nepela a GOOD BOY from Slovakia získali každý vo svojej kategórii divácku cenu Ružový balónik ako nejpozitívnejšie hodnotené tituly festivalu.

V súťaži krátkych filmov zvíťazila britsko-švajčiarska animovaná snímka Dragfox (r. Lisa Ott, 2024), ktorá citlivo rozpráva príbeh dieťaťa nezapadajúceho do tradičných rodových predstáv a ukazuje, aké oslobodzujúce a posilňujúce môže byť stretnutie s niekým, kto má podobnú skúsenosť. Porota udelila aj dve špeciálne uznania, a to estónskemu filmu Saunový deň (r. Anna Hints, Tuschar Prakash, 2025), ktorý citlivo zobrazuje mužskú intimitu v rituálnej saune, kde sa pod povrchom maskulínnej spolupatričnosti odhaľuje potlačená túžba a emocionalita, a už spomínanému slovenskému filmu Nesiem vám noviny (r. Jakub Dúcky, 2025), humorný obraz toho, ako to môže dopadnúť, keď si syn privedie domov na štedrovečernú večeru svojho partnera.

Filmový festival inakosti 2025, to bolo 38 dlhometrážnych a 45 krátkych filmov na 67 predstaveniach v štyroch hracích priestoroch počas siedmich, respektíve  ôsmich dní. Už z toho je zrejme, že aj náš text môže byť referenciou iba o zlomku toho, čo bolo na festivale uvedené. Ešte dôležitejšia než kvantita je však kvalita – a tú si festival dlhodobo udržuje. A navyše je tu posolstvo, ktoré presahuje hranice kinematografie – lapidárne ho vyjadril komik Fero Joke (František Košarišťan), ktorý bol tvárou tohtoročného FFI: „Nás nikto nikdy nedokáže vymazať. Je dôležité, aby sme sa nevzdali a aby sme so vztýčenou hlavou pokračovali ďalej. Aby sme tým, ktorí chcú obmedziť naše práva, nevenovali pocit, že sa uspokojíme s tým, čo máme. Takže the show must go on. A čím nás bude viac, tých, ktorí sa nebojíme, tým lepšie.“