Tohto roku to medzinárodná porota nebude mať jednoduché. Posudzuje 24 filmov hlavnej súťaže a veľké dielo doteraz sotva nájde. Stalo sa už, že sa Zlatá palma udelila ex aequo medzi dva filmy. Možno to bude aj prípad 74. ročníka, lebo nikto zatiaľ nevyčnieva. Do užšieho výberu, podľa mojej mienky, prichádza do úvahy na niektorú z cien fínska snímka Priehradka č. 6, Benedetta, Bergmanov ostrov, možno aj Príbeh mojej manželky a vraj film, ktorý festival otvoril Annette. Ale bude to asi celkom inak. Pozrime sa však čo všetko sme stihli vidieť.

Asghar Farhadi nikdy nesklame
Tento tvorca nakrúti raz dobrý, raz výborný film, ale nepodarok sa mu doteraz neporadil. Problém má vždy len s metrážou. Aj súťažný film Hrdina (Ghahreman) trval skoro tri hodiny, ale nemôžem povedať, že by  to prekážalo. Osud, v podstate čestného človeka, ktorý sa pre dlžobu dostane do väzenia je veľmi smutný. Pustia ho na priepustku domov, priateľka sa mu snaží všemožne pomôcť, ale jej pomoc sa obráti proti nemu. Narobí viac zla ako dobra. Výsledok je, že nedokáže ani svoj dlh splatiť, ani očistiť svoju pošramotenú česť. Farhadi vie podobné smutné osudy veľmi plasticky stvárniť, navyše s empatiou voči postihnutému. Snímka ju smutná s ponaučením, že niet spravodlivosti na svete.

Francúzska režisérka Julia Ducournau filmom Titane šokovala. Nie je to u nej nič zvláštne. Hrdinkou filmu je psychicky narušená mladá žena, ktorá si svoje nešťastie zapríčinila sama. Už ako dieťa bola nezvládnuteľná, spôsobila haváriu, na ktorá doplatila. Lekári jej dokázali pomôcť len tak, že jej namiesto chýbajúcej lebky implantovali titan. Ten ju obral o empatiu, schopnosť cítiť, milovať, ale sexualitu nepotlačil. Dievčina je vraždiaci stroj a keď jej už polícia šliape na päty, jej identikit visí všade, chytí sa aj slamky. Zistí, že veliteľ záchrannej služby stále hľadá svojho 10- rokov strateného syna. Trochu sa na neho podobá, ostrihá si vlasy a vydáva sa za jeho syna. Muž tak veľmi túži po synovi, že túto podvodníčku uzná za svoju, dokonca odmietne aj test. Všetko by bolo v poriadku keby nebola tehotná. No i to sa šalamúnsky a rafinovane vyrieši. Vincent Lindon a Agathe Rousselle zahrali vyšinutých ľudí bravúrne a snímka je aj po vizuálnej stránke pozoruhodná. Som zvedavá, ako ju príjme porota.

Spletité vzťahy jedného manželstva
Ani maďarská režisérka Ildikó Enyedi nedokázala vyrozprávať príbeh jedného zvláštneho manželstva kratšie ako za tri hodiny. To je najväčšia slabina pozoruhodnej snímky uvádzanej ako Príbeh mojej manželky. Netradičné manželstvo, netradičné zoznámenie, netradičný záver – to všetko rozohráva režisérka mimoriadne citlivo a s vkusom. Manželia sa milujú, nedôverujú si, trápia sa a ubližujú, aby nakoniec všetko krásne čo ich čaká rozbili na márne kúsky. Kapitána námornej lode hrá ešte neznámy herec Gijs Naber, manželku Lizzy Léa Seydoux a údajného milenka Louis Garrel. Cenné na filme je atmosféra doby, jej mravy i postoje, a to všetko dokresľuje výborná kamera i muzika, prosto nehovorí sa non stop, veľa sa takto dopovie. Enyedi vie, ako na to, len sa nedokázala vzdať ani jedného záberu, čo jej poškodilo.

V americkom filme Red Rocket Seana Bakera sa zasa hovorí a hovorí. Až ma skoro rozbolela hlava. Presný protipól filmu Enyedi. Baker rozohráva príbeh skrachovaného hollywoodského porno herca, ktorý sa priam vnúti k bývalej manželke a k jej matke, lebo nemá kde bývať. No je nenapraviteľný sukničkár a podvodník. Zarába si, akože inak, zasa len predajom zakázaného tovaru – drogami. No je to zároveň aj smoliar, čo prácne získa okamžite o to aj príde. No kým budú na svete ženy, nič nie je stratené.

V parížskej štvrti Les Olympiades sa odohráva rovnomenný film Jacquea Audiarda, výlučne o mladých ľuďoch. Tridsiatnici si hľadajú svoju cestu, svoje lásky, svoje životné postoje. V centre pozornosti je sú dva príbehy, neustále sa preplietajúce, kým hrdinovia nepochopia, kam a ku komu patria. Zvolia si to čo skutočne cítia. Audiard zrejme veľmi presne vystihol ich trápenia a pocity, lebo film odmenilo obecenstvo veľkým potleskom. Z čoho vyplýva poučenie, že netreba príbehy zbytočne vymýšľať, stačí sa dobre pozerať a videné vedieť aj pôsobivo vyrozprávať.