V krátkosti o niektorých filmoch canneskej súťaze. Napríklad Posvätné zväzky (Lingiu) režiséra Mahammat-Saleh Harouna z Čad je sympatickým príspevkom najmä pre oboznámenie sa so zvykmi a životom tejto pre nás neznámej krajiny. Ústrednou postavou je pracovitá matka, ktorá sama vychováva mladučkú dcéru. Má postaršieho nápadníka, o ktorého nemá záujem, nie je jej sympatický. Že ju intuícia nesklamala čoskoro zistí. Dcéra otehotnie chce isť na potrat, čo moslimské zákony zakazujú. Lekára, ktorý sa na to podujme zatknú, ženy ledva stačia utiecť, ale pôrodná babica je ochotná pomôcť. Snímka je o emancipácii a silných ženách, ktoré dokážu vziať svoj život do vlastných rúk.

Nórsky tvorca Joachim Trier si vybral zaujímavú tému. Príbeh filmu Julie (v 12 kapitolách) sa zameriava cez jej príbeh celej generácii 30-ročných žien a tiež o niečo starších mužov, ktorí dozrievajú o desaťročie neskôr ako predošlé generácie. Nielen vek sa posunul smerom nahor, ale aj dospievanie. Julie vôbec nevie čo chce. Prvý vzťah sa jej rozpadne, ten druhý sa zdá dostatočne pevný, ale takisto nevydrží a aj ten tretí pokus nedopadne dobre. Pochopiteľne okrem ústrednej témy je do príbehu vtesnané oveľa viac, ako povie krátky obsah. Generačná výpoveď o súčasnej nórskej spoločnosti je však veľmi zaujímavá i poučná.

Všetko tu už bolo
Benedetta holandského režiséra Paula Verhoevena rozbúrila pokojnú festivalovú hladinu. Skutočný príbeh o Benedette objavila v archívoch americká historička Judith C. Brown. Zistila, že ju obvinili z homosexuality, bosoráctva a odsúdili. Benedettu Carlini už ako malé dievča dali rodičia do kláštora. Felicite (Charlotte Rampling) matke predstavenej stačilo s ňou prehovoriť niekoľko slov, aby zistila, že dievča je inteligentné, čo nie je dobré, dokonca nebezpečné. A veru mala dobrú intuíciu. Benedetta (Virginie Efira) očarí už anjelským zjavom, no čo sa ním skrýva ešte netušíme. A je toho dosť -  je to potvora. Okamžite prehliadne kláštornú pretvárku a lož a využije to  vo svoj prospech. Rodená herečka presvedčí všetkých, že je Bohom vyvolená a dokáže nemožné. Ako normálna žena však túži po láske a nájsť ju môže kde inde, ako medzi múrmi kláštora. Do života jej vkročí krásna Bartolomea (Daphne Patakia) a problém je na svete. Ženy sú vynachádzavé, aby svoje túžby ukojili vymyslia triky, na ktoré by málokto prišiel. Okolnosťami ohrozená matka predstavená sa vydá ne cestu, aby našla pomoc vo Florencii, sídle pápežského nuncia (Lambert Wilson). Vo Florencii však zúri mor. Nuncius jej uverí a príde do Brescie, aby Benedettu odsúdil. Manipulátorka sa nevzdá a vyhrá. Je to síce nevysvetliteľne, ale takmer celé Taliansko vymrelo, len Brescie sa mor vyhol. Odvážne sexuálne scény, obvinenie kléra z falošnej morálky, tmárstva bude rozhodne mať v cirkevných kruhoch patričnú odozvu a moralistov pobúri. No to nič nemení na tom, že film je profesionálne takmer dokonalý, herecké výkony brilantné a navyše veľmi adresne sa prihovára k dnešku. Neobjavím Ameriku, keď skonštatujem, že ľudstvo má deravú pamäť a je nepoučiteľné. To je podľa mňa najdôležitejšie posolstvo filmu.

Žlté vesty ničia Paríž
Podľa mojej mienky ak sa hovorí o tom, že Benedetta šokovala, mňa viac šokoval francúzsky súťažný príspevok Zlomenina (La fracture) režisérky Catherine Corsini. Dve lesbičky sa neustále hádajú. Exaltovanejšia Raf (Valeria Bruni-Tedeschi) sa snaží dobehnúť pred ňou prchajúcu Julie (Marina Fois) a zlomí si ruku. Na potvoru v ten deň sa vydali do ulíc, neviem po koľký raz, žlté vesty, aby zdemolovali Paríž a vykrikovali : „Preč s Macronom“. Nemocnica nápor zranených nezvláda a je tam chaos. Bezradnosť personálu požila režisérka na obnaženie charakterov a tiež na to, aby vyplávali na povrch problémy rozdelenej francúzskej spoločnosti – zástancov prezidenta a podporovateľov Marine Le Penovej. Výmena názorov je medzi iným demonštrovaná hádkou medzi zraneným Yannom (Pio Marmai) a Raf. Vykrikujú po sebe, jeden druhého nepočúvajú, každý si melie svoje, no obaja vedia, že sú v podstate na jednej lodi. Odľahčenie tohto hororu zachraňujú vtipné dialógy a humor. No svedectvo o súčasnej francúzskej spoločnosti je veľmi smutné. Zničené mesto a ešte hroznejšia nemocnica, pri pohľade na ňu mi pripadajú naše Kramáre priam ako luxusný hotel. Jedinou iskričkou nádeje je konštatovanie, že domáci o problémoch vedia, nemajú strach ich pomenovať, prezentovať na filmovom plátne, a to dáva nádej, že to horšie už byť nemôže. Alebo môže ....

 Len pre pobavenie
Najočakávanejším nesúťažným filmom bola americká snímka Stillwater Toma McCarthyho v hlavnej úlohe s Mattom Damonom, ktorý prišiel osobne do Cannes. Na tlačovej besede odpovedal na všetky otázky, ničomu sa nevyhýbal a bol hviezdou festivalu. Film sa premietal niekoľko razy, ale každý mal záujem o prvé ranné premietanie o 10,00. Vstupeniek sa nikto nedočkal. Mysleli sme si, že pre veľký záujem. Namiesto nich sa rýchlosťou blesku objavilo foto prázdnej sály čakajúcej na návštevníkov. Napriek tomu, že som si to overovala, všetci tvrdili, že obrázok je pravý, prosím, neberte to na sto percent. Ak je to pravda nie je to dobrá vizitka..