Štyri dni pred koncom festivalu prestali vychádzať všetky tri festivalové denníky. Redakcie renomovaných filmových časopisov Variety, Hollywood Reporter a Screen International považujú Berlinale 2015 za skončené. Biznis na Medzinárodnom filmovom trhu i na medzinárodnom koprodukčnom trhu sa zavŕšil, európske herecké nádeje sa v rámci projektu Shooting Stars vyzvŕtali na červených kobercoch, zostáva už len dopozerať posledné súťažné filmy, rozdať ceny – a 65. berlínsky medzinárodný filmový festival bude minulosťou.

O rozruch na Berlinale sa postaral britský filmár Peter Greenaway holandsko-mexicko-fínsko-belgickou koprodukciou Eisenstein in Guanajuato (Ejzenštejn v Guanajuate). V roku 1931 svetoznámy sovietsky filmár, apologéta boľševickej revolúcie, autor prelomových diel Krížnik Potemkin a Desať dní, ktoré otriasli svetom, krátko po odmietnutí Hollywoodom pricestoval do Mexika, aby nakrútil film o mexickej revolúcii Que viva Mexico! Kontakt s mexickou kultúrou, napoly katolíckou, napoly pohanskou, mal na excentrického umelca zásadný vplyv. Ezjenštejn sa tu však zásadne zmenil aj ako človek. Palomino Cañedo, jeho oficiálny sprievodca v meste Guanajuato, ho zasvätil do tajov homosexuálnej telesnej lásky. Dlhé, detailné, otvorené, nič nezakrývajúce zábery milovania Ejzenštejna (Elmer Bäck) s Cañedom (Luis Alberti) sú, pravdaže, silno výtvarne poznačené Greenawayovým príznačným štýlom.

Greenaway vytvoril portrét umelca pomocou typických Ejzenštejnových prostriedkov, koncipovania záberov a ich montáže. Z najrôznejších uhlov analyzuje témy pôžitkárstva, sexu, smrti a ich vplyv na geniálneho filmára. Zároveň sa vyznáva zo svojho obdivu k nemu: „V roku 1959 som videl jeho Stávku v kine vo východnom Londýne. Bol pre mňa zjavením. Pozeral som Ejzenštejnove filmy stále znova a znova, nemohol som sa od nich odtrhnúť. Od filmov som sa dostal k jeho knihám, viac ráz som navštívil jeho knižnicu v Moskve, miesta v Odese a Peterburgu, kde nakrúcal, dokonca aj v Alma Ate, kam ho vyhnali. Postupne som začal chápať, že roky 1929 – 1931, ktoré strávil mimo sovietskeho Ruska, ho navždy zmenili.“ A o tejto zmene Greenaway nakrútil svoj film. „Do Mexika prišiel 21. októbra, keď Sovieti oslavovali výročie svojej revolúcie. Desať dní na to bolo Všetkých svätých – najväčší mexický sviatok. Rozhodol som sa, že sfilmujem týchto desať dní. Desať dní, ktoré otriasli Sergejom Ejzenštejnom.“

Treba priznať, že film Ejzenštejn v Guanajuate otriasol festivalovým publikom. A po skončení predstavenia sa veľká sála Berlinalepalastu otriasala potleskom a výkrikmi „Bravo!“

Úmysel bol dobrý

Pri príležitosti udelenia Čestného Zlatého medveďa nemeckému režisérovi Wimovi Wendersovi za prínos do svetovej kinematografie berlínsky festival uviedol premiéru jeho nového nemecko-kanadsko-francúzsko-švédsko-nórskeho filmu Every Thing Will Be Fine (Všetko bude v poriadku) s Jamesom Francom a Charlotte Gainsbourgovou. Mladý spisovateľ Tomas hľadá na zimnom kanadskom vidieku inšpiráciu, ale namiesto toho sa stane účastníkom drámy. Priamo pod kolesá jeho auta sa zo záveja spustia sánky s dvojicou detí. Jedno neprežije. Matka – výtvarníčka Kate a jej druhý syn Christopher sa Tomasovým životom prepletajú už navždy. Vina, trest, výčitky svedomia, obdiv, nenávisť. Občas i náznaky lásky. Wenders nakrútil svoj film opäť v 3D, ale na rozdiel od predchádzajúceho tanečného dokumentu Pina zostáva stereoskopický efekt nevyužitý. A – podobne ako v prípade Kráľovej púšte Wernera Herzoga – i Wendersova novinka trpí zastaranými rozprávačskými postupmi, nepresvedčivým príbehom, nechcene smiešnymi neúprimnými dialógmi a čudnou utlmenosťou hereckých výkonov. Mala to byť oslava veľkého filmárskeho talentu, ale stal sa z nej smutný dôkaz tvorivých rozpakov, neschopnosti, pohasínania génia. Žiaľ, na tohtoročnom Berlinale nie jediný ani prvý.

Bravo Aferim!

Rumunský scenárista a režisér Radu Jude v súťažnej rumunsko-bulharsko-českej historickej dráme Aferim! (v otomanskej turečtine znamená Bravo! ale v tomto prípade má ironický nádych) využíva, podobne ako Greenaway, starý filmový jazyk zámerne. Už od úvodných titulkov v duchu 50. rokov čiernobielym, prevažne staticky snímaným obrazom a s pomocou štylizovaného herectva rozpráva o hľadaní a polapení mladého Cigána Carfina, ktorý bez povolenia opustil panstvo. Rumunské Valašsko v prvej polovici 19. storočia bolo miestom, kde sa Osmanská ríša stýkala s Ruskom, slovanské etniká sa miešali s rumunským, maďarským, tureckým, germánskym i židovským. A Rómovia, považovaní za bytosti bez práv, bez slobodnej vôle, rozumu i duše, považovali za šťastie, ak sa dostali do otroctva k ako-tak pozornému pánovi. Hoci si film vyslúžil označenie „balkánsky western“, ožívajú v ňom nielen história, ale aj staré kultúry, zvyky i folklór, hodnoty aj predsudky – všetko zaodeté do filmového jazyka, ktorý je napriek archaickým znakom veľmi moderný.

Ďalšia nejasná správa o konci sveta

O moderné a pri tom tradičné vyznenie sa pokúša aj ruský autor Alexej German mladší v ukrajinsko-rusko-poľskom súťažnom filme Pod električeskimi oblakami (Pod elektrickými oblakmi). Akási sociálna sci-fi sa odohráva v blízkej budúcnosti v ruskom veľkomeste, uprostred rozostavaných ciest a budov na brehu zamrznutej rieky. Tu sa stretajú či míňajú ázijskí robotníci, zatrpknutí architekti, nedôstojne pracujúci intelektuáli, miliardárske dedičky, študenti, umelci, emigranti, zlatá mládež, športovci… Mesto sa utápa v reklamných billboardoch, odpadkoch, ruinách a hnedastej hmle či veľmi nízkej oblačnosti. Mraky slúžia ako plátno na premietanie tupých reklám. Nikdy nedokončené sochy sa rozpadávajú. Krajina, mesto i jeho obyvatelia útrpne sledujú svoju degeneráciu, odumieranie, upadanie do chaosu. Život bez zmyslu, bez zámeru, bez dôvodu, bez energie, bez chuti. Mládež nevie nič o Hitlerovi ani Stalinovi a neverí, že to boli masoví vrahovia: „Nemohli predsa zabiť toľké milióny ľudí! A tí, čo zomreli, si za to mohli sami!“ Dospelí nemajú silu čokoľvek im vysvetľovať, o niečom ich presviedčať. Veľké developerské projekty krachujú. Základným pocitom je melancholická pasivita. Je v tom niečo z Tarkovského a veľa zo Sokurova, ale sledovať to nie je ani zábavou, ani pôžitkom.

Pred nami sú ešte posledné štyri súťažné filmy, no už teraz je jasné, že čakanie na sobotňajší verdikt poroty vedenej Darrenom Aronofským, bude veľmi napínavé.