Prvé súťažné filmy
Na pamiatku zosnulých hercov a filmárov Maximiliana Schella, Philipa Seymoura Hoffmana a Miklósa Jancsóa zaradil 64. medzinárodný filmový festival v Berlíne do programu mimoriadne spomienkové predstavenia. Rozbehli sa však aj súťažné projekcie. O ceny v hlavnej prehliadke sa uchádza 20 snímok z 20 krajín, aj z Alžírska, Cypru a Uruguaja. Osemnásť ich Berlinale uvádza vo svetovej premiére a tri sú režisérskymi debutmi. Verdikt medzinárodnej poroty, vedenej americkým producentom Jamesom Schamusom, sa dozvieme v sobotu 15. februára. Deň na to festival ukončí tradičný deň venovaný berlínskemu publiku.
Jack nepresvedčil
Ako druhý po úvodnom Grand Budapest Hoteli vstúpil do súťaže 64. MFF v Berlíne domáci nemecký film scenáristu a režiséra Edwarda Bergera Jack, inšpirovaný osudmi kamaráta režisérovho syna. Desaťročný Jack, syn nezodpovednej mladej slobodnej matky, sa obetavo stará o ňu i o mladšieho brata Manuela, no úrady rozhodnú, že patrí do náručia ústavu sociálnej starostlivosti. Tam sa stretá s tým, čo dosiaľ nepoznal: s nenávisťou, ponižovaním a šikanovaním. Keď si na začiatku prázdnin poňho matka nepríde, utečie. Spolu s Manuelom blúdia Berlínom a hľadajú mater, ktorá nie je doma. Herecký výkon Iva Pletzlera v titulnej role je skvelý, prirodzený je aj Georg Arms ako Manuel, menej presvedčivé sú, prevažne vinou scenára, dospelé postavy. Luise Heyer nás presvedčila najmä o tom, že jej nerobí problém vyzliecť sa pred kamerou a hrať nahá. No – podobne ako film samotný – nedokázala dať svojej postave ani príbehu akýkoľvek hlbší zmysel, nehovoriac o význame či posolstve. Dominuje dolovanie emócií prostredníctvom detských hrdinov, no už Chaplin vedel, že bez humoru by to bolo príliš lacné, nevkusné. A tak hneď druhý súťažný film publikom vyprevádzalo nie potleskom, ale bučaním.
Dvaja muži v Berlíne
V americko-mexickom pohraničí sa odohráva francúzsko-alžírsko-belgicko-americká dráma francúzskeho režiséra Rachida Bouchareba La voie de l'enemi (Two men in town) – remake drámy José Giovanniho Deux hommes dans la ville (1973) o neúspešnom pokuse Williama Garnetta, prepusteného na podmienku po 18 rokoch z väzenia, zaradiť sa do normálneho života. V hlavnej role Forest Whitaker, sociálnu kurátorku hrá Brenda Blethyn, zatrpknutého šerifa Harvey Keitel, Garnettovu matku Ellen Burstyn a jeho priateľa, miestneho gangstra Luis Guzmán. Nie je to prvý raz, čo zahraničný filmár priniesol svoj pohľad na život vo filmovej veľmoci – Spojených štátoch, no originál Boucharebovej snímky vznikol ako tvrdá obžaloba nespravodlivého a pokryteckého právneho systému vo Francúzsku, ktorý sa tvári, akoby jeho zmyslom bolo zločincov prevychovať, no na nový život im nedáva najmenšiu príležitosť. Napriek poctivému herectvu a zaujímavo napísaným postavám aj v tomto prípade si musíme klásť otázku, čo motivovalo tvorcov a producentov investovať čas i peniaze práve do tohto projektu.
Divoké roky sedemdesiate
Pochybovať netreba o dôvodoch britského režiséra francúzskeho pôvodu Yanna Demangea, autora drámy '71. V roku 1971 napätie v Severnom Írsku prerástlo do občianskej vojny. Do jej potláčania v Belfaste vláda nasadila aj armádu. Georg Hook (Jack O'Connell) práve ukončil vojenský výcvik. Je sirota, v domove, z ktorého odišiel na vojenčinu, zostal jeho milovaný mladší brat. Namiesto základne v Nemecku Georga odvelia do Severného Írska. Zásah v Belfaste, ktorý mal byť upokojovaním situácie, teda bez prilieb, štítov a obuškov, sa však zmenil na krvavý konflikt. Vojna totiž zúri aj vo vnútri IRA: vojna „starých“ umiernených, ktorí dávajú prednosť vyjednávaniu a „mladých“, ktorí túžia nenávisť voči Londýnu prejavovať so zbraňou v rukách. Pri ústupe jednotka nechala poraneného Jacka v uliciach. Mladý muž bez vojenských skúseností zostal sám v neznámom meste, kde vojenská uniforma vzbudzovala iba nenávisť. Napriek tomu sa mu podarilo prežiť. Aj vďaka často prekvapivej a nečakanej pomoci. A popri tom zistil, že konflikt výdatne rozdúchava vláda, čím sa stal nežiadúcim i pre vlastných. Príbeh, ktorý priam volal po sfilmovaní, je nakrútený bez pátosu, neútočí na city, neprikláňa sa na jednu ani na druhú stranu, je skôr kritikou bezcitnosti a neľútostnosti vojenskej mašinérie a machiavelistickej vlády. A ukážkou zrelého filmárskeho aj hereckého remesla.
Film sa v bodovaní novinárov pre festivalový denník Screen razom vyšvihol na prvú priečku, pred Andersonov Grand Budapest Hotel.
Ešte divokejšie osemdesiate
V roku 1788 prežil básnik Friedrich Schiller (Florian Stetter) búrlivú romancu s Caroline von Beulwitz (Hannah Herzsprung) a Charlotte von Lengefeld (Henriette Confurius) – dvojicou sestier, z ktorých jedna bola vydatá. Aby ich netradičný ľúbostný vzťah neklal oči, Charlotte sa so Schillerom zosobášila. Básnikom povzbudená Caroline začala sama písať, rozviedla sa s manželom, ale získaná samostatnosť – spolu so sebavedomím – znamenala i koniec lásky v trojici. Sestry sa jedna druhej odcudzili, no básnik miloval obe a nechcel sa vzdať ani jednej. Známy nemecký scenárista a režisér Dominik Graf si pre svoj prvý film po osemročnej odmlke vybral pútavý námet. Stvárnil ho ako trojhodinovú realistickú drámu s komentárom rozprávača i s medzititulkami. Skvelá je náladotvorná kamera Michaela Wieswega, výprava, zaujímavé sú i herecké výkony ústrednej trojice, no film sa pri skúmaní toho, či sú „netradičné formy lásky a spolužitia možné a dlhodobo perspektívne“, nevyhol rozvláčnosti a utáranej ťažkopádnosti. Kto čaká vášnivé erotické scény, bude sklamaný: viac času dostali dokonca i scény s pôrodmi detí oboch sestier. A dialógy, výmeny názorov, rozhovory s chápavou matkou i vášnivé hádky. Festival však v súťaži uvádza, ako sa stalo čudnou módou, dlhšiu verziu. Do kín sa snímka Die geliebten schwestern dostane o pol hodinu kratšia – a možno to bude úplne iný film.
Foto: Berlinale