Počas tohtoročného 72. medzinárodného filmového festivalu v Benátkach nám viac ráz zišlo na rozum, že by stálo za to využiť zážitky a zostaviť veľkú príručku Ako trollovať na festivale s dvomi rovnako rozsiahlymi kapitolami: Ako trollovať, keď ste organizátor a Ako trollovať, keď ste divák. Súčasťou talianskej povahy je brať všetko s nadhľadom. Veď svet sa nezrúti. Táto črta prevláda aj nad usporiadateľskou zodpovednosťou. Berlinale je puntičkársky dokonalý chaos. Cannes je chaos s francúzskou nonšalanciou a eleganciou. Benátska Mostra je čistý výbušný taliansky zmätok. Plný kriku, hluku, veľkých gest, ale v podstate neškodný. Lev, ktorý reve, nehryzie.

A tak už po štyri roky síce je vo festivalovom areáli i na vybraných miestach benátskeho Lida k dispozícii wi-fi sieť s prístupom na internet, ale už štyri roky je rovnako nepoužiteľná. Spojenie je nestabilné, nedá sa naviazať, prerušuje sa, nezvláda download väčších súborov, o uploade ani nehovoriac. Čo je problém, lebo tohto roku festival zrušil aj posledné pressboxy pre veľmi dôležitých novinárov a jediným zdrojom informácií, textových, obrazových i zvukových materiálov bol internet. Na ktorom sa prostredníctvom wi-fi naozaj robiť nedalo. Kto chcel skutočne pracovať, musel si v tlačovom centre vydobyť miesto pri stole s voľnými sieťovými káblami. Perličkou bolo, že festival posielal osobné prístupové heslá, oprávňujúce na pripojenie sa k wi-fi sieti až po svojom začiatku – a mailom. Bez pripojenia na internet ste sa teda na internet pripojiť nemohli. Hlava XXII po taliansky. Ako vlani. A predvlani. A pred tromi rokmi...

Podobný problém má benátska Mostra s pomocnými plátnami, na ktoré sa premietajú titulky, spravidla anglické. Nápad je to dobrý, lenže pri projektovaní, stavaní a zariaďovaní kinosál s ním nikto nerátal, preto sú pomocné titulkové plátna umiestnené až pod spodnou hranou hlavných veľkých plátien. Čiže mimo zorného poľa väčšiny publika. Stačia dvaja-traja priemerne vysokí diváci sediaci pred vami a namiesto anglického textu vidíte len čierne hlavy. A pretože premietanie titulkov už úplne nahradilo tradičné a osvedčené tlmočenie do slúchadiel, pri umelecky náročnejších dielach exotických kinematografií, v ktorých sa divák nemôže oprieť o znalosť cudzích rečí, kontext ani o známe reálie, ostáva často zmätený a bezradný. (V Berlíne je väčšina filmov priamo titulkovaná do angličtiny, na pomocných plátnach premietajú nemecké titulky. V Benátkach sú v hlavnom obraze talianske titulky a na pomocnom plátne anglické.)

Do tretice: klimatizácia v kinosálach je vždy zásadne nastavená na plnú obsadenosť za horúcich letných dní. No ak najvyššie denné teploty poklesnú na tohtoročnú dvadsiatku a v sále pre poldruha tisíca ľudí ich sedí necelá stovka, vytrvalý prúd ľadového vzduchu ľahko prekoná akýkoľvek pulóver či vetrovku. Drkotanie zubami bolo chvíľami naozaj prevládajúcim zvukom, mrazivý chlad základnou emóciou. A postupne pribúdalo i kašľania a kýchania. Umenie si skrátka vyžaduje obete a festival je tak vysoko nad vecou, že podobnými malichernosťami sa nemieni zaoberať.

Napokon, nezaoberá sa väčšími vecami - a tým nemyslíme len klesajúci záujem filmárov i divákov: návštevníci, hostia a hviezdy už osem rokov obchádzajú nevzhľadne ohradenú stavebnú jamu uprostred festivalového areálu. Mal tu stáť nový veľký moderný festivalový palác s podzemnými podlažiami a prístupom priamo k moru. Pri hĺbení základov však stavbári narazili na ilegálnu skládku azbestového odpadu. Pretože jej sanácia si vyžaduje veľké náklady a nie je jasné, kto by ich mal hradiť, posledných šesť rokov sa s jamou nič nedeje. Medzitým sa zmenilo vedenie festivalu a to nemá o stavbu nových priestorov záujem. Výsledkom je dlhý škaredý ošarpaný plot uprostred festivalového areálu, ledabolo zakrývajúci štrkom provizórne zaplnenú a burinou zarastenú jamu. A zodpovední sa tvária, že problém (ani jama) neexistujú.

Podobne nielen festival, ale i celé Lido prišlo o ikonický hotel Des Bains z roku 1900. Filmom Smrť v Benátkach podľa románu Thomasa Manna ho v roku 1971 preslávil Luchino Visconti. Pred piatimi rokmi začali slávny secesný hotel, v ktorom sa tradične konala veľká časť festivalových spoločenských podujatí, „rekonštruovať“. Developeri si po začiatku prác presadili zmenu projektu, totiž že z budovy nebude hotel, ale apartmánový dom Residenze des Bains pre bohatých. Keď stavbu obrali o nádhernú secesnú výzdobu, pôvodný nábytok, podlahy, svietidlá, zariadenie a zvnútra vypitvali, zastavili práce pre nedostatok peňazí. Spoločnosť skrachovala a dnes Benátky netušia, čo so zdevastovaným, naďalej rýchlo chátrajúcim objektom. Grand Hotel des Bains, neoddeliteľne spojený so svetom aristokracie, literatúry, hudby, baletu, výtvarného umenia, filmu a filmových hviezd od Clarka Gablea až po Keiru Knightley, sa stal smutným symbolom hasnúcej slávy a klesajúcej úrovne filmového festivalu, Bienále, Lida, Benátok i celého Talianska.

Iste. Absencia moderného festivalového paláca s dôstojnými sálami sa očividne dá riešiť aj tak, ako to predvádza súčasné vedenie: načo kinosály a zázemie, keď stačí od návštevy Mostry odradiť divákov aj hviezdy - a viac než sedemdesiatročný Palazzo del Cinema odrazu opäť úplne stačí?!

Do kapitoly Ako trollovať na filmovom festivale, keď ste divák by sa dostali predovšetkým tablety a mobilné telefóny. Darmo pred úvodnou znelkou pri každom predstavení znie z reproduktorov upozornenie, že používanie mobilov je zakázané, Taliani si zo zákazov nič nerobia už po stáročia. Festival sa proti tomuto neduhu, ktorý nadobudol rozsah epidémie, rozhodol bojovať. Vyzbrojil uvádzačov laserovými ukazovadlami. V zatemnenej sále červenými lúčmi upozorňovali nespratníkov, ktorí na festivalové filmové predstavenie prišli telefonovať, písať správy či hrať hry. Bohužiaľ, po prvých dňoch uvádzači s upozorňovaním chorobných telefónových závislákov prestali, a tak sály aj pri tých najvypätejších scénach veselo vyzváňali, šumeli hovormi a žiarili rozsvietenými displejmi.

K náture talianskeho festivalového diváka neodmysliteľne patrí ničím neobmedzovaná hlasná výmena názorov počas predstavenia, konzumácia najrôznejších so sebou donesených pokrmov a nápojov, obzvlášť ak sú mimoriadne aromatické alebo aspoň zabalené v obaloch, vydávajúcich pri manipulácii čo najväčší hluk. Ak ste muž, pokojne si počas filmu vyzujte mokasíny (samozrejme, po celý deň obuté naboso) a doprajte nohám trochu čerstvého vzduchu. K bontónu patrí aj špáranie sa v zuboch či v nose. Ak ste žena, pred predstavením sa výdatne pooblievajte agresívnym parfumom a ovievajte sa počas premietania vejárom (hoci v sále je mrazivý chlad), opakovane si obliekajte a vyzliekajte svetríky či saká, neprestajne sa neuroticky pohrávajte s retiazkami alebo aspoň s vlasmi. Nebojte sa dať najavo vašu osobnosť a výnimočnosť. Pretože vy za to stojíte!

Bez ohľadu na to, či ste muž alebo žena, ako správny troll sa ihneď po skončení filmu, na začiatku záverečných titulkov, kým ostatní sedia a s úctou sledujú zoznamy tvorcov, postavte a stojte uprostred radu, aby si vás všetci za vami sediaci mohli dobre obzrieť. Prípadne podíďte k východu z kina a zostaňte v ňom stáť tak, aby sa cez vás nikto nedostal von. V tejto strategickej pozícii si zapáľte cigaretu a dym mocnými dúškami vyfukujte späť do sály. Robia to tak desiatky ba stovky benátskych festivalových divákov – a tí predsa musia vedieť, čo sa patrí!

A keď toto všetko zvládnete, najlepšie urobíte, ak zostanete doma. Aspoň festivaly by totiž mali byť miestom, kde sa dá film vnímať kultivovane, nerušene a sústredene. Lebo ak už ani tam, tak potom kde?