„Všetky prezentované zločiny, či už smiešne, alebo tragické, sa stali. Obete i páchatelia existovali.“ Týmito slovami uvádza diváka do deja francúzska snímka Zľutovanie, ktorá mala svoju premiéru vlani na filmovom festivale v Cannes. Samotný film je inšpirovaný televíznym dokumentom Roubaix commissariatcentral, affaires courantes z roku 2008, situovaným do približne stotisícového francúzskeho mestečka Rouibax. Dokumentárna snímka Mosca Boucaulta sa zameriavala na prácu policajtov na miestom okrsku a ukazovala, akým spôsobom postupujú pri vyšetrovaní zločinov. No a práve tento námet sa rozhodol previesť do podoby celovečerného filmu už takmer šesťdesiatročný francúzsky režisér Arnaud Desplechin.

V tomto výnimočnom, pre umelcov nepriaznivom roku, prichádzame s 31. ročníkom udeľovania národných kinematografických a audiovizuálnych cien Igric 2020. Zložitá spoločenská situácia síce dokáže tvorivé aktivity pribrzdiť, ale určite nie zastaviť. Igric už niekoľkokrát v histórii dokázal, že nerezignuje na silu a kreativitu filmových a televíznych tvorcov, nezlomí sa pod náporom nepriaznivých udalostí a húževnato a pozorne sleduje slovenskú filmovú a televíznu tvorbu. Vždy znovu a znovu prichádza s oceneniami, ktoré môžu umelcov povzbudiť, pripomenúť im, že ich práca má zmysel a nezastupiteľné miesto v životoch ľudí a rozvoji národnej kultúry. Všetkým oceneným, ale ostatným filmovým a televíznym tvorcom, želáme veľa sily, energie a odhodlania prekonať súčasné prekážky a ťažké časy!

Slovenský filmový zväz, Únia slovenských filmových tvorcov, Literárny fond, Bratislava, 20.9.2020

Hneď na úvod si pri sledovaní príbehu z detenčného centra pre migrantov, snažiacich sa o ilegálny vstup do Austrálie, treba uvedomiť relativitu akýchkoľvek súdov a morálnych postojov voči obom stranám, stojacim na jednej hranici. Utečenci majú vlastný príbeh, obetujú posledné peniaze, aby unikli biede a násiliu, strážci hranice si plnia svoje pracovné povinnosti, to začo ich štát z peňazí daňových poplatníkov platí. Má sa starať o ich bezpečie, vyplývajúce z nekontrolovaného príchodu tisícov cudzincov. Austrálskemu seriálu Bez štátnej príslušnosti sa objektívny pohľad na dramatickú a komplikovanú situáciu príliš nedarí, veľmi rýchle vieme, na ktorú stranu sa jeho tvorcovia postavili. A to nie je dobre.

Izraelský filozof a historik Yuval Noah Harari sa vo vo svojej najnovšej knihe 21 otázok pre 21. storočie vyjadruje okrem iného aj k vzťahu pravdy a moci. “… spolu ďaleko neujdú. Skôr, alebo neskôr sa ich cesty rozdelia. Kto túži po vláde, musí šíriť fikcie. Kto chce poznať pravdu o svete, musí sa rozlúčiť s mocou. Ako by mohol priznať niečo, čo rozčúlí spojencov, sklame prívržencov a oslabí sociálny mier?” Funkčnosť spojenia fikcie a moci ilustruje aj príbeh oscarového nominanta za film Corpus Christi, poľského režiséra Jana Komasu.

Streamova služba Netflix začala svoju filmovú produkciu veľmi ambicióznym a nečakaným ťahom s filmom Beasts of No Nation režiséra Caryho Joji Fukunagu. Ide o prvý veľký, celovečerný film z produkcie Netflixu, ktorý bol v období svojho vzniku tým posledným, čo by bežní diváci tejto služby čakali. Drsný vojnový film o detských vojakoch zrovna nenaplňuje význam pojmu „Netflix and chill“. Odvtedy ubehlo 5 rokov a Netflix prešiel z kvality na kvantitu. Nového filmu sa dočkáme snáď každý mesiac a väčšina z nich pôsobí nízkorozpočtovo a televízne. Avšak raz za čas sa tam stále objaví snímka, ktorá skutočne stojí za pozretie. Najnovší prírastok do ich filmovej knižnice – Diabol (The Devil All The Time) takýmto filmom určite je.