Trvalo to dlhých 65 rokov, čo sa v opakovaných cykloch frustrujúcich a životu nebezpečných pracovných zmien striedaných spánkom v umelej hybernácií túlali tými najnehostinnejšími zákutiami vesmíru. Posádka vesmírnej lode spoločnosti Weyland-Yutani Maginot nedočkavo odrátava posledné mesiace svojho návratu k Zemi. Loď na palube nesie nazhromaždených päť nebezpečných invazívnych živočíšnych druhov pre laboratórny výskum. Stačí však krátka chvíľka nepozornosti, skrat, či požiar potrebnej techniky a bezpečnostný dôstojník Morrow (vynikajúci Babou Ceesay) s multifunkčnou robotickou rukou rázne odmieta počúvať akékoľvek prosby o život svojich prevažne ľudských kolegov. Podľa rozkazu sú nahraditeľní, prioritu má prežitie krvopotne získaných vzoriek. A keďže ide o organizmy, ktoré v tom najmenej desivom prípade preferujú človečinu ako vhodnú pochúťku, iné by tých menej šťastných adeptov najradšej zneužili v rámci svojich rozmnožovacích preferencií a jeden obzvlášť znepokojujúci druh rád preniká do cudzích tiel, aby ich vedomie manipulatívne nahradil svojim vlastným, bude mať Morrow čo robiť, aby ukrytý niekde v ako-tak zabezpečenej havarijnej miestnosti vôbec sám prežil. Loď však z nejakého dôvodu nabrala kolízny kurz k územiu konkurenčnej korporácie Prodigy...

Bola to všetko len nešťastná náhoda, sabotáž, či plánovaný útok? A čo bude so vzorkami, keď sa po náraze rozutekajú po Novom Siame – meste, kde loď narazí do základov mrakodrapu? Prípadne, keď ich Prodigy odchytí a prevezie inam? Šéf konkurenčnej korporácie Boy Kavalier (Samuel Blenkin), veľké geniálne dieťa večne oblečené v pyžame, chodiace bosé, posadnuté príbehom o Petrovi Panovi z pera J. M. Barrieho a na každom kroku chránené verným Atomom Einsom (charizmatický Adrian Edmondson), práve spúšťa svoj vlastný experiment na súkromnom ostrove inšpirovanom Krajinou Nekrajinou. Keďže prvý pokus o prenesenie vedomia smrteľne chorej Marcy (Florence Bensberg) do syntetického tela dospelej Wendy (Sydney Chandler) dopadol úspešne, nastal čas preniesť podobným spôsobom do nových tiel aj päticu ďalších detí – tzv. Stratených chlapcov, pre ktoré sa zo zdravotných dôvodov ich pôvodné „schránky“ stali skôr príťažou. Podarilo sa vedcom Arthurovi (David Rysdahl) a jeho manželke Dame Sylvií (Essie Davis) prekonať zákony smrti alebo len stvorili umelú inteligenciu s kópiou myslenia svojich ľudských predchodcov? Nevedno. Budú to však oni, kto v rámci testovania vlastných schopností a pod dohľadom syntetika-vedca Kirsha (tajuplný Timothy Olyphant) s vlastnými postrannými úmyslami budú vypomáhať záchranárom pri dopade lode Maginot. Je to aj na žiadosť samotnej Wendy, ktorá pri kontrole digitálnych záznamov nehody zistí, že jedným z prehľadávajúcich trosky lode, je aj jej milovaný starší brat „z minulého života“ Joe (Alex Lawther)...

Televízny seriál Votrelec: Zem pod tvorivým vedením Noaha Hawleyho (seriálové spracovanie conenovskej klasiky Fargo, či Légia z komiksového X-Men univerza) sa vo svojej prvej (a snáď nie jedinej) sérií a v ôsmych takmer hodinových epizódach dôkladne dávkujúcich svoj ucelený „románový“ príbeh, snaží pútavo rozšíriť fiktívny svet okolo titulného sliznatého, vrcholne agresívneho xenomorfa s charizmatickým predkusom, ktorý doposiaľ reprezentoval ústredného antagonistu dnes už sedemdielnej filmovej a s prehľadom najslávnejšej vesmírnej hororovej ságy (dva cross overy so sériou Predátor nepočítajúc). Definuje si svoje vlastné naratívne pravidlá, predstavuje v ságe atypické postavy ľudských detí učiacich sa žiť v nových syntetických, no hlavne dospelých telách a nezdržiavajúc sa už veľmi znovu odhaľovaním votreleckého vývojového cyklu, predstaví ešte štyri nové druhy vo vtieravosti mu nie nepodobných bratrancov z druhého kolena. Obzvlášť jeden malý tvor s chápadlami, čo rozhodne nevie mrkať, má potenciál splniť tajné sny všetkých milovníkov sci-fi, čo v detstve aspoň raz zhliadli kreslenú grotesku Káčer Dodgers v 24 a poltom storočí (1953).

Je to však tiež seriál o jednom výraznom literárnom odkaze, nekomfortne sa vzpierajúci obzvlášť fanúšikovským očakávaniam a kontroverzne kladúci skrz scenáre okrem hlavného tvorcu ešte Roberta De Laurentiisa, Bobaka Esfarjaniho, Lisy Long, Marie Melnik a Migiziho Pensoneauadoa do popredia témy, ktoré filmové spracovania zvykli radšej prenechávať svojmu významovo bohatému podtextu. Zatiaľ, čo toľko sľubovaný survival horor – inokedy dominantná téma - je tento raz skôr hrubou, náležite krvavou, no stále dostatočne efektívnou metaforou pre niečo podstatne premýšľavejšie, znepokojivé svojim vlastným netradičným spôsobom. Kým prvý filmový Votrelec režiséra Ridleyho Scotta z roku 1979 v podstate definoval novú obdobu hororového žánru, keď po početne zastúpených príbehoch o monštrách, čo sa vždy pokúšali dostať dnu do poslednej zabezpečenej skrýše o život bojujúcich ľudských postáv (viď. príbehová schéma zavedená Nocou živých mŕtvych Georgea. A. Romera z roku 1968), po novom bol netvor s protagonistami pekne v teplúčku zavretý dnu a jediný spôsob, ako sa ho zbaviť, bolo vyštvať ho do nehostinného vesmírneho priestoru. Pričom jeden z protagonistov musel zúfalo čeliť faktu, že má spomínaného netvora vo vlastnom tele a dlho sa tam vyhrievať nevydrží.

Svojrázny vývojový cyklus tvora udržiaval tajomno – vždy, keď postavy zistili, s čím majú dočinenia, tvor odhalil ďalšiu svoju skrytú stránku a desil najmä sexuálnymi podtextami znásilnenia, nevyliečiteľnej choroby a smrti pri pôrode. Mal v sebe určitú priam mýticky deštruktívnu auru, pretože aj ostatná divákov videná fáza jeho vývoja, nemusela byť ešte tou poslednou. Osviežujúco sa tiež prelomil stereotyp s prvou výraznejšou ženskou hrdinkou vôbec a astronauti snáď po prvý raz neboli automaticky predstavený ako hrdinovia. V seriáli sa ako „votrelec“ môže cítiť aj postava nie nutne mimozemskej adresy trvalého pobytu. Už počas ľudského života psychicky neistá Nibs (Lily Newmark) sa nevie zladiť s novým syntetickým telom a po kontakte s jedným z mimozemských druhov svoje pôvodné ľudské vedomie vníma ako niečo, čo si podmanilo jej novú telesnú schránku – niečo podobné robí aj spomínaný tvor, keď sa mu podarí odcudziť telo akéhokoľvek živého organizmu, čo by mu pomohlo k páchaniu rozsiahlych intríg.

Morrow Slightlymu (Adarsh Gourav) pri napätom stretnutí do tela zavedie zariadenie, vďaka ktorému ho sleduje na každom kroku a znie mu v hlave ako diabolský našepkávač, dospelák, čo kruto manipuluje s dieťaťom a vydiera ho, aby mu dopomáhal dostať sa k strateným mimozemským vzorkám. Smee (Jonathan Ajayi) tak veľmi túži po kamarátovi a hre s ním, až sa zúfalým Slightlym nechá naviezť na zločin. Tootles (Kit Young) si novým telom kompenzuje vlastné ľudské nedostatky – chce byť vedcom, no nemá na to dostatočnú inteligenciu, pričom informácie paraziticky nasáva z rôznych informačných databáz. No nazhromaždenie vedeckých faktov mu životnú skúsenosť a s ňou pozvoľna získavanú obratnosť, ako s nimi narábať, určite nenahradí. V lačnosti po tom, čo sa vzdal vlastnej nedokonalej identity a prijal inú novú, v priebehu deja prijíma meno svojho vedeckého vzoru, akoby mu to, čo zatiaľ stihol nadobudnúť, ešte nestačilo. Snáď len Curly (Erana James) je so svojím novým životom zadobre a trápi sa len detinskou snahou byť čo najviac obľúbenou. A potom je tu Wendy kvôli zjavnej poruche vlastného systému počujúca ostatnými prepočuté zvukové frekvencie, ktorými sa votrelci medzi sebou dorozumievajú. Rozpoznanie ich jazyka má v príbehu svoje zaujímavé peripetie – zraňujúci hlas však upozorňuje na novú, doposiaľ nezmapovanú stránku votreleckej hrozby. Už ani zďaleka nemusí byť len fyzická, ako tomu doposiaľ bývalo vo filmoch. Pričom možnosť „skrotenia“ si jedného jedinca sa môže nakoniec recipročne ukázať obojstrannou.

To, ako jednotliví Stratení chlapci pristupujú k novým telám a možnostiam, čo im ponúkajú, sa paralelne odvíja od charakteristického správania niektorých z lode Magiton na Zem sa infiltrujúcich mimozemských druhov. Seriál desí viac než očakávanými (a stále aj tak dosť zastúpenými) krvavosťami tvorivo jemnejším dôrazom na psychológiu intímneho vnímania jednotlivých postáv a svojimi noirovými prvkami. Deti ako protagonisti vo filmovej ságe viac-menej chýbali až na jednu výraznejšiu výnimku, okolo ktorej sa točila finálna záchrana v rámci Votrelcov (1986) Jamesa Camerona. Vzhľadom na zásadný sexuálny podtext väčšiny napadnutí xenomorfom by to bolo nevkusné – zachovaný je preto najmä motív smrteľnej choroby. (Na druhej strane sexuálne podtexty v deji často citovaného Petra Pana taktiež nie sú zanedbateľné.) Inak stvárnená situácia vyznie, keď deti získajú dospelé telá, kde je na nich choroba prikrátka a v istom zmysle ich už ani xenomorf neohrozuje na živote tak, ako iné ľudské postavy príbehu. Dá sa polemizovať, nakoľko sa dokáže divák stotožniť s umelou napodobeninou človeka, a či sa o ňu vôbec vie báť. Tým pádom titulný xenomorf už nemá toľko príležitostí desiť tak, ako najmä v prvých dvoch svojich filmových stvárneniach – kde stačila už len jeho tušená prítomnosť na to, aby s maximálne dvomi krvavejšími scénami na film vyvolal v publiku priam fyzickú reakciu hrôzy. Keď v seriáli počas niekoľkosekundovej scény doslova roztrhá skupinu ozbrojencov na kusy, pôsobí to popri závažnejším, príbehom preskúmavaným témam skôr ako určitá forma brakovej úľavy.

Pre diváka sa zámerne stáva nepríjemným a mätúcim najmä jeho rozporuplný pohľad na spomínané detské postavy. Koniec koncov, deti v žánri strachu to neraz dotiahli aj na skutočne rešpektovaných antagonistov a niektoré z tých v seriáli majú potenciál dotiahnuť to aj takto naznačeným smerom. Ich reakcie sú iné, nezodpovedajúce závažnosti situácie a často iracionálne. (A netreba sa ani čudovať apatickým reakciám na hrôzu v prípade dospelých členov výpravy lode Maginot vo skvelej piatej epizóde Vo vesmíre, nikto..., ktorí prakticky premrhali životy s vlastnými blízkymi, pokým sa snažili otrocky naplniť 65-ročnú pracovnú zmluvu pre inak bezohľadný korporát.) Pomáhajú trojlístku režisérov, ktorý okrem Noaha Hawleyho na čele dopĺňajú ešte Dana Gonzales a Ugla Hauksdóttir, vytvárať množstvo emocionálne vyhrotených situácií odvážne miešajúcich hrôzu s temnou rozprávkou, melodrámu s často až absurdným humorom – a to všetko pekne naraz. Dokonca príťažlivosť atraktívneho „syntetického“ tela Sydney Chandler verzus príležitostné pripomenutie, že sa pod povrchom jedná o jedenásťročnú „Lolitu“, jednoznačne zaryje takého malého „votrelca“ do mysle štandardného filmového voyera. Vyrovnať sa s tým už ale musí sám.

Navrch sú v deji prítomné ešte dystopické motívy o ovládaní sveta piatimi korporáciami mocensky prekresľujúcimi staré mapy definované hranicami rozličných národov. Výberové konania a žiadosti o preloženie sú schvaľované neempatickou umelou inteligenciou, zamestnanci sú len číslami v štatistike sankcionovanými už len za nepatrné prejavenie nesúhlasu. Pracovné zmeny sú zveličené na celoživotné odlúčenie od rodiny a predražené zdravotné ošetrenie po pracovnom úraze takmer faustovsky zaväzuje na doživotnú zmluvu, kde človek prakticky prichádza o všetko v štýle: buď pracuj pre nás alebo ti pošleme účet na zaplatenie. Netreba sa ani čudovať, keď je jednej z postáv pôvodný poškodený ľudský orgán nakoniec korporátom zneužitý pre laboratórne výskumy. Ani nádejne „znovu oživené“ deti v syntetických telách sa nemôžu vrátiť sa domov k rodine a zostávajú v zlatej klietke ako predvádzajúce kusy vedeckých prototypov. Príležitostne dôjde aj na niečo nebezpečne prekračujúce hranicu medzi testovaním schopností technických prototypov a detskou prácou.

Tak, ako predchádzajúce filmy votreleckej ságy v náznakoch odrážali problematiku a spoločenské fóbie doby svojho vzniku, je aj seriál Votrelec: Zem akýmsi vztýčeným varovným prstom kriticky posudzujúcim vplyv miliardových spoločností a ich odľudštený postoj k zamestnancom v súčasnosti. Naratívne nie je dokonalý, má v sebe však určitú jedinečnosť a auru nezanedbateľnej televíznej udalosti. A keď dôjde na zábery kamery Davida Franca, Belly a Dany Gonzales, Colina Watkinsona, atmosférickú hudbu Jeffa Russoa, vypomáhajúcu si príležitostne drsnými rockovými, neraz až metalovými skladbami, či k prvému a najslávnejšiemu filmu na každom kroku odkazujúcej výprave Andyho Nicholsona a Jasona Knox-Johnstona, je v mnohých ohľadoch tvorivo fascinujúci. Aj keď, úprimne, titulný xenomorf svojimi pohybmi neraz budí dojem herca v umelom obleku (a to ho vraj v niektorých scénach stvárňoval James Cameron).

Votrelec: Zem (Alien: Earth, TV seriál), USA, 2025
Dĺžka: 7 h 39 min (Minutáž: 46–66 min)
Manažér projektu: Noah Hawley
Réžia: Noah Hawley, Dana Gonzales, Ugla Hauksdóttir
Scenár: Noah Hawley, Robert De Laurentiis, Bobak Esfarjani, Lisa Long  
Kamera: Dana Gonzales, David Franco, Colin Watkinson, Bella Gonzales
Hudba: Jeff Russo
Casting: Kate Rhodes James
Strih: Regis Kimble, Robin August, Curtis Thurber
Zvuk: Joe DeAngelis, Nolan McNaughton, Brad North, Albert Romero
Scénografia: Jason Knox-Johnston, Andy Nicholson, Vaughan Flanagan, Dominic Capon, Cornelia Ott, Daniel Swingler
Masky: James Dreichel, Tiffany Anderson
Kostýmy: Suttirat Anne Larlarb
Producenti: Lisa Long, Chris Lowenstein, Darin McLeod, Bobak Esfarjani, Regis Kimble, Maria Melnik, Erin Smith
Hrajú: Sydney Chandler, Alex Lawther, Essie Davis, Timothy Olyphant, David Rysdahl, Sandra Yi Sencindiver, Kit Young, Samuel Blenkin, Adarsh Gourav, Moe Bar-El, Dean Alexandrou, Babou Ceesay, Erana James, Lily Newmark, Jonathan Ajayi, Diêm Camille, Adrian Edmondson, Richa Moorjani, Lloyd Everitt, Karen Aldridge, Michael Smiley, Andy Yu, Enzo Cilenti, Florence Bensberg, Sahajak Boonthanakit, Pattarasuda Anumanrajadhon, Rishi Kuppa, Nutt Devahastin, Noah Hawley, Russell Geoffrey Banks, David Bark-Jones, Amir Boutrous, Andre Flynn, Bear Williams, Ron Smoorenburg
Maria Melnik, Erin Smith
Distribúcia: Disney+
Foto: ČSFD cz.