Bolo asi päť hodín ráno, keď hlučne vstúpili do domu rodiny Charlesovcov v Pittsburghu v Pensylvánii. Provokatívny Boy Willie (John David Washington) so snom o kúpe vytúženého pozemku a jeho verný kamarát Lymon (Ray Fisher) bažiaci po záujme žien, dorazili až od brehov Mississippi na z posledných síl ešte ťahajúcom nákladiaku s korbou až po okraj naplnenou melónmi. Píše sa rok 1936, dôsledky hospodárskej krízy je stále poznať. Starému Doakerovi (Samuel L. Jackson), svojmu strýkovi, Boy Willie prezradí, čo má za lubom: Niekdajší majiteľ ich černošskej rodiny ešte z čias otrokárstva Robert Sutter (David Atkinson) vraj pred nedávnom spadol do studne. On sám by teraz mohol získať pôdu, ktorá mu patrila, a na ktorej si toho ich vlastní predkovia toľko vytrpeli. Môže to temné miesto navždy zmeniť na niečo nové, z čoho konečne budú mať osoh aj oni. V prvom rade však na kúpu potrebuje peniaze. Asi polovicu potrebnej sumy by mohol získať predajom nákladiaku a ovocia, čo ním priviezli so sebou. Zvyšok by určite dokázali zaobstarať predajom starého rodinného piana tamto v rohu. „Nie, nie,“ krúti hlavou Doeker, „s tým tvoja sestra Berniece (vynikajúca Danielle Deadwyler) určite súhlasiť nebude.“

História rodiny Charlesovcov je s pianom až príliš prepojená. Belošský majiteľ ho totiž kúpil manželke na výročie svadby výmenou za dvoch svojich otrokov – babičky Boy Willieho a Berniece s malým dieťaťom. Pre sentimentálnu hodnotu Sutter dokonca nechal ich od vtedy smútiaceho starého otca – tesára vyrezať na prednú stranu hudobného nástroja podobizne stratených blízkych. Ten sa však neudržal a proti vôli majiteľa drevo ozvláštnil ešte aj ďalšími výjavmi z celej bolestnej histórie rodiny. Počas osláv dňa nezávislosti v roku 1911 sa v neprítomnosti Suttera a manželky, rodina na čele s Boy Willieho otcom odhodlala piano ukradnúť. Krádež sa síce podarila, no mladíkov otec neunikol smrteľnému lynču. Berniece si práve z dôvodu takto bolestných spomienok chce piano udržať vo vlastníctve, aby generácia po generácií rodiny na nič z toho nezabudla. Hoci sama naň už dlho nehrala, vníma ho ako cenné dedičstvo. Aj keď bývalý hudobník a Doakerov starší brat Wining Boy (Michael Potts) je toho názoru, že niekedy by človek mal využiť šancu, keď sa mu núka odstrihnutie od dávnej minulosti. Sám to tak urobil s vlastným hudobným nástrojom. Navonok tvrdí, že má z rozhodnutia radosť, v skrytu duše sa však zrejme skôr ľutuje. V minulosti sa ju už pokúšal na predaj piana nahovoriť kazateľ Avery Brown (Corey Hawkins), čestný muž, ktorému padla do oka, a ktorý by sa o ňu aj jej jedenásťročnú dcéru Marethu (Skylar Aleece Smith) rád postaral po tom, čo ovdovela. Už Averymu vtedy povedala nie. Šanca, že zmení svoj názor teraz, keď ju k predaju bude nútiť Boy Willie, je ešte menšia – takže skôr, či neskôr medzi nimi určite vypukne poriadne ostrá hádka. A dojem niektorých obyvateľov domu Charlesovcov, že na chodbách zahliadli Sutterovho ducha, situáciu rozhodne veľmi neupokojí...

Snímka Lekcia piana je tvorivým „dieťaťom“ viacerých členov rodiny Washingtonovcov. Otec Denzel spoločne s dcérou Katiou produkujú, starší syn John David herecky stvárňuje jednu z kľúčových postáv a mladší syn Malcolm ňou debutuje ako režisér. Po Plotoch režiséra Denzela Washingtona z roku 2016 a Ma Rainey – matke blues (2020) Georgea C. Wolfea sa jedná o ďalšiu filmovú adaptáciu divadelnej hry Augusta Wilsona z jeho tzv. Pittsburgského cyklu. Rovnomenná predloha z roku 1987, štvrtá hra z celkovo desiatich, z ktorých každá sa pokúša zmapovať problematické životné skúsenosti Afroameričanov v inom desaťročí 20. storočia, upútala svojimi kvalitami natoľko, že začiatkom 90. rokov získala Pulitzerovu cenu za drámu. Divadelná predloha bola prvý raz adaptovaná do filmovej podoby v roku 1995. Pre televíziu CBS a v réžií Lloyda Richardsa si zahrali Charles S. Dutton, Carl Gordon, Tommy Hollis a Lou Myers – predstavitelia rovnakých hereckých rolí, ktoré reprezentovali aj pri pôvodnom divadelnom stvárnení na Brodwayi. V obdobnom duchu si v rámci aktuálnej filmovej adaptácie zahrali aj herci Samuel L. Jackson, John David Washington, Ray Fisher a Michael Potts úlohy, ktoré zosobňovali v obnovenej brodwayskej premiére hry v roku 2022.

Scenár, pri ktorého tvorbe režisér spolupracoval s Virgilom Williamsom, sa pokorne drží textu Augusta Wilsona. A pre niekoho možno až príliš pokorne. Obmedzuje sa na minimum prostredí – najmä na priestory domu Charlesovcov, ktorým jednoznačne dominuje Doakerova obývačka a kuchyňa. Publikum sa, samozrejme, pozrie aj do exteriéru a inde, avšak len vo vzácnych momentoch. Celým príbehom sa nesie dialóg medzi postavami vyvolávajúci v divákovi zvedavosť a najmä gradujúci napätie. Dialóg v sebe nesie „pokyny“ k hereckej akcií, popisuje prostredie, rekvizity na scéne. Robí dokonca z piana až hmatateľnú ďalšiu postavu príbehu. Pričom interiéry majú v sebe istý magnetizmus, zhromažďujúci okolo seba tie najvyhrotenejšie situácie. Dusia a sem- tam sa zdá, že ani nechcú dovoliť postavám vymaniť sa z ich tráum. Veľa je vyrieknutého slovami, málo naznačeného obrazovými prostriedkami. Zvuk necháva diváka interpretovať si konkrétne udalosti po svojom. Filmové médium sa zase raz podriaďuje vyjadrovacím prostriedkom divadla, čo môže byť niekedy trochu škoda.

Duch postavy otrokára, ktorý bol v rámci predlohy skôr abstraktnou pripomienkou minulosti a neschopnosti postáv sa vyhnúť jej patologickým vplyvom, naberá v adaptácií o niečo konkrétnejšie kontúru viac v súlade s filmovým jazykom. V tomto prípade sa však filmové sústredenie sa na obraz javí skôr obmedzujúcim. Rovnako tak môžu publikum trochu zmiasť aj drobné skrátenia v rámci niektorých z vedľajších dejových motívov. Kamera Mikea Gioulakisa sa nonstop sústredí na hereckú akciu, zaprášené, časom ohlodané izbičky domu navrhnuté autorom výpravy Davida J. Bombou, autenticky pôsobiace dobové kostýmy Francine Jamison-Tanchuck aj dekorácie Patricka Cassidyho, z ktorých neprehliadnuteľne posúva dej vpred titulné piano. Hudba Alexandra Desplata majstrovsky mieša radosť s pochmúrnosťou, aj nenápadne plazivú hrôzu, keď už postavy nevedia ako ďalej. Pár bluesových piesní, čo prekvapivo zaznejú vo vyhrotených scénach, dodáva snímke skutočne osobitú, podmanivú atmosféru a rozhodne sa môže pripísať k pár jej vrcholným kvalitám.

Lekcia piana je zaujímavý film – rafinovaná úvaha o vzťahu človeka k minulosti vlastnej rodiny, ktorá môže všeobecne platnými, nadčasovo archetypálnymi motívmi osloviť aj bežné publikum akejkoľvek farby pletí, hoci adaptuje jeden z najzásadnejších textov černošského divadla. Je to príbeh o dedičstve a ľudskom postoji k nemu, o úcte aj neúcte k vlastnej krvi, o traumách držiacich po slobode túžiacu individualitu v stagnujúcej pozícií alebo priam, kontrastne s tým, vyvolávajúcich panický útek. O strachu, ale aj zmierení sa s minulosťou. Prípadne o tom, ako sa dá s minulosťou naučiť žiť, či ako ju opäť opačne nechať ísť. Všetko záleží na plnokrvne predstavených ľudských postavách, z ktorých každá – hoci sa niektoré naratívne cestičky filmu môžu zdať príležitostne zbytočne kľukaté – má v príbehu aspoň jeden svoj nezabudnuteľný moment, kedy naozaj zažiari.

Lekcia piana (The Piano Lesson), USA, 2024
Dĺžka: 125 minút
Réžia: Malcolm Washington
Scenár: Virgil Williams, Malcolm Washington, August Wilson (divadelní hra)
Kamera: Mike Gioulakis
Hudba: Alexandre Desplat
Hrajú: Samuel L. Jackson, John David Washington, Ray Fisher, Michael Potts, Erykah Badu, Danielle Deadwyler, Corey Hawkins, Stephan James, Malik J. Ali, Jerrika Hinton, Gail Bean, Pauletta Washington, Olivia Washington, Deetta West, Owen Harn, Charles Green, Skylar Smith
Producenti: Todd Black, Denzel Washington
Casting: Lindsay Graham, Mary Vernieu
Strih: Leslie Jones
Zvuk: Harry Cohen, Paul Reed
Scénografia: David J. Bomba, Patrick Cassidy
Kostýmy: Francine Jamison-Tanchuck
Distribúcia: Netflix
Foto: ČSFD cz.