Žije spolu s otcom Saveriom (žiarivo zábavný Toni Servillo) a mamou Mariou (Teresa Saponangelo) zdanlivo bezstarostným životom v Neapole. S pozvoľna získavanými životnými skúsenosťami postupne odhaľuje dysfunkčné vzťahy v rodine, čelí vlastnej nepriznanej osamelosti a dychtivo túži po prvom sexuálnom zblížení. Nemá však žiadnu priateľku. Dni trávi počúvaním hudby a snívaním, že raz bude študovať filozofiu na vysokej škole. Všetky jeho životné dilemy – takisto ako aj všetkých ostatných naokolo – však rázom prestanú existovať, keď sa jeho milovaný Diego Maradona zmluvne zaviaže hrať za neapolský futbalový tím...

Taliansky režisér Paolo Sorrentino, ktorého film Veľká nádhera získal v roku 2014 oscarové ocenenie za najlepší cudzojazyčný film, sa snímkou Božia ruka nostalgicky vracia do 80. rokov. Protagonistu svojho autorského scenára nachádza v sedemnásťročnom Fabiettovi Schisovi (Filippo Scotti), akomsi vlastnom fiktívnom alter egu, s ktorým zdieľa zopár rozoznateľných autobiografických čŕt. Je to príbeh o dospievaní, v ktorom dominuje najmä subjektívny pohľad hlavnej postavy. Nesentimentálny. Ľahkovážne veselý, ale aj bolestne melancholický. A premýšľavý, pokiaľ ide o objavovanie v žiadnom prípade nie na prvý pohľad zjavných životných riešení... To, ako Fabietto vníma vzťahy v rámci rozsiahlejšej vetvy svojej neustále sa doberajúcej talianskej rodiny, robí z Božej ruky, skôr než epický sled jednotlivých epizodických zážitkov, film pocitový, akosi prirodzene poetický. To, ako režisér prostredníctvom pubertálneho chlapca vníma jeho rodné mesto s prímorskými plážami, tradičnú architektúru, spevavý štýl komunikácie medzi obyvateľmi, aj ich charakteristický humor, robí z Neapola ďalšiu dôležitú postavu celého rozprávania. A potom necháva do deja zasiahnuť tiež náboženské prvky, či povery a spomínanú pocitovosť odrazu dotvorí akási umiernenejšia forma surrealizmu. Veď ako inak by sa dali nazvať scény s Malým mníchom v polorozpadnutom paláci so spadnutým veľkým lustrom, ktorý stále svieti – aj keď by už nemal... Tajomnou postavičkou miestnej ľudovej kultúry, čo prisľúbi Fabiettovej zvodnej tete Patrizii (Luisa Ranieri) riešenie ako konečne, po toľkých zúfalých neúspešných pokusoch otehotnieť.

Zážitky Fabiettovho dospievania – tak ľahkovážneho v prvej polovici a neznesiteľne neschopného z jeho ramien strhnúť tiaž smútku po tragédií, čo mu osudovo zasiahne do života – v mnohom pripomenú jeden z inšpiračných filmových vzorov režiséra Paola Sorrentina. Pre diváka znalého kinematografické dejiny je ťažké si nespomenúť obzvlášť na Amarcord Federica Felliniho z roku 1973. O to viac, keď na v deji zaznamenaný konkurz na rolu v jednom z jeho filmov príde Fabiettov brat Marchino (Marlon Joubert). Divák má možnosť zhliadnuť dav typických svojráznych figúrok, podivínov a chodiacich výstredností. Aby sa nakoniec s chuti zasmial roztrpčenému Marchinovmu lamentovaniu, že ho Fellini nepovažuje ani trochu za zaujímavého. Má totiž príliš bežnú tvár... Sorrentinov scenár podobným spôsobom sleduje postavy okolo hlavného protagonistu. Všetci do jedného sú svojráznymi figúrkami, čiastočne až karikatúrami bežných ľudských vlastností. Sú vnímané na jednej strane veľmi ironicky, no na druhej tiež s veľkou láskou – tvorca ich ale nikdy nesúdi, pretože by si ich „nedovolil“ súdiť ani Fabietto. To očarujúce na takto predstavených postavách, je najmä život, ktorý sa režisérovi priam magicky podarilo za výsostnej pomoci kamery Daria D'Antonia s jemným dotvorením citlivých melódií Leleho Marchitelliho „prichytiť pri čine“.

Ako každý príbeh o dospievaní, aj Božia ruka necháva svojho protagonistu prekonávať životné prekážky v podobe prvých nesmelých pokusov o sexuálnu skúsenosť. Fabiettovým sexuálnym fantáziám nespochybniteľne dominuje práve emočne nestabilná Patrizia, dráždiaca svojho chorobne žiarlivého manžela Franca (Massimiliano Gallo) aj pri morskom kúpaní s rodinou. Keď dôjde na protagonistovu stratu panictva – s veľmi nepravdepodobnou, pre publikum prekvapivou osobou – scéna v kontexte celého rozprávania nadobudne iný, než na prvý pohľad zjavný význam. Stane sa akýmsi milosrdným gestom, vďaka ktorému má Fabietto možnosť vidieť určitý prísľub budúcnosti tam, kde podľa neho už viedla len slepá ulička. Akousi čiernou dierou uprostred, ktorá do seba nevyhnutne „vťahuje“ všetky ľahkovážnejšie dejové linky prvej polovice a stáva sa nielen pre protagonistu, ale aj pre jeho staršieho brata Marchina, či sestru večne zavretú v kúpeľni zásadnou životnou komplikáciou, schopnou nechať ich všetkých uviaznuť na mieste, pokiaľ sa neodhodlajú k ráznejšiemu existenčnému kroku vpred, je motív čelenia ľudskej smrteľnosti. Či už vlastnej alebo blízkych. Druhá polovica Božej ruky tak čoraz podrobnejšie necháva režisérovo alter ego zažívať osudové stretnutia a názorové konfrontácie, ktoré ho formovali a dopomohli k tomu, aby bol tým Paolom Sorrentinom, ktorým je dnes.

A tretí typický dejový prvok filmov o dospievaní – vyrovnávanie sa s autoritou, či snaha preklenúť myšlienkovú rozdielnosť medzi pojmami zákon a spravodlivosť – na to je v príbehu mladý pašerák cigariet Armando (Biagio Manna), bez problémov unikajúci vo svojom člne neobratnému prenasledovaniu mužov zákona. Pričom neustála možnosť uväznenia, hroziaca mu vždy, keď to najmenej čaká, opäť v kontexte s Fiabiettovými životnými peripetiami nadobudne ďalší, v prvom pláne neočakávaný význam. Boh ako taký, je v deji spomínaný skôr len skromne. Najbližšie k akejsi bizarnej duchovnej autorite má asi práve postava Malého mnícha. V kontraste s ním je spomedzi svetskejšie orientovanej ľudskej masy takmer až na božskú úroveň povýšený práve legendárny argentínsky futbalista Diego Maradona. „Ak Maradona nenastúpi, zabijem sa,“ vyhráža sa s neuveriteľnou vážnosťou strýko Alfredo (Renato Carpentieri), ďalší výstredný člen rodiny. Nielen pre režiséra a postavy, ale aj pre diváka môžu byť momenty, kedy film zachytáva nadšenie neapolských futbalových fanúšikov, priam fascinujúce. Najmä scény, kedy susedia v okolitých bytovkách sedia s vlastnými televíziami na balkónoch a spoločne oslavujú každý jeden gól, každý jeden úspech ich miláčika.

Hoci je Diego Maradona v deji fyzicky neprítomný ako postava, jeho absenciu dôkladne nahrádzajú všetky bežné ľudské bytosti dominujúce príbehu. Niet pochýb o tom, že si ho zbožšťujú – každý do jeho osobnosti vkladá svoj vlastný osobitý pohľad, ako ho subjektívne vníma. Nezáleží na tom, či legendárny futbalista bol takým, za akého ho považujú postavy Sorrentinovho filmu. Názov Božia ruka je inšpirovaný Maradonovým kontroverzným gólom rukou na majstrovstvách sveta v roku 1986. A v jednom z kľúčových momentov sa pre Fabietta stane až záchrancom jeho života - hoci sa o tom Maradona sám nikdy nedozvedel, ani v tom nebol žiadny jeho úmysel. Sorrentinov film je brilantnou smutno-smiešnou mozaikou životných osudov mimoriadne živorodo vykreslených postáv. Zdanlivo bežný príbeh dospievania nachádzajúci svoje veľavýznamné pointy na tých najnepravdepodobnejších miestach. Rafinovaná pocta tvorbe Federica Felliniho. Akési „pokračovanie“ jeho inšpiratívneho odkazu v rukách režiséra, ktorého neprehliadnuteľne ovplyvnil a dopomohol mu nájsť jeho vlastný autorský rukopis. A navrch jeden úžasný herecký koncert.

Božia ruka (È stata la mano di Dio /The Hand of God) Taliansko, USA, 2021
Dĺžka: 129 minút
Réžia: Paolo Sorrentino
Scenár: Paolo Sorrentino
Kamera: Daria D'Antonio
Hudba: Lele Marchitelli
Producenti: Lorenzo Mieli, Paolo Sorrentino
Hrajú: Toni Servillo, Filippo Scotti, Teresa Saponangelo, Lino Musella, Alfonso Perugini, Luisa Ranieri, Renato Carpentieri, Massimiliano Gallo, Betty Pedrazzi, Biagio Manna, Ciro Capano, Sofja Gerševič, Alessandro Bressanello, Birte Berg
Distribúcia: Netflix
Foto: ČSFD cz.