Stalo sa to vo chvíli, kedy spolu s manželkou Emmy (Betty Gilpin) a malou dcérkou Muri (Ryan Kiera Armstrong), ktoré boli preňho vždy veľkou oporou, usilovne na tribúnach fandili svojmu obľúbenému futbalovému tímu. Už-už to vyzeralo na jednoznačný gól, keď sa za zvláštnych okolností pred hráčmi objavili ozbrojení dvadsiatnici, nanajvýš tridsiatnici. Vraj prišli z roku 2051, kedy Zem napadla agresívna mimozemská rasa. Ľudstvu hrozí vyhynutie – teda pokiaľ sa návštevníkom nepodarí presvedčiť svojich predkov, aby sa nechali povolať do boja.

Stredoškolský učiteľ Dan Forester (Chris Pratt) tak má možnosť vymeniť neuspokojivú prácu za katedrou, kde jeho prednášky z biológie aj tak nikto poriadne nesledoval a zúročiť nielen svoje vedomosti, ale aj bojové zručnosti zo služby v armáde na plánovanej záchrannej misií. Spôsob, akým ho povolali síce nebol veľmi demokratický. Jeho vždy tak trochu paranoidný, militantnejšie orientovaný otec James (J. K. Simmons) ho už neraz varoval, že vláde a jej rozhodnutiam nesmie za žiadnych okolností dôverovať. Ostatní povolanci nevyzerajú, žeby ustáli bez potrebného výcviku akýkoľvek boj. A z nejakého dôvodu, napriek tomu, že ich všetkých čaká cesta časom, poriadny výcvik už zrejme nestihnú. Ako značne ironická Norah (Mary Lynn Rajskub), tak Charlie (Sam Richardson) s doktorátom z prírodných vied ale vedia v správnej chvíli pohnúť s rozumom... Dorian (Edwin Hodge) bol dokonca povolaný na týždenný turnus už tretíkrát. Každopádne, dátum uvedený v úmrtných listoch každého z nich, uchovaný v počítačových databázach niekde z budúcnosti hrá v tom, čo ich čaká a neminie, dosť zásadnú úlohu.

Príchod ozbrojencov z budúcnosti vo filme Vojna zajtrajška portálom vytvoreným čiernou dierou do roku 2022 v mnohom pripomenie zjavenie sa schwarzeneggerovského T-800 v Terminátorovi (1984) Jamesa Camerona. Hoci prichádzajúci nemajú v pláne zabiť Sarah Connorovú ako ich o niečo ikonickejší plechový predchodca, ich úmysel motivovať vlastných predkov k tomu, aby im pomohli v takmer prehratej bitke s agresívnymi mimozemskými kolonizátormi Zeme, nepôsobí veľmi dôveryhodne. Narukovať majú prevažne staršie ročníky – a pravdepodobne nik z povolaných nesmie byť budúcim rodičom niektorého z ich aktuálnych veliteľov, lebo by tak ohrozil možnosť narodenia svojho potomka. Každopádne, kto pozná komediálnu trilógiu Návrat do budúcnosti (1985-1990) Roberta Zemeckisa – variáciu na Sofoklovho Kráľa Oidipa naveselo, ten vie svoje... Určite ho tiež neprekvapí, že keď už tvorcovia tak upozorňujú na snahu prichádzajúcich vyhnúť sa stretnutiu s vlastnými potenciálnymi rodičmi, skôr či neskôr na podobne zásadné rodinné stretnutie aj naozaj dôjde.

Povolanci sú väčšinou vybratí z radov neznalých akejkoľvek bojovej skúsenosti. Prijímaní na základe dát z kedysi v budúcnosti pridelených úmrtných listov. A áno, vedieť o tom, kedy kto z osadenstva má zomrieť a pokúsiť sa to zmeniť, má v deji rovnako zásadnú úlohu ako v Na hrane zajtrajška (2014) Douga Limana. Zúčastniť sa majú turnusu trvajúceho jeden jediný týždeň, no šanca, že ho prežijú, je vážne mizivá. A divák sa pýta, prečo vôbec posielať ľudí do budúcnosti do vopred prehratého boja, keď by sa mu mohlo prostredníctvom cestovania v čase zabrániť skôr, než vypukne? Možnosti sú dve: Buď tvorcovia svoje pôvodné zámery úplne nedomysleli alebo je v ich vízií budúcnosti s ľudstvom niečo v neporiadku z politického hľadiska, respektíve vedenie povolancov na smrť je zámerné. A tak postavy bojujú v dravej bitke efektne nasnímaných bojov a kaskadérskych kúskov so zubatými, chapadlatými dôkladne CGI animovanými príšerami nie nepodobnými Votrelcom (1986) – opäť režiséra Jamesa Camerona - avšak bez dôrazu na ich toľko desivý reprodukčný cyklus. Síce sú efektne agresívne, stále však v odľahčenejších medziach mládeži prístupného filmu. Akcie je veľa, je drsná tak na úrovni Jurského parku (1993) Stevena Spielberga a bez akýchkoľvek krvavostí. Za to s množstvom vtipných replík a s komicky vďačným hereckým obsadením.

Nepriateľské tvory sú spravidla zobrazené kamerou Larryho Fonga pekne v celku a bez hry so svetlom, či tieňom – a teda už od prvého momentu svojho objavenia sa na filmovom plátne, zbavené akéhokoľvek pre príbeh potrebného tajomstva. Škoda. Sem-tam síce zavesia svoje obete zo stropu dolu hlavou podľa vzoru Predátora (1987) Johna McTiernena, avšak boje s nimi sú pre film skôr atraktívnou prvoplánovou kulisou pre iné dejové motívy na pozadí. Pripomenú tiež podobné boje s prerasteným vesmírnym hmyzov v ukrutne satirickej Hviezdnej pechote (1997) Paula Verhoevena, obhajujúcej absurdnosť a scenáristickú deravosť vlastnej zápletky parodickými odvolávkami na fašistické náborové filmy. Ako je to teda so spoločenskou situáciou vo Vojne zajtrajška? Nepokúša sa tiež divákovi pretlmočiť antiutopickú víziu budúcnosti, v ktorej sa odzrkadľujú len k extrémom zdôraznené „hriechy“ súčasnej spoločnosti? Zdá sa, že scenár Zacha Deana určitú časť príbehu aj skúša myšlienkovo upriamiť takto zvoleným smerom. Lenže potom zrazu dôjde na jeden zásadný a pre protagonistu dosť osobný zvrat. Na scéne sa objaví Yvonne Strahovski a sľubne rozohraná premisa príbehu zostane „ležať“ medzi prvými padlými na fronte.

Následne sa príbeh opäť vráti k osvedčenej terminátorskej záchrannej zápletke – akoby si tvorcovia uvedomili, že nelogickým posielaním „krmiva“ antagonistickým tvorom priamo do ich sliznatých papúľ cesta nevedie, nech ich k tomu sprevádza akokoľvek heroicky-patetický hudobný motív Lornea Balfeho. A tak nakoniec už len dráždia každého diváka dôkladne poučeného o cestách časom naprieč celou do teraz zaznamenanou kinematografiou jedinou poslednou logickou otázkou, akú by si mohol ešte položiť: Je Vojna zajtrajška ten typ sci-fi dobrodružstva, v ktorom cesta späť v čase umožňuje protagonistom odvrátiť pesimistický osud ľudstva? Alebo reprezentuje práve príbehy o neústupnosti osudu na spôsob „čo sa má stať, sa nakoniec aj stane“ a hrdinský pokus o záchranu nechtiac dopomôže k rozpútaniu neodvratnej katastrofy ako napríklad v 12 opiciach (1995) režiséra Terryho Gilliama? Síce pre pobavenie publika zostane táto otázka nezodpovedanou až do poslednej minúty. Predsa len ju robí ešte naliehavejšou už poučená, skeptická polemika recenzenta, ktorý zvrat od zvratu v sledovanom príbehu zaznamenal všetky ambiciózne kreatívne možnosti, aké tvorcovia na realizáciu mali a, bohužiaľ, nevyužili ich. Dokáže režisér Chris McKay nájsť odvahu a zo všetkých naznačených sľubných tvorivých ciest už konečne zvoliť tú správnu?

Nájsť vo Vojne zajtrajška niečo inovatívne z hľadiska sci-fi nielen s tematikou cestovania v čase, je celkom problém. Skôr len využíva množstvo už zaužívaných motívov v odlišných súvislostiach. Veľa zápletiek a podzápletiek mal divák možnosť vidieť už v mnohých iných lepších filmoch, prinajlepšom vo filmoch totožnej kvality. Je to remeselne zručne nakrútená popcornová zábava, ktorá relatívne slušne funguje najmä kvôli vhodne typovo obsadeným hercom (aj keď Chrisovi Prattovi postavu učiteľa uverí asi málokto), energickej akcií, pri ktorej nezostáva veľa času na premýšľanie a atraktívnemu použitiu CGI efektov. Navyše kiná, ani streamovacie služby nie sú v súčasnosti podobnými snímkami zahltené, čo je jednoznačné plus. Ak by sa však tvorcovia nesústredili predovšetkým na uspokojenie prvej signálnej svojho publika a odvážili sa občas zreteľnejšie vykročiť premýšľavejším smerom, mohla byť Vojna zajtrajška oveľa lepším filmom...

Vojna zajtrajška (The Tomorrow War), USA, 2021
Dĺžka: 138 minút
Réžia:  Chris McKay
Scenár: Zach Dean
Kamera: Larry Fong
Hudba: Lorne Balfe
Strih: Roger Barton, Garret Elkins
Scénografia: Peter Wenham
Masky: Priya Maharaj
Kostýmy: Betsy Heimann
Producenti: David Ellison, Jules Daly, Dana Goldberg, David S. Goyer, Don Granger, Adam Kolbrenner
Hrajú:  Chris Pratt, Yvonne Strahovski, J.K. Simmons, Betty Gilpin, Seychelle Gabriel, Mary Lynn Rajskub, Jasmine Mathews, Sam Richardson
Distribúcia: Prime Video

Foto: ČSFD cz.