Prvý deň nového školského roka je pre introvertné kamarátky Vivian (Hadley Robinson) a Claudiu (Lauren Tsai) výzvou ako pomerne placho pretrpieť posledný rok štúdia na strednej škole pred vysnívaným odchodom na univerzitu v Berkeley. Hoci tajne dúfajú, že si získajú pozornosť niektorých z „normálnejších“ rovesníkov, radi by sa vyhli tomu byť na každoročnom nelichotivom a značne sexistickom zozname toho naj zverejňovanom na sociálnych sieťach arogantnými členmi školského futbalového tímu. Tomu zoznamu, na ktorého zverejnenie vedenie školy z nejakého dôvodu nemá alebo nechce mať žiadny dosah.

Netrvá dlho a nová študentka Lucy (Alycia Pascual-Peña) sa stane novým cieľom šikany arogantnej športovej hviezdy Mitchella Wilsona (Patrick Schwarzenegger). Riaditeľka (Marcia Gay Harden) na sťažnosť nereaguje a skôr spochybňuje dievčininu schopnosť posúdiť zažitú situáciu správne. Hoci je Vivian spočiatku presvedčená, že všetky nepríjemnosti rýchlo skončia, len čo si Lucy Mitchellovo správanie prestane všímať, tá nemieni zo svojho oponujúceho stanoviska ustúpiť. Svojou bojovnosťou Vivian trochu pripomenie jej vlastnú mamu (Amy Poehler), v mladosti členku punkovej kapely Riot Grrrl, nahlas hlásajúcej feministické a proti patriarchátu zamerané názory. Prezerá si jej staré fotky, počúva skladbu za skladbou až kým sa jej v hlave nezrodí nápad. Bude tajne vydávať časopis, ktorý si v kritike diskriminačného systému vládnuceho na škole rozhodne nebude brať servítky. Popularita Moxie, anonymne odkladaného na dievčenských toaletác čoraz viac stúpa a okolo protagonistky sa začína čoraz viac zoskupovať množstvo sympatizujúcich dievčat. Vedenie školy, ani dotknutá mužská ješitnosť však nezostanú dlho v tichosti...

Hoci býva tínedžerský film od konca 90. rokov najčastejšie spájaný s pomerne hrubozrnnými komickými pokusmi o stratu panictva ešte pred maturitou (Prci, prci, prcičky - 1999), nejeden filmový kritik vždy radšej videl, ako sa štandardný americký stredoškolák stane obeťou maskovaného vraha v nikdy nekončiacich slasher hororových sériách (Vreskot - 1996). Pokusy o zachytenie určitého rebelujúceho vzdoru voči už neživotným spoločenským hodnotám boli skôr záležitosťou oveľa dávnejšej filmovej minulosti – stačí si spomenúť na klasiky ako Rebel bez príčiny (1955) alebo Absolvent (1967). Predsa len tu ale boli filmy ako jemne snový Riskantný podnik (1983), či Voľný deň Ferrisa Buellera (1986), ktoré aj pokusy svojich hlavných postáv o vybúrenie nevybúrených hormónov dokázali podať pútavo a s nadhľadom. A tiež podstatne introspektívnejšie snímky Johna Hughesa Raňajkový klub (1985), či Šestnásť sviečok (1983) dokladajúce, že pod povrchom môže tínedžer skrývať aj pomerne citlivú povahu. V tomto smere nezaostával ani Wes Anderson pri stvárnení milostných peripetií jedného z jeho najsvojráznejších protagonistov v Ako som balil učiteľku (1998), či Terry Zwiggoff so svojím komiksovým Prízračným svetom (2001).

Moxie preberá v charakterizácií postáv určité nielen žánrové stereotypy 90. rokov, ale posudzuje ich tiež ako nepochopiteľne stále živé stereotypy v „spoločenskej“ hierarchií americkej strednej školy. Minulosť je konfrontovaná so súčasnosťou aj cez motív pokračovania hlavnej protagonistky vo feministickom rebelovaní, s ktorým bolo úzko späté dospievanie jej vlastnej matky. Vivian so svojou najlepšou kamarátkou Claudiou sú v podstate klasické „šprtky“. Snažia sa zapadnúť do zavedeného systému, získať si pozornosť iných, pričom však vnímajú školu ako inštitúciu, ktorá ich má doviesť až k štúdiu na vysnívanej vysokej škole. S odstupom a nadhľadom posudzujú ostatných. Vzdorujú šikane, čo-to sa pokúšajú ignorovať ako dočasnú nepríjemnosť, súcitia s odstrčenými outsidermi. Divácke sympatie si dokážu získať ako svojimi inteligentnými postrehmi, tak často úsmevnými sarkastickými replikami. A keď ich situácia k tomu vyprovokuje, dokážu sa tiež inšpiratívne postaviť za svoje názory. Napĺňajú síce určité žánrové konvencie, ale sviežim, ľudsky vierohodným spôsobom, čo je veľmi príjemné.

Protikladnú antagonistickú pozíciu majú v zásade členovia školského futbalového tímu. Zosobňujú nepriateľský „patriarchát“, utláčajú vlastnými názormi, sú fyzicky silnejšími v prípadnej konfrontácií. Aj keď v rámci žánru netradične vo filme nedôjde na žiadnu fyzickú konfrontáciu akéhokoľvek športovca s iným chlapčenským oponentom. Stvárňované sú prevažne ich konfrontácie s dievčatami, na závažnejšiu z nich sa odkazuje radšej len v dialógoch. A, áno, nájde sa nejedna spojitosť s hnutím MeToo. V menšej miere tiež poukázanie na diskrimináciu rasovú a genderovú, neschopnosť tolerovať odlišnú sexuálnu orientáciu a podobné témy reflektované v súčasnosti nielen v americkom kultúrnom prostredí.

Učiteľský zbor si s „útočníkmi“ buď nevie rady – ako v prípade často bezradného profesora Daviesa (Ike Barinholtz) - alebo im vďaka zviditeľňovaniu školy pred inou konkurenciou nadržiavajú. Nezdravými názormi tak nie sú zodpovedné len prevažne chlapčenské postavy, ale aj postavy ženské reprezentujúce pre školu a jej fungovanie nevyhnutnú autoritu. Tiež rodičia zastávajú odlišné názory na vec: Kým minulosť Vivianinej mamy Lisy slúži, ako jej inšpiratívny rebelský vzor k odpútaniu sa od zastaraných spoločenských konvencií, Claudiina matka zas pre zmenu – aj pre kórejsky pôvod ich rodiny - háji skôr tradičnejší prístup. Navyše ani športovci nie sú spravidla zosobnením akýchsi svalov bez mozgu. Obhajoba Fitzgeraldovho románu Veľký Gatsby a jeho literárneho významu hlavným antagonistom možno úzko súvisí s jeho zastaraným pohľadom na rovnosť pohlaví. Predsa len svedčí aj o inteligencií, s ktorou jeho konkurenti musia pri konfrontácií počítať. Nehovoriac už o tom, ako Mitchell dokáže manipulovať so študentskou mienkou.

Ženským postavám je venovaný podstatne väčší priestor. Muži skôr významovo splývajú ako potenciálny utláčatelia, či útočníci. Vivianin otec je v príbehu neprítomný. John (Clark Gregg), jeho možná milostná náhrada v očiach Vivianinej matky, sa neskôr stane obeťou dievčininých predsudkov, ktorým podľahnev kritickej chvíli. Profesor Davies so systémom zavedeným v škole nesúhlasí, no je príliš zbabelý na to, aby vyjadril nahlas svoje stanovisko v situáciách, keď by mal reagovať ako dôležitá podpora. Najsympatickejším sa javí milostný záujem mladej protagonistky. „Krpec“ Seth (Nico Hiraga), ktorý bol svojho času známy ako ten, čo sa v škole pomočil, odrazu počas letných prázdnin výraznejšie podrástol, zosilnel a hlavne zatraktívnel pre dievčenské oko. Predstavuje pre Vivian dôležitú podporu v rebelovaní a zároveň jej pomáha uvedomiť si, kde sú tie pomyselné hranice, za ktorými sa aj oprávnený vzdor môže tak trochu obrátiť proti nej. Prvá sexuálna skúsenosť má v deji síce svoje miesto, nie je ale pre príbeh dominujúcou. Rebelovanie postáv nadobúda skôr vážnejší rozmer v životoch tínedžerov ako nielen za zážitkami sa ženúcich, ale tiež premýšľavých bytostí, uvedomujúcich si, že ich rozhodnutia v niektorých situáciách môžu mať zásadný vplyv na ich ďalší život.

Scenár Tamary Chestna a Dylana Meyera pútavo rozohráva príbeh svojho rovnomenného románového predobrazu z pera Jennifer Mathieu. Napriek tomu sa niekedy zdá, že pár dôležitých príbehových detailov sa pri adaptovaní niekam stratilo. Väčší priestor by si zaslúžili rodinné vzťahy v rodinách hlavnej protagonistky aj jej najlepšej kamarátky, naznačený ale viac sa výraznejšie nerozvíjajúci konflikt medzi kapitánom futbalového tímu a novou študentkou na škole Lucy a najmä pár zásadných zmien vo vývoji niektorých charakterov v záverečnej tretine. Moxie ako netradične inteligentný tínedžerský film v pár momentoch mierne poľaví zo svojej do tej doby udržiavanej presvedčivosti presnými režijnými ťahmi Amy Poehler. Dôjde aj na scény s menším množstvom tak trochu nevyžiadaného sentimentu a pár pateticky prednesených sloganov. Kamera Toma Magilla sa prechádza chodbami a triedami strednej školy, sleduje z filmov často dôverne známe zákutia bez pocitu opozeranosti, energicky a vizuálne pútavo. Hudba Mac McCaughan náladovo dopĺňa piesne z čias dospievania protagonistkinej mamy s nostalgickým využitím pre postpunkovú éru charakteristických zvukov. Väčšina nenápadného kúzla filmu však pochádza najmä z veľmi príjemného hereckého obsadenia plného mladých, neopozeraných tvárí.

Moxie (V Česku uvádzané ako Ranařky), USA, 2021
Dĺžka: 111 minút
Réžia: Amy Poehler
Predloha: Jennifer Mathieu (kniha)
Scenár: Tamara Chestna, Dylan Meyer
Kamera: Tom Magill
Hudba: Mac McCaughan
Strih: Julie Monroe
Scénografia: Erin Magill
Producenti: Amy Poehler, Morgan Sackett
Hrajú: Hadley Robinson, Lauren Tsai, Alycia Pascual-Pena, Nico Hiraga, Sabrina Haskett, Patrick Schwarzenegger, Sydney Park, Anjelika Washington, Josie Totah, Amy Poehler, Ike Barinholtz, Marcia Gay Harden, Josephine Langford, Clark Gregg, Gracie Lawrence, Brady Reiter, Emily Hopper
Distribúcia: Netflix
Foto: Netflix